Tam a predsa niekde celkom inde…

Včera som pozerala v noci nejaký americký horor. Volal sa Silent Hill. Bolo to o rodine, ktorá má adoptované dievčatko, to trpí námesačníctvom a chce za každú cenu “domov, na Silent Hill”. Silent Hill je “mesto duchov”, kde pod zemou horí (po česky “doutná”, ale nenapadá ma slovenské slovo) uhlie a preto je to neobývateľná oblasť. Tak matka naloží dcéru do auta a idú sa tam pozrieť. Po ceste majú havárku, matka upadne do bezvedomia a keď sa preberie, je v sivej krajine, kde z neba padá popolček – a dcéra zmizne.

Potom sa vo filme zabíja a vraždí a jačí a ubližuje a psychopatí (lebo veď ide o amícky horor). Otec ide za nimi a hľadá ich s pomocou (alebo napriek “pomoci”) polície a sú tam zábery, kedy sú evidentne v tej istej chodbe, len jej chodba je sivá, plná popola a hororu a jeho chodba je len prázdna. Sú na tom istom mieste, ale jeden druhého nevidia, akoby každý boli v inej dimenzii.

Nakoniec matka dcéru nájde, zachráni ju pred upálením lokálnymi fanatikmi, pri nadprirodzených jatkách sa im podarí utiecť a idú domov. Aj otec ide domov, dom je prázdny, on si ľahne na pohovku a zaspí. Matka s dcérou prídu, všetko je opopolčekované, vojdú do obývačky, ale tá je prázdna… a potom sú prestrihy na jeho verziu obývačky a jej verziu obývačky, cítia vzájomne svoju prítomnosť ale nevnímajú sa, pretože každý je síce na tom istom mieste, ale v inej dimenzii…

Pripomína mi to tie ruizovské “naše príbehy”. Ako keby pri každej voľbe, ktorú robíme, sme otvárali nové a nové dimenzie – a len do jednej z nich sa dostaneme… Ostatní ľudia môžu žiť okolo nás a očami ich vidíme, ale vnútorne ich prestávame vnímať, pretože sú v inej dimenzii. A tá istá realita v každej z dimenzií vyzerá celkom inak. Všetci sme v tej istej realite, ale v inom príbehu o nej.

Rozmýšľala som, ako by sa mohla matka s dcérou dostať späť do reality, v ktorej žil otec…  Viem, je to len hlúpy americký horor, ale súčasne je to lekcia niečoho, čo nemusíme zažiť, ak si to dokážeme namodelovať (“predstaviť”). Normálne by som povedala, že do reality toho druhého sa dokážeme dostať tým, že o nej s ním budeme hovoriť… Ale čo ak sme sa dostali už tak hlboko do nášho sna, že možno toho druhého prestávame vnímať?

Pôjdem nad tým špekulovať, ale aj vás poprosím, aby ste pouvažovali. Dúfam, že som v svojom podobenstve bola dostatočne jasná. A diskusia by sa nemusela zvrhnúť na kritiku amerických hororov, pretože o tom to nie je. Hľadáme cestu, ako sa spojiť s realitami, pre ktoré sme už stratili “oko”…

Reklamy

41 thoughts on “Tam a predsa niekde celkom inde…

      • Celý čas na d tým rozmýšľam… ale aj tak cítim, že na to prídem, až keď prestanem rozmýšľať…

