Ak si spomínate, pred časom som v svojej šamanskej realite vypustila pamätihodnú vetu: “Chcem poznať pravdu!”

A tak som spoznala pravdu.

Vtedy ma energeticky celkom vyhodilo z tejto reality a ako som sa s pomocou všetkých svätých napchávala späť, dostala som od Hini energetickú “dotáciu” navyše, ktorá spočívala v novej energetickej obálke a schopnosti podstatne meniť v zlomku sekundy fokus. A ja som to hneď začala využívať na to, aby som prehliadla cez svoje interpretácie.

Niekde tu bol “začiatok konca”. Čím viac sa mi darilo “zreálniť” svoje predstavy, tým bezcitnejšia som sa stávala. Stŕhala som konštrukty vzťahov a pozerala som sa na to, čo zakrývali. Pustila som sa svojho obvyklého selektívneho vnímania a začala som pozerať na všetky aspekty vecí súčasne. A stávala som sa čoraz bezcitnejšou. Prestala som potrebovať pocit komfortu a bezpečia, ktorý naše interpretácie okolo nás vytvárajú.

To sa mi vypomstilo aj na vzťahu k anjelom. Rozhodilo ma poznanie, že toto univerzum (“systém”) ma vníma ako cudzorodý prvok a snaží sa ma zbaviť, hoci súčasne jedna jeho časť sa ma snaží za každú cenu udržať a nič s tou druhou časťou nedokáže urobiť, lebo by narušila rovnováhu, ktorá to celé drží pohromade.

Takže môj osud bol spečatený a nezlepší sa.

Ešte kým som mohla dúfať, že sa veci nejako napravia, nasadzovala som selektívne vnímanie, vytesňovala som negatívne prvky a zúrila vtedy, keď už som ich vytesniť nedokázala a rozbila som si o ne nos.

Teraz, s mottom “pravda za každú cenu”, som si to odrazu uvedomila. A urobila som jediné, čo dokážem, keď čelím nevyhnutnému a bolestivému – zakázala som si cítiť.

Azrael

Začiatkom roka som prestala komunikovať s Gabrielom i Otcom. To pomohlo, ale z nejakého divného dôvodu (dôslednosť zjavne nepatrí k mojim silným stránkam) som po dvoch mesiacoch začala skúšať, či to nepôjde znova. Požiadala som Otca o nového komunikačného partnera, s ktorým by som nemala osobnú históriu. Určil mi Azraela.

Nekomunikovali sme dlho – možno ani mesiac. Bolo to v pohode; nerozčuľoval ma. Keď zistili, že som sa trochu ukľudnila, tak sa niekedy na pozadí mihli Otec i Gabriel – a to bola chyba. Na nich som reagovala stále emotívne a v tomto štádiu vysoko negatívne. Moja obľúbená reakcia bola vymazať ich z mojej šamanskej reality, aby ma nerozčuľovali. 😳

Takto necitlivo som sa pokúšala vybudovať si náhradný vzťah k tomuto svetu aspoň dovtedy, kým sa nebudem môcť vrátiť späť domov.

S Azraelom sme mali dohodu: vždy nepokryto pravdu a nijaké kamarátstvo. Oboch sa poctivo držal. Aj mi povedal, že jeho úlohou je znova vo mne vybudovať dôveru. A potom raz vyhlásil historickú vetu, ktorá to doviedla na ostrie: “Gabriel nerobí chyby; Gabriel robí Gabriela.”

Bolo to vtedy, keď sa mi snažil vysvetliť, že hlavný problém je v mojom vnímaní Gabriela. Že som si s ním zvykla narábať ako s človekom, pričom on človek nie je… Je energia a ako taká je vždy na 100% sám sebou. Nemá úmysel, nemá agendu. Necíti ľútosť, pretože na to by musel mať možnosť voľby – a tú nemá. Tú máme my, ľudia, ale nie oni, energie. Teda nemôžu urobiť “chybu”, nemôžu sa “pomýliť”, nemôžu mať rozdiel medzi úmyslom a dopadom.

To ale pre mňa znamenalo, že potrebujem prehodnotiť všetky doterajšie interpretácie Gabrielovho správania. Že prestáva platiť “nechcel, ale musel, lebo mu to nariadili” a “zle odhadol, ako zareagujem”. Nie. Všetko, čo kedy urobil, bolo priame vyjadrenie toho, kto je. A keď urobil zle, tak preto, lebo aj to je on.

