Túžba byť obľúbený

“Myslím si, že ľudia potrebujú pochopiť nasledovné – to, že vás iní nemajú radi, nie je zlá vec.

Keď stelesňujete svoje skutočné, autentické ja, vybudzuje to strach u tých, čo ešte stále fungujú z ega.

Ak sa chcete rozvíjať, vyhojiť a vyvíjať ďalej, potrebujete sa vzdať túžby byť obľúbený.”

Ako svorkové zvieratá/bytosti máme v svojich génoch závislosť na hodnotení inými. Ako bábätká sme takí bezmocní, že sa musíme spoľahnúť na iných, aby sa o nás postarali. Ako starí ľudia to máme podobne. A tak večne beháme s jedným okom upretým na našu “svorku” a pozeráme sa, nakoľko s nami súhlasia, nakoľko nás akceptujú a kde medzi nimi vynikáme a kde podbiehame latku.

Celá naša osobnosť sa odvíja od tohto. Snažíme sa zapadnúť medzi ostatných a vyniknúť medzi ostatnými. Za tým všetkým je strach z toho, že by sa o nás nepostarali – pretože by nás nemali radi alebo by nás nepotrebovali.

Tohto strachu sa potrebujeme postupne zbavovať. Ako formujúci sa jedinci ho potrebujeme pripustiť, inak sa z nás vyvinú odľudovia, dravci, pre ktorých sú všetci ostatní potenciálna korisť.

Ale keď už sme schopní postarať sa o seba, aj keby sa o nás nikto iný nestaral, naša psychologická potreba “byť milovaný/potrebovaný” v nás ešte stále prežíva. Neviem, nakoľko je potrebná alebo nie – ale prežíva.

A my sa večne prispôsobujeme niekomu alebo niečomu. Trendom. Skupinám. Názorom. Predstavám o tom, čo sa smie a čo nie, čo by bolo pre nás dobré tak, aby z toho iní nemali nervy.

A všetko len preto, aby sme boli obľúbení/potrební.

Paralely k súčasnej realite si urobte sami; ja už súčasnú realitu takmer nepoznám (a ani nestojím o jej spoznávanie).

Niekde v procese dospievania sa potrebujeme naučiť stáť na vlastných nohách. To neznačí len zarobiť si na seba, ale aj vedieť sa o seba postarať bez potreby súčinnosti iných. Bez toho, aby som utekal k psychológovi, len čo ma niečo žerie. Bez toho, aby som sa pridával ku kultom len preto, že práve nemám orientáciu. Bez toho, aby som sa hnal za “vonkajšími” atribútmi čohokoľvek, čo si práve nedokážem sám dať (pocit úspešnosti, pocit láskyhodnosti, pocit úžasnosti a vynikania).

Potrebujeme sa naučiť sedieť sami so sebou a doslova pre seba “vypotiť” zo života to najlepšie, čo dokážeme – bez ohľadu na názor a pomoc iných.

Bez potreby, aby nás mali radi, obdivovali, nasledovali (toto je aspoň pre mňa to najťažšie, pretože mať “nasledovníkov” je ultimatívny dôkaz toho, že za niečo stojíme) alebo zachraňovali.

Bez potreby, aby sa iní podieľali na napĺňaní našich vlastných potrieb.

Kým iní napĺňajú našu šálku, vieme z nej dávať len to, čo do nej iní vliali.

Keď si ju naplníme sami, vieme dávať iným to, čo je najhodnotnejšie pre nás a v nás.

A na to nás toto Univerzum predsa “dýcha”.