        Like

    • Niečo mi hovorí, že prechodom medzi dimenziami poslúži silná, naozaj silná emócia, vyvolaná zážitkom so silným nábojom. Niekedy sa tomu zážitku priblížime v sne a potom ho podvedome hľadáme v bdelom stave, lenže myseľ robí všetko preto, aby nás pripútala a presvedčila, že to nie je možné, lebo predsa fyzikálne zákony sa nedajú oklamať. Lenže fyzikálne zákony platia, lebo sme tu my a nie naopak. Silná emócia môže byť nahradená meditáciou. Mnohým sa nedarí dosiahnuť počas meditácie to, čo si predsavzali, lebo sa príliš riadia “zákonmi” meditácie. Lenže aj tento stav je príliš osobný, “šitý na mieru” a tak na každého platí niečo iné. Môžu nám v tom pomôcť naši pomocníci – anjeli, duchovné bytosti, aj zvierací pomocníci. A to aj konkrétne zvieratá, tie, ktoré sú s nami prepojené v materiálnom svete.
      Ale môže to byť aj celkom inak 😆
      Teraz mi napadlo, že v tom môže zohrávať veľkú úlohu aj zámer…

      Like

      • 😛 Ja som taký ten “žlčovitý” typ… tá “silná emócia” mi sadla. 🙂 Stačí dostať záchvat besnoty a kotviaci bod lieta ako svätojánska muška… 😆

        Like

      • No, možno toto je pravá podstata emócií, len my znášame iba ich následok, namiesto toho, aby sme ich používali. Možno preto ľudia aj podvedome vo vypätých situáciách dokážu “zázraky” a prežívajú niečo, čo potom pripisujú adrenalínu…

        Liked by 1 person

      • A ešte… všimli ste si, že keď prevláda silná emócia a pocit, vtedy sa myseľ nedostáva k slovu a tak nemôže kafrať svoje hlúposti…? 😆 Na tom sa dá stavať.

        Like

  1. jaaj heli, mne to pripomenulo moje byvale manzelstvo, boli sme s byvalym v jednej izbe fyzicky a predsa v odlisnych svetoch a nedalo sa jednoducho hmhm
    kde nie je chcenie a ani ochota prepojit tie svety a zastavit sa a precitnut v tom pritomnom okamihu a vidiet co je okolo mna, citit a pocut, tak sa neda a paralelne svety existuju aj normalne v kazdodennom zivote hmhm je to smutne a velmi ako sa ludia dokazu odcudzit a potom uz len prezivaju popri sebe hmmh
    asi ten pritomny okamih a to precitnutie je to co dokaze ludi spojit v tychto paralelnych svetoch neviem hmhm ale vlemi mi to pripomenulo situaciu, ktoru som sama zazivala hmhmhm a viem, ze mnoho ludi zaziva hmhm
    peknu sobotu prajem

    Like

  2. OK, pokúsim sa ešte raz preformulovať otázku “po toltécky” – ako mám zahvajznúť svoj kotviaci bod o niečo, o čom ani netuším? Respektíve viete si predstaviť nejakú techniku, ktorá nechá kotviaci bod pohybovať sa voľne ako lúč reflektora a osvecovať reality, o ktorých ani neviem? Aby som si z nich mohla vybrať?

    Teraz je to trochu “odklon” od spomínaného filmu, pretože tá žena sa mala len sústrediť na svojho muža, ale celým filmom sa ťahalo “medziriadkové”, že s ním neráta, takže asi preto to skončilo, ako to skončilo. Lenže v reálnom živote skutočne potrebujeme nejako prelomiť diktát toho, čo poznáme, ak chceme spoznať niečo nové… a nie vždy máme pri sebe vysokoenergetickú osobu, ktorá nám v tom vie pomôcť… Ja by som napríklad nebola dala do úst čínsku kuchyňu, keby nie vysokoenergetického kamaráta, ktorý nás proste pozval do čínskej reštiky a nedal nám na výber… 😛 Takéto riešenia mám na mysli. Totálnu zmenu paradigmy/vnímania, ale z vlastnej sily, bez pričinenia niekoho zvonka.

