Chodiaci protiklad

“Ak sa hanbíme za nejakú pravdu nášho života, budeme sa nekonečne snažiť ju potlačiť, ignorovať, popierať, odmietať, skrývať a odškriepiť. Ale nepodarí sa nám tu úplne… a tak tá pravda bude prerážať. V konečnom dôsledku budeme chodiaci protiklad. Budeme ľudí ohurovať tým, čo hovoríme, a podrážať tým, ako sa zachováme.”

Toto je pre mňa jedna z bolestí, ktoré ma sprevádzajú životom už mnoho rokov. Natrafila som z času na čas na takýchto ľudí a nesmierne sa obávam, aby som aj ja niekedy neskĺzla do takéhoto správania – pretože, čo si budeme bublať, i našinec má ešte mnoho “hánb” (alebo hanieb, čo ja viem 😉 ). Normálne som to ani netušila, až keď ma v minulosti ľudia s maskou osvietenca v pohode obvinili z čiernej mágie – len preto, že sa im to hodilo a leštilo to ešte viac ich vlastnú masku osvietenca… Vtedy som zareagovala totálne neosvietenecky 😛 (ale o to ľudskejšie). Zaregistrovala som to a prešla som urýchlene do módu “aj to som ja” – do naučenia sa akceptovať aj tie menej hviezdne stránky zo mňa…

Slovenské správanie sa hanbou a vinou priam hemží. Veľa ľudí hovorí to, čo im prinesie obdiv a podporu iných, hoci vnútri to vyzerá celkom inak… A len čo sa dostanú k moci/popularite, začne sa ten rozdiel medzi slovami a správaním prejavovať. Preto bývame takí sklamaní politikmi. Preto bývame zaskočení nekresťanským správaním kresťanskej cirkvi (ktorá je vlastne celá postavená na hanbe a vine). Preto aj slovenskí ezoterici vláčne a pôvabne porečnia o princípoch bezvýhradnej lásky a Svetle a čokoládovej torte a keď sa s nimi dostanete do užšieho kontaktu, tak začnú hrýzť ako besné psy, pretože nedokážu oddeliť tému od vlastnej emócie.

Pre mňa bola táto téma citlivá už v 80. rokoch. Viem to tak, že som si do svojej malej modrej knižky vtedy zapísala citát z prejavu predsedu prezídia Najvyššieho sovietu ( 😉 , aj také bolo) Andropova: “Aby sa slová nerozchádzali so skutkami.

To sa stalo pre mňa odvtedy meradlom integrity. Bosoráckej, ale aj celkom ľudskej.

Pravda je taká, že kým nevyhojíme svoje vnútorné rany, budeme podľa obľúbeného fejsbúkového citátu “krvácať na ľudí, čo ich nezapríčinili” – a tým budeme zráňať aj my iných a budeme svoju bolesť šíriť ako nákazu do zvyšku ľudstva.

Oveľa lepšie by bolo, keby naša bolesť a poranenia končili tu, nami. 🙂

4 thoughts on “Chodiaci protiklad

  1. Tak tot “Aby sa slová nerozchádzali so skutkami.” obcas problém, napr. ked nám chut minimálne dat niekomu panvicou po hlave (z b. keď sa ku mne niekto hnusne zachova), no namiesto toho zurim v sebe, som sklamana alebo ešte lepsie, hladam, kde som ja urobila chybu (tolko k tej vine).

    Liked by 1 person

  2. “Pravda je taká, že kým nevyhojíme svoje vnútorné rany, budeme podľa obľúbeného fejsbúkového citátu “krvácať na ľudí, čo ich nezapríčinili” – a tým budeme zráňať aj my iných a budeme svoju bolesť šíriť ako nákazu do zvyšku ľudstva.

    Oveľa lepšie by bolo, keby naša bolesť a poranenia končili tu, nami. 🙂”

    Teoreticky toto všetko veľmi dobre ovládam, avšak prax je pre mňa veľmi ťažká, niekedy sa zdá, že až nedosiahnuteľná. Ako to zvládate, niečo prijať, vyrovnať sa s tým a pustiť to z hlavy? Toto mi jednoducho nejde a nejde. Stále si tie svoje boľačky, krivdy pestujem, hoci nechcem. Asi by som skôr vyliezla na niektorý himalájsky kopec, ako zvládla toto. A tak veľmi by som chcela…

    Páči sa mi

    • Mne pomohla jedna vec – pochopenie, že každý dávame 100% z toho, čoho sme v danom okamihu schopní. Aj ten, čo nám urobí zle alebo nás oklebetí, dáva svojich 100% – zo sveta, v ktorom práve existuje. A keď nám urobil zle, je to výpoveď o tom, ako veci fungujú v jeho svete, že “urobiť zle” je bežná reakcia, pretože ju zažíva denne od iných a nepozná iný, lepší spôsob reagovania!

      Nepríjemní ľudia žijú v hnusnom vnútornom svete. Tým, ako sa zachovajú k nám, nám posielajú pozvánku, aby sme sa toho ich hnusného vnútorného sveta zúčastnili. Ja si často poviem “ďakujem, ale neprijímam” a idem si po svojom.

      A ak už v sebe nosím tiež nejaké hnusné vnútorné záležitosti, tak ony sú hnusné, pretože si o nich rozprávame taký príbeh! Ak nechceme, aby boli hnusné, tak jednoducho zmeníme príbeh, čo si okolo toho rozprávame. Napríklad miesto “o mňa nik nestojí, ešte aj ten príšerný posledný priateľ mi dal kopačky” si začať hovoriť “síce som mu sadla na lep a nezistila som to sama, ale niekto tam hore ma má rád a zariadil, aby som pri ňom neostala” alebo “chcel mi ublížiť, ale ja som to preskákala a som dostatočne silná, aby som v budúcnosti odhalila podobné manipulácie”. 🙂 Všetko je vec uhla pohľadu, z ktorého si rozprávame príbeh svojho života.

      Liked by 1 person

      • A pred chvíľkou som našla toto, asi to tiež bude hodne k téme:

        Nemusíme sa cítiť ublížení inými; môžeme akceptovať, že to, čo robia alebo hovoria je časť toho, “kto sú oni” a na to netreba reagovať.Môžeme ponúknuť len lásku a porozumenie.

        Liked by 1 person

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s