Posledných pár dní sa to stále zhoršovalo. Čohokoľvek som sa chytila, to sa pokazilo. A ak som sa nechytala vôbec ničoho a len som sedela a pozerala z okna, tak sa podo mnou buď rozpadla stolička, alebo aspoň okno vyletelo z rámu.
Pokračovalo to aj dnes. Ešte len vstanem – a už je všetko zle… Než sa prečistím a preupratujem do kuchyne, aby sme sa mohli najesť, uplynie dobrá pol hodina. Mačky sa v kuchyni pobijú a potlčú veci. Pokúsim sa to pozbierať – a skončím s krvavým tetovaním.
Včera, keď ma to takto dostalo, som sa zložila. Sadla som si na dlážku a rozplakala som sa.
Rozhodujem sa, že dnes to neurobím.
Potrebovala by som sa vnútorne preladiť na niečo lepšie, ale nejako to nejde. Spomeniem si na Silent Hill a vidím, ako sa zas hlási o slovo.
A spomeniem si na Ceeth. Som v situácii, tomu sa nevyhnem – ale viem, že raz prejde. Nebolo to tu, teraz to je a raz pominie.
Energia musí plynúť.
A tak sa pozerám na situáciu a hovorím si: Keď už som v Silent Hille, idem ho sledovať. Nereagovať, len pozerať, ako a čím sa ma snaží dostať – a pomenovávať to. (Keď veci pomenujete, keď im dáte „nálepku“, vie ich rozum uchopiť a nepotrebuje sa nimi ďalej zapodievať. Stačí mu, že niečo je „vyrývanie“, založí to do patričného chlievika a nevracia sa k tomu znova a znova. Hovorím, ako to funguje mne.)
Tak si priebežne pomenovávam ťahy Silent Hillu, nakladám na taniere, na poslednú chvíľu zabránim Bobinkovi, aby stiahol tanier z linky na zem a roztĺkol ho, poviem si „no jasné, Silent Hill“ a odrazu ma to prestáva vytáčať. Viem, čo to je, a viem, že to nie je osobné.
Celé to začalo tým, že som znova hovorila s anjelmi. Ten kontakt zjavne trochu zvýšil moju energiu, mohla som začať trénovať vysielanie a prijímanie energie, no na druhej strane to energiu vlialo aj do emócií, kde o ňu teda skutočne ale že vôbec nestojím.
A teraz to robí psie kusy.
Spokojne si uvedomím, ako veci súvisia. A odrazu zisťujem, že Silent Hill sa vyparil a som v normálnom pokľudnom svete obstarožných bosoriek. 🙂
Len čo sa obnovil proces pozorovania, Silent Hill stratil nado mnou moc.
Aspoň tentokrát. 🙂
Pridaj komentár