Sanaya Roman:

“Zakaždým, keď zvýšiš vibráciu jednej zo svojich emócií, nebudeš podvedome naberať nižšie vibrácie tejto emócie od iného človeka. Nebude v tebe miesta, ktoré by priťahovalo takú emóciu z prostredia. Napríklad ak ovládneš svoj strach, ešte budeš rozpoznávať strach iných ľudí, ale nebudeš cítiť ich strach ako svoj vlastný.”

Tento citát vo mne vyvolal dve reakcie:

1. potvrdenie toho, čo som sa kedysi snažila sprostredkovať jednej rádobytoltéčke, že to, keď niečo vidím, neznamená, že to mám/som, ale len že nie som slepá a danú vec poznám. Teda že nie všetko je pre mňa “zrkadlo” súčasného stavu. Vtedy som bola zúfalo neúspešná a zakaždým, keď som na nej vnímala nepriateľstvo alebo útočnosť, prskla mi späť, že sa mám pozrieť radšej na seba, pretože keby som ja nebola taká, tak to nevidím na nej. (Obávam sa, že psychológia v rukách zadubenca je ako nôž v rukách dieťaťa – neviete odhadnúť, čo presne s ním urobí, ale rozhodne ho nepoužije na odkrojenie chleba… )
2. že tamtú situáciu ešte stále nemám celkom spracovanú, pretože na ňu ešte aj dnes reagujem (=je pre mňa témou na písanie). 😕 Ľudská hlasno vykrikujúca hlúposť  ma ešte stále berie. Čo značí, že ju ešte dostatočne neakceptujem. Bolo to vtedy hodne “temné” obdobie v mojom živote, ale možno sa dnes už spustil definitívny liečiaci proces. (Spoznávam podľa toho, že už nie som natoľko “osvietená”, aby som sa zdráhala hlupáka nazvať hlupákom. A spomínam si na svoj milovaný seriál Kung Fu, kde starý majster vymlátil zlodeja so slovami “kto už len dokáže zniesť toľkú drzosť?!” 😛 )

Keď sa vyvíjame, pracujeme na našom vnímaní sveta a pestujeme si preň porozumenie, zvyšuje sa naša vibrácia cez to, že prestávame brať veci osobne (tu nadväzuje Ruiz) – nie ako výpoveď o nás, ale ako výpoveď o situácii so všetkými zákonitosťami, akými sa tá situácia riadi. Ak nie sme postihnutí demenciou alebo falošným ezoterickým “odpúšťaním”, tak si zanechávame poznanie o situáciách, ale zbavujeme sa emocionality, ktorú s nimi spájame (sem zapadá Sánchez a jeho vnímanie “bezchybnosti” ako optimálneho nasadenia energie). Vtedy si môžeme dovoliť robiť aj predpoklady, pretože už nie sú skresľované emocionalitou – necítime nutkanie vidieť situáciu v istom svetle, ale len vidieť ju tak, aby sme s ňou dokázali optimálne narábať. Isteže, aby sme niečo vnímali, musíme to poznať… ale nemusíme tým nutne byť. Môžeme vidieť biedu iného bez toho, aby sme sami boli biedni – len sme niekedy v doterajšom živote zažili situáciu, kedy niekto biedny bol. Možno sme to boli aj my sami… Ak sa emocionálne do nej teraz neponoríme, tak sme ju už uzavreli a zdvihli sme svoju vibráciu z biedy vyššie. Ak znova začneme preciťovať biedu, ešte sme ju celkom nespracovali…

Čokoľvek sme v živote zažili, budeme až do smrti znova a znova postretávať na našej ceste – až do chvíle, kedy nám začne odchádzať pamäť. Budeme to vnímať, lebo to už poznáme, a budeme to registrovať, ak našu pozornosť práve nepúta niečo iné. Otázkou je, či znovu budeme preciťovať tie isté emócie, alebo to dnes už len “berieme na vedomie“.

Tak, potľapkala som si uznanlivo po pleci a ide sa ďalej. Rádobytoltékov, ktorí potrebujú ponížiť iných, aby sa sami cítili dobre vo vlastnej koži, nech berie čert. Alebo aj nie; začína mi to byť teraz akosi fuk. 🙂 (Ale práve som ponížila niekoho, aby som sa sama cítila lepšie vo vlastnej koži… takže zas až tak veľmi fuk mi to asi nebude 😉 .)