Čas netreba zakaždým niečím vypĺňať. Niekedy stačí len jednoducho byť.

To, ako sa večne za niečím ženieme, nútime sa byť “produktívni” a “nezaháľať”, prípadne mať ešte aj tento alebo onen zážitok, slúži v konečnom dôsledku jednému – nepripustiť si ten stav “prázdnoty”, v ktorom sa venujeme sebe a preto sa o sebe dozvedáme. Oveľa príjemnejšie než zistiť, že nerobím to, čo by som chcel(a), a potom sa s tým musieť vysporiadať, je ísť s kamarátmi na pivo. Prípadne ak mám pocit, že svet si ma dostatočne neváži, pridám a robím viac toho, za čo si ma neváži… miesto sebaskúmania, že za čo by si ma začal vážiť viac!

Čas, kedy si dovolíme len tak byť a nerobiť a nedosahovať,  nás na jednej strane uzemňuje – zmierňuje chaotický akcionizmus v našom živote. A na druhej strane nám vytvára priestor vnímať realitu takú, aká je, a nie skreslenú cez prizmu našich cieľov a prianí a nutkaní.

Keď sa nabudúce nachytáte, že vás to nutká hýbať sa a niečo ísť robiť, spýtajte sa, o čom ste predtým premýšľali. Je vysoká šanca, že ste sa práve v myslení dotkli bodu, ktorý nechce byť ošetrovaný. On si chce bahniť vo vašom podvedomí a odtiaľ poťahovať za nitky.

Zrušte mu to. Zavenujte mu pozornosť, ošetrite ho raz navždy a prestane vás mátať do budúcnosti.