Odrazu nebolo tej sily, ktorá by ma ešte dokázala udržať v stave “prajné Univerzum”. Plne som pochopila Carlosov uhol pohľadu. Plne som pochopila mieru svojej vlastnej hlúposti.

A potom sa mi snívalo.

Channeling

Azrael, máme spojenie? Viem ťa počuť? /…/ Trápi ma posledná noc. Nepomohli ste mi. Mala som nočnú moru, kričala som od hrôzy, prosila som ťa o pomoc – a ty si sa ani len neozval…

To je tvoj predpoklad. Môžeš povedať len to, že si ma nepočula. Bola si v takom kŕči, že sa k tebe ledva dostal Otec.

A potom miesto toho, aby mi pomohol, začal mi robiť prednášku.

Myslel si, že to ťa najrýchlejšie ukľudní, ak pochopíš súvislosti.

Lenže on mi nevysvetľoval súvislosti, ale ako blbo sa správam! V podstate jediný, kto mi pomohol, bola Zía. A Hini. Proste pomoc prišla mimo tohto systému. A tento systém sa len prizeral a kritizoval ma, že mám kričať tichšie. Načo vás vôbec mám? Prečo by som s vami ešte mala hovoriť? Raz som potrebovala pomoc – a nepomohli ste mi!

Nie. Skresľuješ. Pomoc si už potrebovala aj v minulosti a my sme ti pomohli. Tentokrát sme to nedokázali. Bola si vo vývrtke. Ty, ktorá už „necítiš“.

Boha, keby sa tebe snívalo, že niekoho päsťou umlátiš na kašu, tiež by si kričal od hrôzy! Ešte teraz mi je zle, keď si na to pomyslím…

Nerýp sa v tom. Bolo to varovanie. Čistila sa nenávisť.

Figu. Ty len hovoríš, že to bolo varovanie a že sa čistila nenávisť. Pánbohvie, ako to skutočne je. Vyprávať vy viete.

A urážať ty vieš.

Hovorím, ako to cítim. Nepomohli ste mi.

Lebo to neumožňuješ! Vymažeš nás, keď sa ti práve nepozdávame…

Vidíš… Ako to, že niekedy Gabriela vymažem a on si môže akurát tak trhnúť nohou, kým inokedy ho vymažem a on sa aj tak zhmotní?

🙂 Preto, že keď si „trhá nohou“, tak to ťa len zbytočne nedráždi.

A Otec? Tiež ma napomínal, že mu musím umožniť zjaviť sa!

🙂 Lebo ty musíš umožňovať niečomu, čo ťa tvorí! Na to si ešte nedošla? Niečo ťa tým naučil. Nie to, že môžeš umožňovať, ale že neumožňuješ. Odvtedy to vieš a robíš s tým. Niekedy cielene a vtedy ťa nedráždime. Ale ty nám diktovať nemôžeš. Môžeš len zúriť a vzpierať sa, ale u nás sme silnejší my. U teba ani neexistujeme. Čo myslíš, prečo sa zúčastňujeme na všetkých tých hriechoch, ktoré spúšťaš? Aby sme o teba neprišli… Gabriel ti povedal. Ak o teba príde, predefinuje sa Gabriel. A tvoj kamarát Carlos ťa už upozornil, že pôvodný Gabriel nebol ani spolovice taký znesiteľný ako terajší Gabriel. Keď sa ty vytratíš, zrátaj si, čo nastane… Teror. A prvý, kto si to odskáče, bude tvoj kamarát Carlos.

Opovážte sa!

🙂 Čo urobíš? Už tu nebudeš… Ty ho chrániš. Ty chrániš aj všetkých ostatných, aby toľko netrpeli. Z jediného dôvodu – Gabriel nechce pôsobiť utrpenie tebe. Si jeho súčasť. Nikto neubližuje rád sám sebe.

Je mi z vás zle. /…/  Neviem, či ešte s vami dokážem existovať.

