Mám ťažké leto – dvaja susedia na bližšom okolí niečo stavajú, búrajú, prestavujú, robia zo stien ementál alebo zbíjačkou zabíjajú komáre. To značí, že takmer denne bežia mašiny a takmer denne hulákajú ľudia. (Nie zrovna najkultúrnejší ľudia. 😕 )
Dnes (čo je kedysi minulý týždeň) som vyšla von povysávať bazén. Obďaleč behali robotníci po zle upevnenom lešení a drnčali ako plechoví rytieri v zbroji, kým na druhom pozemku sa bagrovalo.
Už minule, keď sa bagrovalo, bolo tam zo 5 ľudí, mašina hučala a sypala kusy betónu do kovového kontajnera a ľudia cez seba hulákali hlava-nehlava… U mňa bol navyše ešte kamarát, niečo sme robili a on mal chuť to rozoberať so mnou.
Odolávala som možno pol hodiny a nakoniec som to nedala. Vyštekla som na kamaráta „buď už konečne ticho!“ a oddupala som do domu, otvárajúc a zatínajúc päste (i zuby).
Asi o týždeň na to som zistila, že je to súčasť mojej „diagnózy“ – keď ste AuDHD, dostávate sa veľmi ľahko do stavu zmyslového preťaženia. No a jeden zo spoľahlivých spúšťačov je teplo.
V ten deň bolo 35°C.
Tentokrát nebolo tak horúco a tak som reagovala rozvážnejšie. Vysávam bazén a viem, čo hrozí. Zasa ma to rozhodí… Sledujem, čo robia, čo prebieha. Chlapík vylezie na bager, spustí ho a je odrazu „v práci“. No a čo robíme ráno „v práci“? Pijeme kávičku, kecáme s ostatnými a preberáme minulý deň. On, samozrejme, musí vrieskať, pretože cez hukot bagra nepočuje a ani jeho by nebolo počuť. Ostatní naokolo musia vrieskať tiež, aby prehlušili bager. A tak sa bavia o tom, ako Jano niečo urobil či neurobil a ako to nestálo za veľa a ako si kúpi nové gumy na staré auto a ako si Fero začal so šéfovou ženou…
Chytá ma chuť vraždiť. 😕
Vtedy sa zachytím. Urobím si okolo seba ochrannú bublinu s tým, že „v tejto bubline mi to vrešťanie nevadí a nedotýka sa ma“. No a vysávam bazén naďalej, počúvam rambajz a nedotýka sa ma.
Také poriadne vysávanie bazéna je niekedy aj hodinová robota… Po nejakých 10 minútach odrazu zisťujem, že bager ešte stále hučí, ale ľudia prestali rozprávať.
Proste bager a nič iné. 🙂
Univerzum „zohlo“ realitu tak, ako som potrebovala; dnes sa nevypení. 🙂
Preto sa oplatí nepoľavovať v kontrole vlastného fokusu. Raz poľavíte (oslabí vás odolávanie horúčave) a už sa vám veci len dejú a nemáte kontrolu dokonca ani nad svojím utrpením.
🙂 Som rada, keď veci fungujú. Ako hovoril Hannibal v A-tíme: Milujem, keď plány vychádzajú. 🙂
Pridaj komentár