Toto je nová úvaha Jeffa Fostera na tému nášho pocitu viny/previnenia:

O VINE

Cítiť vinu

Nie je to isté ako

Byť vinný.

Vina je pocit v tele,

kým sa s ňou neidentifikuješ,

a naväzuje sa na „ja som“

a tak sa z nej stáva „som vinný“.

“Ja som ten vinný.”

Áno, niekedy sme hovorili alebo konali neuvedomele a zranili sme iných.

Áno, niekedy sme neboli takí zruční či uvážliví či láskaví, ako sme mohli byť.

Niekedy sme nekonali z našej integrity.

Niekedy sme nevyužili naplno svoj potenciál.

A vina prichádza, aby nám pripomenula našu krehkú nedokonalosť.

Nie na to, aby nás potrestala, ale aby nám pripomenula.

A tak sa učíme. Rastieme. Robíme úpravy. Obnovujeme rovnováhu vecí. Hovoríme „ľutujem“. Otvárame naše srdcia. Nachádzame hlbší zmysel sebalásky. Vyhojujeme sa.

Inokedy sa vina zdvihne ako stará pamäť tela.

Starý pocit „urobil som niečo ZLÉ“.

Základná hrôza. Pocit zlej predzvesti.

Zisťujeme, že čakáme, kedy nás postihne trest.

Kedy nás zabijú, opustia, znevážia, verejne zosmiešnia.

Kedy na nás zabudnú a nechajú nás skapínať.

Je to stará trauma, ktorá si žiada lásku!

Uvedom si, keď sa prebudí!

Daj jej dovolenie žiť.

A vedz, že to je len pocit, nie fakt.

Sú to hlasy v hlave a pocity v tele.

Je to hrôza dieťaťa.

Vina ťa bude kontrolovať dovtedy, kým jej nadáš tú lásku, po ktorej túži.

Kým sa k nej nedokážeš obrátiť so zvedavosťou.

Dýchať do nej. Presiaknuť ju porozumením.

A empatiou. Objímať ju ako vydesené dieťa.

V bezpečí toho, že si s ňou.

Nie si vinný,

A to ani vtedy, ak práve cítiš túto vinu.

Si priestor pre túto vinu,

Jej svätyňa, jej domov.

Jej majster, nie jej otrok.

Jej milujúci rodič, jej miesto oddychu.

Všetci niekedy urobíme chybu.

Ale absolútne nikdy nie sme naše chyby.