Objavila som ponuku, ktorá hlásala, že “tréning zadarmo”, ktorý nám pomôže vybudovať si emočnú odolnosť a znížiť stres v našom živote. I dala som sa nachytať a šla som sa potrénovať. 🙂

Už keď som prišla na stránku, zistila som, že celý “tréning” trvá len nejaké 4 minúty. Nuž, čo… zadara. Tak som si to pustila. Keď to začalo od Adama, bola som v stave ísť a venovať sa niečomu produktívnejšiemu, ale nakoniec som sa zaťala a obsedela som 4 minúty. Tu je výsledok:

• “V tomto module budem hovoriť o regulácii emócií.” Okej, latka nastavená vysoko.
• “Regulácia emócií je sada procesov, ktorými ošetrujeme stres…” Ježiiiiš, a prečo nedefinujeme najprv stres, keď máme len štyri minúty?
• “…či už ich potláčame, prehodnotíme alebo akceptujeme.” Oči stĺpkom.
• “Zjavne táto téma je blízka téme vnútorného nastavenia (mindfulness) … pri ktorej si potrebujeme kultivovať akceptujúce vedomie toho, čo sa deje v našom okolí.” Svätý pohľad; nemám rada teóriu akceptovania hocijakého šitu. Ja som zástanca hraníc– a podľa toho vyzerá aj môj stres. 😉 Napr. stres z toho, že vám niekto večne prekračuje vaše hranice. 😛
• “Regulácia emócií využíva veľmi špecifické stratégie, ktorými sa v zdravotníctve vysporadúvame so stresom.” A teraz siahodlho o tom, ako zdravotnícka práca (ošetrovaleľstvo) má všelijaké druhy stresu. Chápem, ešte nemáme ani jednu minútu, začínam byť naladená zmierlivo.
• Popisuje typy stresu pre ošetrovateľov. Sú všeľudské: stres z ľudskej bolesti, stres z prepracovania, stres zo zlých ľudských vzťahov, stres zo zlých nadriadených, stres z marginalizácie. Všetky tieto stresy pôsobia zvýšenie hladiny kortizolu a zaťažujú sympatetický autonómny nervový systém. Prvá minúta za nami.
• Hovoriaci oznamuje, že ide porozprávať 5 stratégií, ako sa vysporiadať so stresom a negatívnymi emóciami – takých, ktorými v danom okamihu “protipôsobíme proti stresu rozdielnym fungovaním mysle”.
• 1. stratégia je jednoducho pomenovať stav slovami: ak je to protivný kolega, proste pomenujeme ten moment, ak zažívame bolesť, pomenujeme si to v hlave. “Pomenovaním mám na mysli použiť jazyk na to, aby ste opísali svoje emócie v kontexte, v ktorom sa súčasne nachádzate.” Napríklad ak ste poničení tým, ako pacient trpí, tak si to jednoducho nazvete “tento človek zažíva obrovskú fyzickú bolesť”. Škodoradostne si spomínam na sestru na pohotovosti, kde som bola s ľadvinovým záchvatom. Cítila som, že mi odchádza žalúdok, tak som ju poprosila o nejakú nádobu. “Nemôžete vracať, dali sme vám do infúzie niečo proti vracaniu,” odvrkla podráždene, na čo som jej ja vzápätí ogrcla topánky. 🙂 Asi si mala vtedy povedať “tento pacient sa bojí, že bude vracať; nič sa nestane, ak jej do rúk vrazím misku, lebo ak by aj nevracala, nezašpiní ju”.
  Alebo ak ste smutní z reakcie rodinných príslušníkov na pacienta, tak si poviete “som smutný z toho, ako títo ľudia reagujú na pacienta”.
  Ak vás rozčúli kolega, poviete si “zaujímavé, ako tento kolega je zdrojom častej frustrácie”.
  Za mňa: Na mňa by to nezabralo. Keď si niečo pomenujem, čo mi vadí a neviem s tým nič urobiť, len ma to rozčúli ešte viac.
• 2. stratégia je prehodnotiť naše vnímanie situácie: keď ste v danej situácii, myslite na alternatívne spôsoby interpretovania toho, čo sa deje. Myslíte na rôzne spôsoby, akými možno konať.
  Za mňa: funguje dobre, ale len po istú hranicu – nesmiete byť ten jediný, čo večne točí realitou tak, aby bola znesiteľnejšia, a tí ostatní to zneužívajú. Ak toto “prehodnocovanie vlastného vnímania” trvá dlhšiu dobu, začínate strácať pocit seba, už neviete, kto vlastne ste a čo si o veciach myslíte, a to má hodne znervózňujúce dopady. Začínate pochybovať o sebe a svojom zdravom rozume. Takže neodporúčam, aby to bola jediná stratégia, ktorú používate!
• 3. stratégia je umiestniť tento okamih stresu do širšieho kontextu: “do celkovej stratégie starostlivosti o pacienta a toho, čo poskytujete pacientom vy, do vašej kariéry, do vzťahov s kolegami”. Vraj širšia budúcnosť dokáže znížiť stres situácie. U mňa najčastejšie však zvýši pochybnosti o tom, či to vôbec má zmysel a či nejsť robiť niečo iné.
• 4. stratégia je dištancovať sa od toho okamihu: pozrite na seba očami niekoho iného alebo akoby ste boli hercom vo filme a divákom súčasne – pozeráte sa na seba z iného uhla pohľadu.
  Za mňa: Funguje dokonale. Používam niekedy aj pri fyzickej bolesti – vynesiem sa na obláčik číslo sedem a odtiaľ so súcitom pozerám na toho chudáka, čo sa dole zvíja v kŕčoch.

Všetky spomínané stratégie znižujú stresovú reakciu v danej situácii a zvyšujú pokoj v duši. Znižujú úroveň kortizolu a reakciu sympatetického autonómneho systému a amygdaly a zapájajú prefrontálny kortex.

• 5. stratégia spočíva v tom, rozprávať/písať príbehy o ťažkostiach tohto zážitku: vediete si denník a doňho doslova “vyrozprávate” (a odovzdáte) svoj stres. Bežne používaná metóda v psychoterapii a práci s traumou. Neviem, či funguje (ale pravdepodobne áno, inak by ju masy nerobili a nepoužívali ako vstup do sveta písania kníh), ale rozhodne nepoškodí.

No a ja k tomu pridám ešte svoju obľúbenú: 6. stratégia, ktorá mne slúži najlepšie, je sústrediť sa v strese na nutné minimum: čo musím v tejto situácii dosiahnuť? A potom prechádzam do stavu “android”, vypnem všetky bočné rušenia, idem a urobím to. Nedopúšťam, aby som pri tom niečo cítila. Používam ju v stavoch extrémneho vyčerpania. Nedovoľujem si zaujímať stanovisko, ale si len poviem súslednosť krokov: najprv potrebujem urobiť toto, potom hento, potom tamto… a potom idem, urobím a idem na niečo iné. 🙂 Zaberá dokonale a vždy. To preto, že stres je emocionálna reakcia na podnet. Ak si zakážete emocionálne reagovať, žiaden stres nevznikne. Nerozprávať si príbehy, nesledovať sa v danej situácii, rozhodne neumiestňovať situáciu do nijakých širokých kontextov, ale naopak – zúžiť fokus na súslednosť krokov a na proces. 🙂