Zo šťastného marca prechádzame na spokojný apríl a začíname témou, ktorá sa mnohým ezoterikom, dušiam spriazneným, veľmi nepozdáva – stanovovaním si (a dodržiavaním) hraníc.

V modernej ezoterike sa často vychádza z toho, že “dobrý” človek je na svete hlavne pre iných ľudí. Pôvodná ezoterika a psychológia to vidia inak – keď záujmy všetkých ostatných postavíme nad tie naše, dávame tým nášmu nespútanému vnútornému dieťaťu (=našej duši) signál, že presne na ňom nezáleží. Že všetko iné je prednejšie než naša vlastná spokojnosť a vnútorná pohoda.

A potom sa čudujeme, ak žijeme životy, kde všetko iné je prednejšie než naša spokojnosť a vnútorná pohoda.

Dá sa tak žiť? No nedá. A tak čo urobí naša psychika? Aby to vyvážila, začne sa “uspokojovať” s málom: To stačí; nepotrebujem viac.

Čo myslíte – vedie tento prístup k spokojnosti?

Nevedie. 😕

Vedie k tomu, že v sebe dusíme naše talenty a netrúfame si ich uplatniť, pretože by to bolo “sebecké” v očiach iných.

A naše okolie učíme, aby bolo voči nám požadovačné, pretože veď len vtedy získavame svoju hodnotu v ich očiach. To sa potom prejavuje v prístupoch ako “vyvešti mi zadarmo; nemáš za to odo mňa čo pýtať, pretože máš dar zhora”. Inými slovami: svoj záujem (=ocenenie svojho vlastného prínosu) postav na druhú koľaj a uprednostni môj záujem (=chcem veštenie práve od teba a presne zadarmo).

Lenže… nemá význam viniť naše okolie za to, že sú požadovační. Má význam zamyslieť sa nad tým, prečo sme si neurčili hranice, prípadne prečo im dovoľujeme prekračovať ich.

Nie “oni robia niečo nám”, ale “my sme to umožnili”. Preto sa mi aj páči formulka toltéctva: Nikto nikomu nič nerobí – a už vonkoncom nie bezchybnému bojovníkovi. Pretože vždy máme možnosť opustiť situáciu, postaviť sa na obranu svojho záujmu alebo aspoň spustiť poplach. 🙂 Nikto nikomu nič nerobí. 🙂

Tak ale prečo sa tak nezachováme? Pretože to súvisí s naším “tieňom”, s vlastnosťami, ktoré sme vytesnili alebo si ich odmietame pripustiť. (Viac o tom nájdete v brožúrke k Mastermindu Náš tieň a práca s ním.) Súvisí to s našimi traumami – bolestivými zážitkami, ktoré nám obmedzujú spôsob reagovania. Súvisí to s našimi vovychovávanými prevedčeniami, ktoré tvrdia, že iní sú dôležitejší ako my, že bez ich súhlasu emocionálne neprežijeme.

A viete, čo? Skúsila som – a prežijeme. 😉

Hovorí sa, že naliať inému môžeš len z toho, čo v sebe máš. Ak v sebe máme pocit potlačenia, čo “nalievame” iným? Pocit, že nie sú v poriadku, lebo nás potláčajú.

Takže koniec ohľaduplnosti a najprv poďme naplniť sami seba spokojnosťou, ak už nie priamo blaženosťou… Ako?

Naučme sa hovoriť aj “nie” a uprednostniť svoj vnútorný pokoj pred túžbou byť “dobrý človek” v očiach iných.

“Nauč sa čoraz viac hovoriť “nie” tam, kde sa niečo cíti nesprávne alebo podozrivo. Tam postav pre iných hranicu a okamžite povedz “stop!”, ak ju narušia alebo nemienia brať na ňu ohľad. Kašli na to, či sa ti potom obrátia chrbtom alebo ti hrozia odňatím lásky (a pozornosti) či niečím iným. Prestaň zrádzať svoje srdce a hovoriť “áno” aj vtedy, ak ti srdce hovorí, že sa to necíti pre teba ani dobre, ani správne!” — Robert Betz