To je len hádzanie sa o zem. Samozrejme, že dokážeš… My sme sa predsa nezmenili! Po celý čas sme rovnakí. Ty si zmenila uhol pohľadu. Odrazu sa ti nepáčime… Ale kde je písané, že zajtra sa tvoj uhol pohľadu zasa nezmení? Doteraz sme vždy boli my rovnakí a tvoje uhly pohľadu sa menili. Nemôžeš povedať, že by to nebolo tak. No dobre, uvidela si aj tie časti, ktoré si vidieť nechcela… ale to neznamená, že tu neboli odjakživa. A poznáme ťa. Radšej pravdu než milosrdné klamstvá. Ty to zvládneš. Nielen Gabriel robí Gabriela, ale aj ty robíš seba. Tak sa pozri na to, čo robíš, a uvedom si, kto preto musíš byť – a či sa ti to páči! A počula si už od nás nejakú výhradu? Nie. Nepočula. Jediný, kto má večne nejaké výhrady, si ty sama. Voči nám, voči sebe, voči všetkému. Toto tu je hra. Niekto ju napísal, tebe sa chvíľku páči – keď vyhrávaš – a chvíľku potom nie, pretože  tvoja rola sa zmení. Ale máš výhrady voči hre, nie voči tomu, ako v nej postupuješ ty… Rozumieš? Majstrovstvo nie je vykríkať, ako inak by sa mala hrať, ale ísť a nakopnúť nám prdelku podľa našich vlastných pravidiel. Dokázať, že na to máš.

To je teraz osvetový kec z tvojej strany?

Čo sa pýtaš? Nie si taká hlúpa, že by si to neodhalila… Ale je to súčasne aj návod. Máš narušenú dôveru. V systém, v seba a svoje sily, v zmysel toho všetkého. Kým nezačneš hrať vážne a nezačneš vyhrávať podľa pravidiel hry, tvoja dôvera sa neobnoví. Každá odchýlka od obvyklého ťa vyhodí z rovnováhy.

No dobre, zatvárim sa ako sprosté teľa a položím otázku, ku ktorej si sa po celý čas prepracovával – tak ako to mám hrať?

🙂 Si ochotná počúvať?

Vypočujem si. Neviem, či aj prijmem, ale počúvanie ma nič nestojí. Povedala som vám – problém je v tom, že som zistila, že bez vás sa cítim lepšie ako s vami. Takže necítim nutkanie aplikovať tvoje múdrosti.

Potom načo ti ich mám rozprávať? Nie, dievča, takto hrať nebudeme. To by boli tvoje pravidlá. Naše pravidlá sú, že pravidlá nepoznáš a dávaš to najlepšie, čoho si schopná.

🙂 No tak to sa nedohodneme. Čím dlhšie rozprávame, tým jasnejšie mi je, že som sa rozhodla správne. Dožijem a idem domov. A vy si robte, čo chcete. Nová hra, nový Gabriel. Ak bude chcieť ublížiť Carlosovi, urobí to tak či tak. Nenechám sa manipulovať, Azrael. Viem, kto som, a nepotrebujem byť nič iné – ani vo vašich očiach. Ak vám nesedím, neťahajte ma k sebe. Nehovorte mi, ako sa mám zmeniť. Vy sa predsa tiež nijako nemeníte. Snažila som sa prispôsobiť a správať partnersky, ale teraz už sa budem správať len nepriateľsko-protivnícky. A z tohto uhla pohľadu – a áno, máš pravdu, že veľmi ľahko viem meniť uhly pohľadu – takže z tohto uhla pohľadu dáva aj zmysel to, že ste mi nepomohli, hoci rečníte, ako vám na mne záleží a ako ma ochraňujete. Prosila som o pomoc tých, ktorých považujem za nepriateľa, a vy ste sa zachovali ako nepriateľ a nepomohli ste mi. Čo ty na túto logiku?

Snažíš sa so mnou vybehnúť.

Nie. Položila som ti otázku a ty na ňu nemáš odpoveď. To je to, čo vnímam. Čiže… asi ležím správne. A to je najväčšia tragédia môjho života. Kedysi som si hovorila, že ak som si vás vymyslela, tak ste to najlepšie, čo som vymyslela… Dnes si hovorím, že som vymyslela čosi, čo by ani koza nežrala. A PRETO nesmiem cítiť. Lebo keby som cítila, tak by som si musela od zúfalstva prehrýzť žily. Videla som vás – a už vás nechcem vidieť nikdy viac. 😦 Je mi z vás zle.

Zemetrasenie

A toto je posledná kapitola komunikácie s Azraelom i celého anjelského príbehu. Po tom, čo mi povedal, som sa rozhodla varovať Carlosa. Najprv som zašla za Zíou, lebo som bola príliš uťahaná a potrebovala som aspoň trochu dobiť. No a Zía mi medzi rečou povedala, že cez deň za ňou boli a žiadali ju, aby ma prestala dobíjať. Porozprávala som jej, ako na mňa tlačili, že za ňou už nesmiem chodiť, a celkom som sa zabudla spýtať, čo im ona odpovedala.

