Kto hovorí: vy alebo vaše ego?

Nedávno som našla na webe článoček od Marka Ivara Myhrea, ktorý sa dobre hodí do spektra tém na tejto stránke.

Čím vyššie je naše vedomie, tým väčšiu šancu máme oslobodiť sa od pascí nášho ega, ktoré by nás inak vábili, vťahovali do svojich drám a príbehov, vytvárali by v nás stavy nepohody a utrpenia a snažili sa nás vychýliť z nášho stredu či zviesť z cesty našej duše.

Ak máme pocity previnenia, nutkanie kontrolovať, sme žiarliví, súperíme s inými, ľutujeme sami seba, cítime sa nie dosť dobrí, príliš dobrí, menej než, nevyhovujúci, unesení sebou samými alebo dokonalosť v osobe, hádajte, kto nás vedie za ručičku? Egúšik-maznúšik!

Ale aj vtedy, keď sme absolútne odtrhnutí od svojich pocitov a žijeme prevažne v svojej hlave alebo na autopilotovi, mali by sme skontrolovať, či sa riadime vnútornou múdrosťou, alebo len nápovedami nášho ega.

Niekedy sú naše myšlienky totiž produktom našich presvedčení, hlboko zakorenených predpokladov o ľuďoch, sebe a svete naokolo, ktoré sa menia na naše predstavy a tie sa zhmotňujú do našej reality voľne podľa “kto hľadá, nájde”. Čo v svete naokolo chceme vidieť, to v ňom zaregistrujeme.

Sú medzi týmito myšlienkami aj také, ktoré by svedčili o neopodstatnených alebo nesprávnych predstavách?

Človek totiž dokáže zmeniť svoje predstavy. Dodáva nám naše myslenie silu, pozdvihuje nás? Slúži nám a iným? Ak nie, zatrhnime to v zárodku!

Keď začíname skúmať, nakoľko nám naše ego kafre do života, potrebujeme predovšetkým jedno – ochotu skúmať svoj život. A spochybniť naše predpoklady/presvedčenia.

Mark Myhre má na to svoj vlastný postup: Sleduje svoje myšlienky, svoj vnútorný monológ. A ak sa prichytí pri niečom, čo neznie celkom “k veci”, zastaví sa a spýta sa “Je to skutočne tak?” Alebo: “Odkiaľ prišla táto myšlienka? Pretože znie ako somarina…”

Tým to vlastne začína – začať si uvedomovať myšlienky, ktoré sa nám preháňajú hlavou. Veľa ľudí žije “v svojej hlave”, ale väčšinu času vôbec nevyhodnocujú to, čo si myslia. Nespochybňujú vlastné predpoklady, hoci veselo spochybňujú predpoklady hocikoho iného, a to najmä vtedy, ak sa nezhodujú s tým, čo si myslia oni sami. Keď si oni niečo myslia, automaticky to musí byť pravda.

Lenže to je plán pre život riadený egom.

Keď si uvedomíme, koľko ľudí nikdy nespochybní svoje vlastné myšleinky a predstavy, potom pochopíme, ako žijeme v svete kontrolovanom egom.

Človek, ktorý nikdy nežije s neistotou či nejasnosťou či zmätkom, je nebezpečný človek. Ľudia, ktorí “to už dávno vedia”, sú hrozbou pre seba, ale aj pre ľudí v svojom okolí. (Všetky tie náboženské nezhody, politické zákernosti alebo len zdanlivo nevinné poučovanie zo strany rodičov či učiteľov spadajú do kategórie “všemúdrych” – a do kategórie, kedy ego vnucuje svoju predstavu niekomu inému.)

Na druhej strane, to, že to existuje, súčasne ukazuje aj cestu von zo života riadeného naším egom – stačí jednoducho začať spochybňovať naše vlastné predstavy, predpoklady a myšlienky.

Začali sme sa tomu venovať už dávnejšie. Tému vtedy nahodil Samuel, ktorý práve čítal Ruizovu Piatu dohodu a mal problém s princípom spochybňovania všetkého. Vďaka nemu sme tu už mali články ako Predpoklady sú len verzia domýšľania si, Sila pochybnosti: kedy je dobré byť skeptickým? či Štyri dohody a tá piata.