    Like

    • heli, to co si napisala o tom, ze ta zena s nim nepocitala pri zachrane ma dostalo hmhm takze ani so mnou nikto nepocital a nezahrnal ma do svojeho sveta hmhmh ak si ta niekto nevie predstavit v svojom svete ani v snoch, tak potom ani v realite nemozes existovat hmhm takze potom by som povedala, ze je treba zistit o com dotycny sniva a jednoducho mu zacat vyplnat ten sen, cize my stracame seba v prospech niekoho ineho, len aby sme sa dostali do sveta toho druheho a ukotvili sa potom aj v jeho realite hmhm
      myslim, ze tu ide aj o ovladanie troska, nieco ako parazitizmus, splnenie sna niekomu kto nas v nom nezahrna, ale prekryjeme jeho paralelny svet nami a cize vznika dojem toho co chcel hmhmmh aj ked to nie je to prave orechove ako hovorime hmhmh no neviem ci som sa teraz dobre vyjadrila hmhmhm ale vo vztahoch to takto funguje hmhmhm a potom take sokove metody ako ty hovoris, postavit pred hotovu vec hmhm

      Like

      • Počkaj, teraz si ale urobila poriadny špagát, ktorý mňa ani len nenapadol… Prečo by som sa mala prispôsobovať niekomu inému a liezť do jeho sveta, ak v ňom nechcem byť?! Ja som to vnímala skutočne pragmaticky… Vezmi si, že si ťažko depresívna, lebo tvoje telo neprodukuje dostatok serotonínu (teda nie “máš pobabraný vnútorný monológ” ale “neštimuje chemická rovnováha”) a zúfalo sa chceš dostať z toho marastu, v ktorom psychicky si, do nejakého lepšieho sveta… len potrebuješ vedieť, že existuje.

        No, vlastne si ma priviedla na prvé východisko, ktoré som si vynašla kedysi pre seba a funguje mi – vnútorný monológ. Vychovala som si ho na vyhľadávanie toho pozitívneho. Funguje v 95% prípadov – a potom niekto príde a nassss…rdí ma a chvíľu to nechodí, ale keď adrenalín opadne, znova sa preberie vnútorný monológ a začína ma upozorňovať na iný svet… ale to je svet, o ktorom viem, že existuje. Proste pomocou vnútorného monológu začínam vyberať zo všetkého také prvky, ktoré mi vo vnímaní poskladajú “lepší” svet.

        Ale ak teraz urobím nejaké rozhodnutie – predo mnou je vejár možností a ja tým rozhodnutím otvorím všetky, ale využijem len tú jednu… vedela by som to po dvoch-troch krokoch danou cestou nejakým psychickým/energetickým zásahom ešte zvrátiť a “preskočiť” na nejakú inú, o ktorej ani netuším, ale mám ciťáka, že čokoľvek je lepšie ako tá cesta, ktorú som zvolila? Toto je to, čo ma trápi. Keď si chytená vo vlastnom hnusnom vnútornom svete a nemáš nikoho, kto by ťa z neho vytiahol a už si v ňom tak dlho, že si zabudla, že existuje aj niečo iné – ako z toho vyliezť svojpomocne von? (A teraz som skutočne bola presná so svojou otázkou a úmyslom za ňou. 🙂 )

