Nedávno som čítala, že je kompletne jedno, či sa ja utopím v trojcentimetrovej vode a tamten v trojmetrovej, obaja budeme rovnako utopení.

Pravda, vraví osobný strážca Logikus, lenže kto z vás, dievča zlaté, bude za väčšieho utopeného babráka, on či ty?

Ach, ja, milý Logikus, ja….a koľká to bolesť, umrieť a k tomu ešte aj ako babrák!

*

Takže, dievča zlaté, tento článok je pre teba.

Ty vieš, ktorá si.

Keď si rástla, pôda bola možno toxická, a slnko nesvietilo. Ako si rástla, dúfala si, že ti niekto zasvieti, až si eventuálne pochopila, že aj tma je súčasťou teba, a zažať si udržateľne môžeš akurát tak zvnútra sama.

Dnes vieš, kto si; si na to patrične a právom hrdá. Prešla si krásnu cestu a dýchaš cez svoje jazvy. Väčšinu času to dokonca robíš láskavo a s porozumením. Nohami stojíš pevne na zemi, vyživuješ sa svojpomocne. Poznáš svoj príbeh, zrecyklovala si ho na tisícekrát a spôsobov. V zásade si s ním v mieri….v zásade.

Lebo, pamätáte? Ten poondený bod neexistuje. Všetko sa neustále prepočítava, to preto je zmena jediná stabilná premenná. 

*

Na to, koľko článkov som o nej popísala tu, svoju materinskú ranu s ľudmi nerozoberám. Šla som utimatívne vyhlasovať, že nikdy, lenže nikdy nikdy nie je nikdy. Ak sa otvorí účelné okno príležistosti, vtedy rozoberám, lepšie povedané, rozprávam, a toto okno sa spravidla otvára za účelom prenosu skúsenosti. V skratke, aby lepšie odišiel ako prišiel.

Toto je jedným z nich.

Aj vyhojené dievčatá mávajú svoje ´dni´. A nie, neznamená to že v svojom procese zlyhali, ba ani že zmena nie je možná, ako to na ne ich Logikus práve dosť pravdepodobne huláka.

Život je proces. Liečenie je proces. Takmer všetko tu je cyklus alebo proces. A správa sa ako špirála, čo je prakticky natiahnutý kruh v priestore a čase. Ľudia vás stretajú v jej rôznych bodoch a častokrát nemajú a ani nemôžu mať orientáciu v tom, odkiaľ až idete.

Prečo na toto míňam atrament?

Aby ste sa neopúšťali ako ja, keď vám ešte náhodou zavadia o tŕň, a nekrvácali jak take divé prasa na tých, čo vás neporezali, len šli okolo, a teraz len tak čučia, že kde sa to ocitli.

Ako k tomu prišlo, že som sa dočasne, na momentík, opustila?

Jeden špeciálny známy, ako by priateľka Evi povedala, otituloval fakt, že som svojich rodičov istý počet mesiacov nevidela, slovami že je to odo mňa ´ale nepekné´.

On netuší.

Nemá prečo a odkiaľ vedieť, a ja to ani neočakávam.

A predsa…len spoločenský úzus a fakt, že som chcela byť za dámu, ma udržali od toho obliať ho chladenou perlivou. Chvíľu mi trvalo rozlúsknuť prečo.

Ja som pocítila hanbu.

Siahol po príbehu dobrej matky a zlej dcéry, azda aj bez toho, aby si toho bol vedomý. Spravil to, čo robíme bežne všetci – zobral svoju predstavu o mojom príbehu, a zasadil ju do svojho kontextuálneho rámca. No a v jeho rámci, čiže svete, je matka od prírody láskavá, bezpodmienečne milujúca a výlučne ochraňujúca, prototyp krutej matky existuje len v podkategórii Macocha.

Aj po rokoch rokúcich nezmyselnej snahy byť čímkoľvek a kýmkoľvek treba. Aj po rokoch snahy spraviť vzťah, po rokoch terapie, po cykloch odchodov a návratov, určovania si zdravých hraníc, ich prekračovania, ich hájenia, po rokoch poznaní, som pocítila hlbokú hanbu za ten defekt, že som (bola) nemilovaná.

Aj keď moja hlava vie, že vina nespočíva na nikoho, a už vôbec nie mojich pleciach, telo to má ešte zakódované inak.

Poviem vám, nič ma v živote nepálilo viac ako hanba za to, kto som.

Je ako pekelná smrdiaca ohnivá diera v zemi, jeden chybná krok a horím zatratením. Vždy keď naberiem odvahu, idem tancovať po jej okraji. Na jej druhej strane leží sloboda.

Byť ako fénix je skvostné, keby to znovuzrádzanie sa len nebolo také bolestivé.