Iný spôsob, ako preskúmať svoje ego, je začať si všímať príbehy, ktoré si rozprávame. Každý náš príbeh je tu na to, aby dodal nejaký zmysel nášmu utrpeniu, hanbe a našim vlastným obmedzeniam. Cez príbehy si vysvetľujeme, prečo sú veci tak, ako sú. A tak, ako si vytvárame “náš príbeh”, tak si vytvárame aj príbehy okolo iných situácií, napr. okolo hnevu a strachu. Obom typom príbehov hovorím “drámy”.

Vezmime si také príbehy, ktoré v nás zakoreňujú strach. Keby sme nemali zbierku desivých príbehov, nikomu by sa nepodarilo vydesiť nás. Na to, aby sme sa začali báť, potrebujeme mať príbehy plné strachu! Množstvo ľudí sa takto vháňa do šialenstva špekuláciami o tom, čo by sa mohlo stať a “čo ak…” A je vysoká pravdepodobnosť, že väčšina týchto príbehov je produktom nášho ega.

Podobne je to s naším hnevom. “Mám právo cítiť sa nahnevaný! Pozri, čo mi urobili!” A potom príde nejaký don Juan a povie: “Nikto nikomu nič nerobí.” 🙂

Aj naše historky o hneve zväčša bývajú produktom ega. To, čo je na nich smutné, je skutočnosť, že naozaj máme právo cítiť sa nahnevaní. Rovnako ako máme právo cítiť sa mizerne alebo hocijako, ako sa chceme cítiť. Lenže… rovnako tak máme právo napríklad odpúšťať – a túto časť často prehliadame! A to si ešte hovoríme, že sme v podstate dobrí a láskaví ľudia…

Je teda viac spôsobov, ako odhaliť svoje ego:

  • Venujme čas tomu, aby sme vyhodnocovali naše myšlienky a predpoklady.
  • Počúvajme historky, ktoré sami sebe rozprávame, a to hlavne tie, ktoré v nás vyvolávajú hnev alebo strach. Alebo tie, kde sami seba ľutujeme.
  • Pripomínajme si, že naše ego nám stojí bližšie ako hociktorá iná časť nášho vedomia. (Koniec-koncov, “ego” znamená predsa “ja”, nie? 🙂 ) S troškou praxe môžeme jeho hlas dosť dobre rozpoznať.

Keď sa nám podarí rozpoznať hlas nášho ega a brať ho ako to, čo je – ako hlas nášho ega a nič viac – začnú sa diať divy.

Začíname jasnejšie vnímať. Lepšie rozumieme. Múdrejšie reagujeme. Oveľa lepšie vieme rozpoznať, čo sa deje v iných ľuďoch. Lepšie vidíme ich ego-hry, ktoré hrajú s nami a inými. Tým pádom sa už nestávame tak ľahko obeťou, nie sme tak ľahko manipulovateľní. Rozpoznávame ich zákulisné ťahy. Je to, akoby sme sa na život pozerali zhora, z nadhľadu. Dostali sme sedadlo na balkóne v kine, kde práve premietajú “život”.

8 thoughts on “Kto hovorí: vy alebo vaše ego?

    • Môžem ti povedať len moje vnímanie ega. Delím ho na dve časti: na “základnú” a “nadstavbovú”. Tá základná hovorí o tom, kto sme, čo je svet naokolo a jednotlivé veci. V podstate nám umožňuje vnímať svet istým spôsobom – ale je to ego, pretože to vnímanie sveta je len naše vlastné. Táto časť nám umožňuje reagovať na podnety zvonka istým viac alebo menej efektívnym spôsobom a prežiť.

      Druhá časť ega podľa helar 😛 je “nadstavbové ego”, čo je systém presvedčení o tom, kto sme vo vzťahu k okoliu a iným ľuďom. Nie vždy to musí byť systém pozitívnych presvedčení. Táto časť ega si o nás vytvorí nejaký obraz a potom sa cez cielenú manipuláciu vnímania tých ostatných snaží tento obraz udržať v ich hlavách. Robí to preto, lebo sa cítime bezpečnejší, ak nás takto vnímajú. Takže aj táto časť je vlastne o prežití.