        Like

    • heli, teraz neviem ci sa rozumieme, ja rozmyslam inak troska a neviem sa tak dobre vyjadrovat, ale pokusim sa to nejako vysvetlit
      ja si myslim, ze vela ludi zije bud v minulosti, alebo buducnosti, tej svojej a mnoho ludi sa takto aj zeni a vydava a to nechem byt hnusna, ale je to tak a z toho dovodu porom vznika pnutie medzi realitou a tu pritomnym okamihom a nesplnenymi ocakavaniami, alebo premarnenymi sancami hmhm
      vela ludi potom robi este viac , lebo sa chcu priblizit k tomu svojemu vysnenemu v buducnosti, alebo sa zacnu este viac umarat nad minulostou, co nejde zmenit a dochadza k chorobam, nehodam, lebo zivot ta nepusti, zijes tu a teraz v realite a nie v tvojom vysnenom svete, nahananim sa za snom, alebo nieco podobne
      a tieto choroby alebo nehody sluzia len jednej veci a to zastaveniu clovek v tom co robi, alebo stretne osudovych ludi a ti mu prevratia zivot na ruby a on sa zastavi a je nuteny rozmyslat nad sebou
      a vlastne ked takyto clovek sa k tebe dostane, ty ho musis dostat z tej minulosti alebo z tej buducnosti a vysvetlit mu ze zije tu a teraz a co je zakon rezonancie a co je zivot a mozno aj karma hmhm a potom s nim zvladnut ten sok a to medzi obdobie aby znova nesklzol do tej minulosti alebo do tej buducnosti, lebo jeho okolie to bude zle znasat tuto jeho zmenu, hlavne ked z toho profituju hmhmmh neviem ci sa chapeme hmhm
      a tu je na vyber, bud to zvladne, alebo nie a nastava lekcia co sa mozno prisiel naucit a zvladnut hmhmmh mozno su to aj lekcie pre inych, vsetko predsa so vsetkym suvisi a clovek nezije izolovane
      takze do akejkolvek zlej situacie sa dostnes, zivot je laskavy a stara sa a privedie do cesty cloveku ludi, alebo tie choroby upozornia kde doslo k disharmonii a potom ide len o obrovske ludske pochopenie a laskavost a sebalasku a seba respekt a vsetko v kope, aby to ten clovek zvladol a bol aj na seba hrdy hmmhm ide naozaj potom o lekcie a to mat sa rad aj takyto a aj tak z toho zvysku zivota urobit to najlepsie ako viem a to chce zivot od nas predsa, v akejkolvek zivotnej situacii sa ocitneme, nestratit vieru v seba, v boha v zivot, pochopit zakony zivota a bud si odpracovat a odzit to co som pobabral alebo sa zmierit s tym co som si v egocentrizme pritiahol hmhmmh
      mhm tak neviem ci si teraz rozumieme, kazdopadne prajem prijemny vecer
      a myslim, ze je vsetkym jasne , ze asi 90 percent slovenska nevie co je aura a zakon rezonancie hmhmmhm a ze choroby su zapricinene emociami hmhmmh
      a to ci danemu cloveku pomozeme alebo nie zavysi velmi vela od toho ako sme schopny v realite zareagovat a poukazat na problem, dostatho cloveka do toho pritomneho akomihu a pomoct mu aj zniest ten sok z toho vsetkeho, ukotvit ho a vydrzat to aby sa tie vzorce spravania zmenili a nie hadanie sa o slovicka hmhm poznala som niekolkych liecitelov, co len teoriu ovladali skvele, aleb v realite zlyhali na plnej ciare, ludsky faktor je obrovska vec a treba pochopenie a respekt asi, trpezlivot a akceptovanie cesty kazdeho cloveka, lebo kazdy sa predsa snazi najlepsie ako vie v danom momente hmhmmh

      Like

    • aha a toto som zabudla
      Toto je to, čo ma trápi. Keď si chytená vo vlastnom hnusnom vnútornom svete a nemáš nikoho, kto by ťa z neho vytiahol a už si v ňom tak dlho, že si zabudla, že existuje aj niečo iné – ako z toho vyliezť svojpomocne von? (A teraz som skutočne bola presná so svojou otázkou a úmyslom za ňou. )
      ak zabudnem ze som chytena vo vlastnom hnusnom svete a nikoho nemam, aby ma prisiel vytiahnut, tak si myslim, ze je to, to, co som si prisiel odzit a ani nepridem na to, ze mozem zit inak a som spokojna s tym ze som takato a zmena ani nepride a ani vytiahnutie
      a tym zneprijemnim zivot kazdemu, co ma stretne a ucia sa lekcie na mne, som tu v takomto stave pre inych alebo to potom skoncim sama a je tu samovrazda, tiez lekcia nie len pre mna ale aj pre inych, vsetko so vsetkym suvisi a zmenu z vlastnej sily si ani nepripustis, takze to je nezyselne sa pytat a riesit, aspom podla mna 🙂

