Už dlho som nepísala s Gabrielom, tak som šla zistiť, či to ešte zvládam. Zvládam, ale tón sa akosi nezmenil… večne ma s niečím buzerujú 😛 . Nasledovný channeling je z 2. 12. 2020:
Veliký… máme spojenie?
Vždy a všade. 🙂
To som rada… Už som aj zabudla, aké je to, channelovať ťa.
Zabudla… a každý večer spolu hovoríme.
No hej, ale nevznikajú články…
🙂 A články sú dôležité, pretože…
Viem, čo naznačuješ… Že mi dodávajú dôležitosť. Ale to je kravina, nehnevaj sa… Potrebujem rozumný materiál pre iných. No tak prichádza cezo mňa – ale nie je odo mňa.
Ale prečo potrebuješ rozumný materiál… pre iných?
Pretože budovaním rozumného sveta pre nich posilňujem rozumnosť môjho vlastného sveta? Vieš… neviem. Len cítim, že by to tak malo byť. Ja už pomaly blednem, ale môj svet zato vyblednúť nemusí.
🙂 Prečo je taký dôležitý?
Neviem. Možnože keby nebol dôležitý, bol by môj život o ničom?
Žiadny ľudský život nie je „o ničom“. Všetci ste úžasné šance, príležitosti vniesť do existujúceho niečo nové.
A vnášame?
🙂 Každý jeden z vás. Možno sa vám to tak nevidí… Keď niečo považujete za „normálne“, prestávate to vnímať ako prínos. Ale to, čo je pre vás „normálne“, môže byť pre niekoho iného „prínos“… Ste vždy jedinečná kombinácia energií. Buď to premeníte na niečo, čo vás uspokojí, alebo to nepremeníte na nič okrem nespokojnosti a smútku… ale to ešte ani zďaleka neznamená, že by ste neboli jedinečná kombinácia energií. Ste. To stačí.
Tak ale prečo je to potom u nás spojené buď so spokojnosťou alebo s nespokojnosťou? Prečo si nevieme vychutnať to, čo reálne sme?
Pretože za tým, čo „reálne“ ste, je toho oveľa, oveľa viac… a niektorí z vás to cítia. Tí by si radšej vychutnali ten zvyšok, ktorý ešte nepremenili z potenciálu na realitu. Tí druhí, ktorí to necítia, vedia byť šťastní v tom, čo sú.
Čo je lepšie?
🙂 A čo je horšie? Prečo potrebuješ porovnávať? Tvoje vodítko nemajú byť iní, ale len tvoj vnútorný pocit. Si spokojná, alebo cítiš nutkanie hýbať sa ďalej?
No dobre, ale niekedy cítime nutkanie byť niečím viac len preto, že to do nás hustia médiá… Napríklad všetky tie -nástky, čo si nechávajú robiť plastiku len preto, aby sa viac začlenili medzi „úspešných úžasných“. To nutkanie by som nerada pocítila…
Cítiť ho budeš vždy. To je to „pokušenie“, ktoré vás má zviesť zo správnej cesty.
Ty, Veliký, ale teraz znieš ako farár z kancla – a vieš, že to ja nemusím…
Nemôžeš. 🙂 Neakceptuješ. Pretože vieš lepšie ako ja, ako má archanjel znieť. 🙂
Rýpeš? Naposledy, keď rýpala Gaia, tak ste to museli zachraňovať… 😛
No a? Zachránili sme. A naučili sme sa, že už možno rýpať podstatne drsnejšie ako kedysi. Už nevybuchuješ.
Fajn. Dozvedela som sa. Zasa len o tom, ako nevyhovujem…
🙂 Komu?
🙂 … Sebe. Svojej predstave o sebe.
A odkiaľ prichádza tá predstava? Je porovnateľná s niečím v tomto svete?
Nie. Nie – myslím, že táto je moja vlastná.
A ako znie?
Nechcem byť taký ksicht, ako doteraz.