      V mojom vnímaní je ego systém našich interpretácií všetkého – tých pozitívnych i tých negatívnych. Umelý svet vytvorený nad reálnym svetom. Samonastolené obmedzenia. Nástroj Parazita, ktorý nás udržiava v istom stave, kedy nás môže kontrolovať. Ak by to nerobil, začneme prejavovať sebestačnosť a robiť si, čo sa nám zachce, a on sa chudák za nami nabehá a je možné, že nás nakoniec vôbec nechytí… 🙂

      Páči sa mi

  1. Skvelý článok 😀
    Pozorovať a meniť svoje postoje a presvedčenia je veľmi zaujímavé. Je to ako lúpanie šupiek cibule, dosť to síce štípe, ale dostávame sa k jadru. Do vnútra. To sedadlo na balkone je super prirovnanie. 🙂

    Páči sa mi

  2. mhm,diky za vysvetlenie.cele sa mi to pozdava.len ma este napada, tie obrany,respektive skreslenia vnimania reality za ucelom udrzania pocitu bezpecia mozu byt niekedy aj potrebne,ci nie?napriklad ked este nie sme z nejakeho dovodu(napriklad v detstve) schopni udrzat bazalny pocit istoty a bezpecia inym sposobom …?

    Páči sa mi

    • To skreslovanie vnimania nie je za ziadnym nam prospesnym ucelom.
      Je to len ohrada aku mame my okolo dobytku, s tym rozdielom, ze tento krat sme ten dobytok my a farmar je parazit.

      V pripade absencie parazita uz od narodenia, predpokladam, ze pocit bezpecia by nebol potrebny, pretoze by sme necitili pocit nebezpecia tak ako ho pozname teraz, skor by to bolo riesene podobne ako maju zvierata akymsi instinktom, ktory reaguje len v pritomnosti na podnety okolia.

      Páči sa mi

  3. jo,ale aj zvieratko ked sa narodi,potrebuje matku(respektive skusme tak ze cicavce)a ked ju nema,tak sa citi ohrozene.aj babatko.tak co ak ta matka chyba?musi nieco urobit,aby prezilo,aby to bezpecie naslo.aj zviera sa brani,ked sa citi ohrozene a vela krat mu to pomoze,aby prezilo.aj dieta.problemom to asi zacne byt az vtedy,ked tie obranne mechanizmy uz nie su funkcne,ale my ich napriek tomu pouzivame,lebo sme zvyknuti,ze toto kedysi fungovalo…aspon podla mna.

    Páči sa mi

  4. Tieto úvahy mi pripomenuli jeden film, čo som kedysi dávno videla: L’enfant sauvage, Divé dieťa. Bolo to o chlapcovi, ktorý do nejakých 11 rokov vyrastal medzi zvieratami. Vďaka ním prežil a vychovali ho, ale nikto ho nič neučil. Všetko, čo vedel o svete, nadobudol metódou pokus-omyl (tak sa učia zvieratá). Potom ho našli ľudia a pokúsili sa z neho vychovať človeka, ale sa im to nepodarilo – zomrel na nejakú ľudskú chorobu. Nedodala som “radšej”, ale tak som to vnímala.)

    Tak ma napadlo, že ten chlapec mal zabezpečené fyzické prežitie v čase, kedy bol na to odkázaný, ale nemal nijaké obmedzenia, ktoré súvisia s detstvom a prežitím v spoločnosti ľudí. Sám seba nevnímal ako človeka (hoci možno tú podobnosť registroval), ale ako zviera – myslím, že šlo o vlky. A tak vyzeral ako človek, ale podľa mňa nebol človek, pretože azda jediná hodnota, ktorú s ľudmi zdieľal, bolo to “prežitie”. Podľa mňa sa pohyboval na prvej úrovni ega. Vzťahy k čomukoľvek, čo práve neplánoval uloviť a zjesť, ho jednoducho nezaujímali.

    Páči sa mi

  5. chapem,len tazko povedat ci jedina hodnota ktoru spolocne zdielame so zvieratmi je prezitie.ale vo vseobecnosti,ak to chceme aplikovat na vsetky tvory od jednobunkovcov az po nas,tak asi hej.ale aj tu potrebu prezit by som viac rozmenila na drobne,urcite to nebude len potrava,ale u zvierat ktore ziju spolu s chlapcom to musia byt aj spolocenske vztahy.len tie vztahy maju iny charakter ako nase.ludia mu nevedeli dat ten druh vztahov na ake sa naucil,tak o tie co mu poskytli asi nemal zaujem.ale mozno prave preto zomrel,lebo ludia mu nemohli dat to co potreboval.

    Páči sa mi

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s