      Like

    • Ako aj sama píšeš, ak nemáš pri sebe vysokoenergetickú osobu, potrebuješ si zhromaždiť trocha prebytočnej energie, aby si mala palivo 😉 – napríklad ako ti poradil Gabriel keď v jednom z posledných článkov vysvetľoval zrušenie linearity času. Ďalšie body spojenia dávali naguali (najmä povestný “Death Defier”) svojim učeníkom ako dar. Nedali len samotné ukotvenie bodu spojenia, ale aj techniku, ako sa v ňom udržať, prípadne ako si spojiť vnímanie a ako sa z neho vrátiť späť. Hlavná zvykne bývať brána (akou bolo napr. u Castanedu nájdenie svojich rúk v sne). Jedna z nich mi bola niekde naposledy spomínaná, že sa nachádza v strede mayského kalendára … 🙂

      Uniká mi ale pointa, načo si trénovať a hľadať iné body spojenia, ak má momentálne len zlomok bytostí zvládnutý bod spojenia vo fyzickom tele na tejto Zemi … 😉 Ak chceš prelomiť diktát toho čo poznáš, potrebuješ len nájsť zámer (alebo pozornosť), ktorou si k tomu prichytená a zrušiť ho/ju (toltécke stopovanie). Nebude to nevyhnutne znamenať posun bodu spojenia do inej reality, ale bude to stačiť na oslobodenia sa z ukotvenia v jednom spôsobe vnímania okolitej reality (čo má aj fyzický dopad, nie je to len mentálna záležitosť). Totálna zmena vnímania je oproti tomu chvíľkovo vzrušujúca, ale v celkovom kontexte má dosť drastický vplyv na fyzické telo ;-).

      Liked by 1 person

      • Vieš, prečo ma to zaujíma? 🙂 Lebo to je doslova kvantový skok, ak z totálne hnusného sveta, do ktorého si ponorený a ktorému veríš a nevieš si spomenúť na nič lepšie (=nevieš si to predstaviť) dokážeš prepnúť na inú realitu a si pritom obyčajný človek… Ultimatívna moc – zapínať a vypínať reality podľa toho, ako sa ti to hodí. A áno, viem že zniem ako “starí bosoráci”. Nikdy som netvrdila, že som lepšia. 😛 Moja obálka je tiež šišatá. 😉

        Proste som sa na konci toho filmu vcítila do tej matky, ktorá už dávno prestala rozmýšľať, lebo všetko okolo nej bolo nepochopiteľné, a len slepo reagovala, dostala späť svoju dcéru, dokázala sa z toho hnusného miesta dostať (to som zabudla spomenúť, že bolo oddelené od zvyšku sveta priepasťou a ona proste šoférovala autom ďalej, ako keby tam tá priepasť nebola – a ona tam nebola 🙂 ), ale tým vyčerpala energiu a nemá ako urobiť ten posledný krok a zrušiť celý ten hnus. A zistila som, že na jej mieste by som si nevedela poradiť ani ja – a tak tento článok.

        Ovšem, nie je to až také neužitočné, ako sa to na prvý pohľad zdá. Mnohí z nás zažili niečo skutočne odporné, nejako to ošetrili, ale nosia to v sebe naďalej – ako skúsenosť, ako poznanie, že aj niečo také existuje – a tým majú puklinu v svojej obálke, ktorou sa takéto nechutnosti môžu ľahšie znova dostať do ich života. Bolo by dobré vedieť, ako to napraviť bez toho, aby časť tvojej energie musela byť sústavne v strehu a ošetrovať, či niekde nestepuje hnus zelený a nečaká, až tvoja pozornosť na chvíľku poľaví… Niečo ako vypínač, ktorý ten hnus zelený jednoducho vypne.