🙂 Nechceš. Takže čo nastane? Sústreďuješ sa na to, čo „nechceš“…
Budem to posilňovať. 😕 Dosť bezmozgové. A to si hovorím „macher“. 😕
A vieš, kde začína „macherstvo”?
Nie…
Tam, kde si priznáš, že niečo nie je v poriadku. Len čo prestaneš cítiť potrebu štylizovať sa do nejakej pózy, začínaš nadobúdať schopnosť veci zmeniť. Už len to vedomie stačí.
Bez toho, aby som niečo robila?
To vedomie znamená, že ťa daná vec dožiera. Že ju prestávaš akceptovať. Stáva sa z nej pre teba téma. Zakaždým, keď teraz ten prejav na sebe zbadáš, zhnusí sa ti viac a viac a vzniká okamih, kedy hnus vytvára priestor pre to, aby si sa rozhodla pre iné správanie. Končí automatizmus. Odrazu máš k dispozícii množstvo nových možností reagovania.
Vieš čo? Ale ja niekedy reagujem blbo práve preto, že nepoznám iné možnosti reagovania… V živote som ich nezažila, nevidela!
No a? Tak začneš skúšať. Ale na to, aby si začala skúšať, musíš byť najprv ochotná poškodiť svoj sebaobraz… v prospech veci. Musíš si umožniť vyzerať ako kretén, len aby si zistila, ktorý nový spôsob reagovania bude najvhodnejší. Kým si toto neumožníš, nepohneš sa dopredu.
Takže prvá vec, ktorú potrebujem pustiť k vode, je môj sebaobraz?
Áno aj nie. Potrebuješ byť ochotná prispôsobovať ho. Každý má niekde v sebe zakódované to jeho „najlepšie ja“. Len čo ho začneš cítiť – a začneš ho cítiť, len čo máš nutkanie meniť sa – tak ťa potiahne dopredu. Ale ani tento „maják“ nie je nemenný… Čím viac sa budeš meniť, tým viac sa bude posúvať k dokonalosti. Čiže sa nesmieš upínať na niečo konkrétne, ale vycítiť „tok“ a nechať sa ním niesť. Tok ti bude ukazovať, čo ešte môžeš dosiahnuť.
Ale to vyzerá ako hodne neschodná cesta… 😦
Neschodná, pokiaľ postupuješ spôsobom, že si stanovuješ cieľ a od toho cieľa si sľubuješ pocit naplnenia. Takýto pocit naplnenia ti vydrží len chvíľku – a potom potrebuješ nový cieľ. Ale môže sa stať, že v ceste za svojím cieľom dostaneš pocit naplnenia – a keby si pokračovala za cieľom, tak ho stratíš. Ak sa však doňho ponoríš a necháš sa ním niesť, možno sa celkom zmenia tvoje ciele, ale ten pocit naplnenia pretrvá… a kvôli tomu vlastne všetko robíš, nie?
Ty, Veliký, nechytám sa. Zdá sa mi to, ako keby si veci protirečili. Na to, aby som dosiahla cieľ, sa potrebujem cieľa vzdať.
🙂 Presne.
A nešlo by to trochu zrozumiteľnejšie?
🙂 Prečo mám robiť tvoju robotu miesto teba? Pošpekuluj, čo som ti povedal, a príď s riešením. Ja mám čas. Ty… nuž, pošpekuluj. 😉
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
možno viem čo myslí, pár týždňov sa v niečom podobnom plahočím, a neviem či mám hľadať “riešenie” alebo “spôsob”, tak skúsim z pohľadu trafenej husi 🙂 najlepšie na príbehu:
som v lese, je súmrak, samozrejme že som mimo chodníka, lebo si idem po svojom, a dostal som sa do húštiny, chrastia, ktorým sa predieram. v hlave mám cieľ – vyjsť mimo lesa na lúky, neviem či stihnem do tmy domov.