Trochu som sa zotavila a šla som za Carlosom. Zavolala som si ho a povedala som mu, ako ma Azrael varoval, že len čo sa Gabriel zmení, prvý si to odskáče Carlos. Len sa zasmial, že nič sa nedeje, že on sa aj predtým pohyboval v Gabrielovej “priazni” a že mu nemôžu nič urobiť, pretože ich poslaním je umožniť – a to aj jemu existovať tak, ako on chce, ak si to vie uhrať!

Potom neviem, čo sa stalo, ale odrazu tam boli aj Gabriel, Otec, Azrael a niečo odo mňa chceli. Znova som im povedala, že bez nich som na tom lepšie ako s nimi, a že Gabriel by sa mal už začať meniť, lebo ja sa nevrátim. Odrazu Otec privolal ešte Michaela a to už som vedela, že je zle. Michael s Azraelom nás s Carlosom odeskortovali do tej okrúhlej arény, kde už sedel celý zvyšok tej bandy. Všetci mali odrazu tvrdé, neľútostné tváre.

Otec začal, že urobil definitívne rozhodnutie. Proti mne nastúpil Gabriel s mečom a tváril sa, že ma má v zuboch. Otec mi niečo podal a vyzval ma, nech sa hájim. To niečo sa zmenilo v mojich rukách na meč. Hodila som mu ho k nohám a vyhlásila som, že bojovať nebudem.

Gabriel mi oprel meč o hrdlo, aby ma donútil konať. Nevyzeral, že ma len zastrašuje… Bola by som mu najradšej napľula do tváre, ale len som sa uškrnula, urobila krok dopredu a napichla sa na meč. Spadla som na zem a tíško som tam krvácala a kým boli ich pohľady upreté na mňa, zaregistrovala som, že Carlos stojaci medzi Michaelom a Azraelom sa začal strácať, až celkom zmizol. Zrejme považoval za rozumné vypariť sa, ešte kým nemá ich nerušenú pozornosť. Nekecal; vie sa o seba postarať.

Ako som tam ležala, povedal Otec Gabrielovi, nech mi presekne ten koreň, čo mi spájal chodidlá so So-a. Gabriel to urobil a než som prestala vnímať, napadlo mi, že to končí presne tak, ako to začalo – bez môjho súhlasu. Najprv nás Otec bez môjho súhlasu spojil a teraz predviedol anjelský „rozvod“ – tiež bez môjho súhlasu.

Nato som exla.

Dotras

V noci som sa zobudila, v hlave príjemne prázdno, všetky tie hlasy ustali. A cítila som sa v pohode. Šla som do svojej šamanskej reality s tým, že tú som si vybudovala, ešte než mi vstúpili do života oni, takže na ňu asi dosah nemajú.

Dostala som sa tam celkom ľahko. Lúčka sa zmenila, bola prerastená pýrom, nejaká zaprášená, ale bola. Zaregistrovala som, že Gabrielove prvky z nej zmizli (už večer predtým začínali slabnúť), ale more zostalo. Prešla som k zadnému lesíku, že idem za Zíou, ale keď som tam vopchala hlavu, bol to len ďalší les ako každý iný les. Napadlo mi, že mi znížili energiu natoľko, že už ani Zíu nevnímam.

Zapla som rozum, že čo môžem v takej situácii urobiť. Vyliezla som na pník a začala som Zíu hlasno a nástojčivo volať. Nad hlavou sa mi na nebi urobil obrovský vír, vtiahol ma do seba a bola som znova u Zíe. Porozprávala som jej, čo sa stalo. Potom som sa vrátila, pokúsila som sa volať Carlosa, ale neprišiel. Budem musieť zistiť, či sa viem dostať domov, ale aspoň že už so Zíou mám kontakt.

V každom prípade som odvtedy neanjelská. Nijaký kontakt, nijaké hlasy v hlave. To, čo sa ešte miestami ozve, sú moje staré rutiny z podvedomia, ktoré sa snaží obnoviť už neexistujúci “normál”. Ale som pokojná, je mi dobre a strach zmizol, pretože už sa nemá čo pokaziť.

Takže takto to končí.