        Liked by 1 person

      • Vypínať a zapínať do reality… dokáže sa tomu naša myseľ prispôsobiť bez toho, aby sa narušila?
        Pamätám si na jeden film s Demi Moorovou – V moci snov, hlavná hrdinka si večer ľahla a nikdy nevedela, kde sa ráno prebudí, či v živote, ktorý žije na francúzskom vidieku alebo ako úspešná manažérka v New Yorku… prepínala nevedomky medzi dvoma realitami. Dokonca aj Srdcová sedma s Gwyneth Paltrow je niečo podobné.

        Like

      • @ Sun – možno by si sa mohla opýtať Gabriela … 🙂 Zaujíma to aj mňa. Pretože je pravdou, že vzhľadom na všetko čo je okolo nás, časť vlastnej energie sa neustále musí alokovať na sledovanie a “likvidovanie” všelijakých votrelcov, (rodinných nánosov) a iného “zeleného hnusu” ….

        @Jarah – tie filmy by som nebral až tak vážne – ich pointou je vždy, že to nemôžeš kontrolovať, alebo dosiahnuť, alebo že sa niečo pokašle, … klasická prvoplánová demotivácia, aby si na to náhodou neprišla … 😉 (napr. The Butterly effect).

        Like

      • Hej, nik, toto mi rezonovalo, že je to len “naoko”. Ale to vedomé snívanie by mohla byť cesta, tak ako by mohlo byť aj vkladanie detailov do obrazu, v súlade so šamanskou cestou. A tu sa mi žiada opýtať sa, či to stačí. lebo vymyslieť, ako dostať kozmonauta na mesiac je jedna vec, ale ako ho vrátiť späť…? Niekedy sa rovnakou cestou nedá vrátiť. Za predpokladu, že sa chceme vrátiť, lebo sme vždy presvedčení, že všade je dobre, kde sme neboli. Áno, možno v inej realite je to momentálne všetko ako v raji, ale bude to tak aj o týždeň?

        Like

      • nik: skús ísť niekam do prírody alebo na miesto, kde chodí málo ľudí. Poobzeraj sa a zapamätaj si, ako vyzerá okolie, zatvor oči a začni ho meniť, vkladaj tam to, čo vnímaš, keď praktizuješ šamanskú cestu. Niekedy to nejde, niekedy je to brnkačka. Keď sa ti to podarí, na okamih si v úplne inom prostredí a predsa na tom istom mieste.

        Like

      • Aha – to skladanie vlastnej reality týmto spôsobom robili starí čarodejovia (Toltéci) a nie len tým, že si to vizualizovali, ale menili aj celý energetický tvar svojho kokónu (obálky) pomocnými technikami. Veľmi im to však nepomohlo, zvyčajne v tom ostali uväznení, prípadne potrebovali neustále dopingy cudzej energie, aby to boli schopní udržiavať. Tuším aj niektorí európski mystici to skúšali touto cestou. Je to cesta, kedy svoje diery alebo trhlinu nezatváraš, ale snažíš sa im unikať tak, že ich vytesníš zo svojho vnímania. Na to ale nepotrebuješ robiť čarodejné techniky, to je aj aktuálny štandard väčšinovej kultúry. Čarodejná technika tomu pridá možno taký závan výnimočnosti, v jadre je to to isté …

        V niektorom s príbehov však bola zmienka o tom, že ak si uzavrieš hlavnú trhlinu energetického tela, celý energetický obal sa po doplnení energie stane jedným celistvým bodom spojenia a vtedy už nemá čo zvonku ti ho posúvať kam chce, pretože nie je čo posúvať … 😉 🙂 Asi sa to krúti skôr okolo tej hlavnej trhliny …