nebudem sa predierať tým hustejším ale si hľadám “redšiu” cestu za cieľom, vykukávam cieľ – svetlú oblohu pred sebou, nado mnou sú stromy, a už tma. aby som nebojoval s chrastím slepo a mechanicky, ponorím sa do pocitu, ktorým cítim kde je redšie. celkom úľava.. ale ešte nie cieľ, okej, treba pokračovať.
deriem sa ďalej, vďaka tomu pocitu vyhľadávania redšieho to ide ľahšie (prestávka: v tejto metafore nejde o zľahčenie si, len o ponorenie sa do niečoho nového čo sme sa naučili a pomáha to lepšie k cieľu)
vydral som sa na nejaké voľnejšie miesto obkolesené ale dookola stále husto chrastím – mám pocit naplnenia, že konečne po dlhých útrapách prišla trocha slobody, vydýchnem si. hm.. môj pocit naplnenia netrval dlho, stále ma to ťahá sa tým svetlom na konci lesa, na tomto metri štvorcovom je už síce rovno, ale stále to nie je ono. už sa to podobalo na cieľ, kuurnik, ale viem že ešte to pôjde. vrhnem sa ešte do chrastia bojovať ďalej, kde je to redšie?
tu aha hor sa! mám nový pocit, ten tu ešte nebol, nejaká energia zvnútra, chuť prebojovať sa niečím, čo som na začiatku necítil. ešte som ho nezažil, ale je super, pomáha mi vytrvať (možno aj keď sa mi zmenia ciele, ale mám nejaký nový pocit naplnenia) cítim že to ide, dokonca lepšie ako keď som začal a… .. a je to už kratšie než na začiatku, predieram sa už takmer rutinne, akoby to bol zážitok, nie až taká útrapa (hm, aj to je nové, to fakt mám tak vidieť? nešibe mi už z toho? 😀 ) ale pomáha to.
niekedy ale nemôžem ísť tak priamo ako som si očami vyhľadal cieľ, no nič, pamätám si čo chcem dosiahnuť, ale musím sa podvoliť momentálne hustej húštine a zmeniť smer. ak by sa zas dalo, pôjdem tadiaľ kam som si pôvodne plánoval. hm, nejde to, no a čo, idem kade pustí.
aha! svetlo! som síce inde, než som si predstavoval, je už síce skoro tma, ale vidím že toto už sú posledné kriaky, fuj, au!, no a čo, to už dám (s novou nádejou nový pocit sily)
a zrazu som von, na lúke, vysnený pocit a cieľ (trochu inde, a iný) sa dostavil, vydýchnem si, ale už nie ako ten, čo sa v úzkosti, neisto, s hlavou plnou demotivačných myšlienok (“to nemá význam”, “to nedáš”, “usteľ si v lese”…) pozerá do nepriechodnej húštiny, ale už som iný, bohatší o pakáreň, aj o zážitok v sebe, o nečakané pocity, ktoré som si ani nepredstavoval, a by som inak asi ťažko niekde vybudil, keby som šiel chodníkom. A aha! zmenil sa mi cieľ! už nejde o “posledný boj o holú lúku”, už môžem kľudne rozmýšľať aj fantazírovať o ďalších cieľoch, a miestach ktoré navštívim predieraním sa, lebo už sa nebojím neočakávaného, už mám skúsenosť, otrhané zašijem a škrabance sa vyliečia..
..a z pohľadu na tejto strane chrastia, vidím seba čo bol na tej druhej strane, a vidím pohľady, ktoré si úplne protirečia, no asi len preto, že som na začiatku nevedel to, čo viem teraz. a zrejme aj ďalej to bude podobné, len sa musím odvážiť ísť aj tam, kde ešte neviem ako to dopadne, a zas budem vedieť viac (aha? veď aj tento princíp je predsa možné využiť, juhuu)
jáj? že som chcel ísť pôvodne až domov? no hééj, to bol cieľ zo začiatku chrastia
Páči sa miLiked by 2 people