        Liked by 1 person

    • Dnes sa mi s vami všetkými snívalo. 🙂 Sedeli sme všetci na zábradlí pred tvojim domom ale nebola si doma.Iba Gajuška na nás pozerala z okna. 😀 Vedľa mňa sedela Matrioshka a mala asi tak 20. 😀 Kukni u seba, máš tam blahoželanie. ^^
      Hm či to nie je tak ako v mojich snoch. Už od detstva o tomto uvažujem. Či sú ostatný ľudia naozaj skutočný. Či tu nie sú všetci len kvôli mne. Nie je to divné? 😀 Istý si môžem byť len sebou, občas ani to. Možno je problém v tom že sa snažíme nazerať na problém v energiách (napísal som snažíme? 😀 ) ale nejak komplexne. Rozbolela ma hlava. 😀
      Bez pričinenia zvonka…hm… žiadny problém pre schizofrenika 😉 😆

      Like

  3. hehe, moja teória:

    Ak môže duša, naraz testovať x paralelných “pokusov-skúseností”, je teda x paralelných realít, ktoré sú od seba oddelené zdanlivo neviditeľnou hranicou a navzájom sa môžu aj prekrývať a aj čas tam môže byť iba nástroj, ktorý bude tiecť podľa “potreby” a kľudne by sa teda mohlo všetko odohrávať “naraz”, ako sa vraví, Absolútno prežíva všetko akoby mihnutím oka 😀
    Jediný kto teda vie kde prebieha aký “pokus” je duša, čiže je podľa mňa potrebné sa “nejako” ne/vedome spojiť s vyšším JA a potom by sa teoreticky dalo prebiehať z paralely do paralely, podľa potreby.

    Na nevedomej úrovni ma momentálne napadá jedine snívanie, alebo drogy :P.
    Na vedomej to môže byť, akákoľvek metóda spojenia sa s VJ

    Vraj to ale nieje veľmi žiadaná forma “pátrania-cestovania”, aspoň podľa SRT (nebabri a len očisti a šup späť do svojho chlievika :)) Asi by pokus A mohol ovplyvniť priebeh pokusu B, keby navzájom o sebe vedeli.
    Ale pokiaľ by to bolo na “vyžiadanie” VJ, alebo formou “úlohy” od “Šéfka”, prečo nie?

    Liked by 1 person

    • šéfko vie ..ale ak by dal úlohu, stratil by svoju slobodnú vôľu …začali by ste žobroniť… otravovať. Neboli by ste zvedavý na seba. No a zas by ste sa vyhovárali 😀 Šéfko vás stvoril podľa seba 😛 Pátrajte 😆

      Like

      • Jasná páka, nevyjadril som sa dostatočne precízne a tak to vyznelo trochu “pasívne a podriaďujúco”. Myslel som to tak, že ak si napr. po “osvietení” vyberiem úlohu napr. “opravovača” paralelných realít, tak potom môžem preskakovať z 1 do 2. podľa potreby, aj keď neviem na čo by to bolo dobré 😀
        …ale to ako o tom žobronení-otravovaní rozprávaš, znie tak trochu, ako keby si s tým mal svoje skúsenosti 😛
        Neboj nič, voda kratka, neutopiš. Každý hľadá a pátra – jeden to a druhý ono 😆

        Like

      • nô..a či sa nemodlíte k všakovakím bohom? 😀 či neprosíte za zázraky 😛 Verte. že kde končí vedomosť….nastupuje zázrak 😀 Pre všetko je zákon ….. inak by nebol život.

        Like

  4. Len tak, “by the way”, jedná sa o film natočený podľa veľmi úspešnej hernej série, takže by som veľmi neriešil to, že ide o klasický “amícky” horor. 😉

    Like

  5. Dnes som si spomenula, že vlastne poznám dve metódy, ktoré som si vybrala zo Zelazneho Amberu, oskúšala a fungujú… Jedna je vizualizačná (oni na to používali špeciálne tarotové karty, pozreli na kartu a nechali sa do nej vtiahnuť) a dal by sa na ňu použiť hocijaký obrázok… Napríklad ak som ubitá, nájdem si v časopise obrázok nejakej oslavy, nechám sa doňho preniesť a po chvíľke sa moja vibrácia prispôsobí vibrácii novej situácie, mení sa mi vnímanie a začínam si skladať svoju realitu v súlade so zmeneným vnímaním.

    Druhý spôsob je energeticky besne náročný a kto nemá dobre natrénovanú koncentráciu, bude mať problém. (Aspoň ja mám.) Proste začneš do svojho sveta vkladať prvky toho druhého sveta, kam sa chceš dostať. Napríklad k tej žene z toho filmu – keď zo Silent Hillu utekali, tak si tam jednoducho “vložila” cestu do miesta, kde bola priepasť… Keď sa blížila k domu, mohla si začať do toho popola vkladať zelenú trávu, kvety, kríky, stromy, belasé nebo… atď. a takto postupne do pôvodného obrazu vtiahnuť ten nový. Pri tejto technike je zábavné to, že existuje okamih, kedy sa začne obraz dopĺňať sám a netreba teda poznať konečnú destináciu, treba len začať meniť a niečo/hocičo, čo je v súlade s tými zmenenými prvkami, sa nám nasáčkuje do reality. (Aspoň tak to fungovalo u mňa.) Ale, ako vravím, je to energeticky nesmierne vyčerpávajúce. Takto nejako podľa mňa fungovali Castanedovi “starí bosoráci”. Robia to energie/anjeli/energetické bytosti. A teraz ma napadá, že je to asi tiež princíp, ktorý využívajú šamanské cesty.

    Like

    • Aha – tu si to napísala deň predo mnou skoro to isté … :-), znova sa mi to stalo … Tuším aj môžem pomaly prestať písať komentáre … 😉

      V každom prípade sa z môjho pohľadu tento typ techník dá použiť možno ešte tak na skúmanie, alebo na nájdenie riešenia, nie ako riešenie samotné. Ale niekedy je aj to dobré, – kým sa naakumuluje odvaha, dá sa túlať … 🙂

      Like

  6. Dnes som si spomenula na tento článok v súvislosti s témou.
    Deje sa mi tieto dni niečo podobné. Začala som materializovať a veľmi intenzívne cítim, akoby to tu bolo, len oddelené neviditeľnou clonou… neviem, akoby išlo o dve reality vedľa seba, len im chýba prepojenie. Dostávam signály – trpezlivosť. V pravý čas sa reality prekryjú. Je toto možné? 😀

    Like

  7. Neviem ci som to pochopila správne ale výživné sa mi zopár krat pidarilo zmeniť príšernu realitu hoci v sann moment sa to zdalo nemožné čiže tu novú so nepoznala…chcelo to vedome sústredenie v prítomnom okamžiku vtedy som to robila hoci som teoreticky nic o prítomnom okamžiku a vedomíom sústredení nevedela a potom som sa čudovala ako som to vlastne dokázala lebo ta realita sa vážne kvalitatívne zmenila o 180stupnov raz mi dokonca bolo potvrdené ze som istú dobu bola pre iných neviditeľná (lebo som sa tak zrejme sama videla a aj cítila) muselo však vždy akosi prísť k bodu ze som tu realitu už nedokázala ďalej zvládať ale nechcela som utiecť ani sa postaviť so role obete a proste som s tým musela niečo spraviť a som si potvrdila ze vsetko mame vlastne v rukách my len myseľ sa veľmi huzevnato snaží presvedčiť nás ze je to nemožné hrozne tažké a pod pritom vždy to ťažšie vyzeralo pred tým ako to naozaj bolo neviem ci to správne vysvetlujem…a skutočne mi pride čím ďalej ťažšie čím som staršia tu myseľ dako obalmutit a dokázať sa vedome sústrediť pretože moje oči vidia čím ďalej viac n a menia svoj pohľad.

    Like

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.