Možno si poviete, že “prečo stres?” Možno sa považujete za pohoďáka, ktorý sa nestresuje. Ale ruku na srdce – nemáte oblasti, ktoré vám celkom nevyhovujú? Kde by ste si priali niečo zmeniť? A čo to je? Je to napätie medzi “je” a “malo by byť” – inými slovami… stres. 🙂

Takže nikto z nás nie je nepriestrelný voči stresu. Možno ho necítime, neoznačujeme ho ako “stres”, ale to ešte neznamená, že  ho nemáme – len že sme sa naučili nevenovať mu pozornosť. A tak nás stres nenápadne, deň po dni, zabíja.

To, že “stres zabíja”, znie možno ako prehnané vyhlásenie na upútanie pozornosti – ale je to, žiaľ, pravda… Práve dobehlo verejné pozeranie filmového dokumentu Proven, kde jeden z 9 hodinových dielov bol venovaný tomu, aké hormonálne a fyzické zmeny v našom tele dokáže pretrvávajúci stres vyvolať. Od tých bežných ako vysoký tlak a nespavosť cez pokles mentálnej a intelektuálnej kapacity až po menej známe na úrovni biochémie, poškodenia mitochondrií a kolapsu imunitného systému, ktorý začne napádať organizmus, na ochranu ktorého mal pôvodne slúžiť.

Naším hlavným problémom je, že žijeme v umelom, “civilizovanom” svete veľkomiest a virtuálnej reality, kým náš fyzický organizmus je ešte stále nastavený na doby jaskynného človeka a šabľozubých tigrov. Náš interpretačný systém je nastavený na  prežitie – útek alebo útok.  Len čo niekde niečo šustne, organizmus začína skúmať, či je to niečo, čo sa dá zjesť, alebo niečo, čo ide zjesť nás. A  pretože okolo nás sa ustavične niečo deje a vzruchov pribúda, dostáva sa organizmus do stavu trvalého stresu.

Lenže… naše telo nie je stavané na trvalý stres. Naše telo je stavané vydesiť sa, zmobilizovať všetky rezervy a ujsť alebo si prebojovať cestu do bezpečia… a potom sa vydýchať, vytešiť, ako pekne sme šabľozubému zdrhli spred nosa, a spokojne prechádzame do stavu pohody a oddychu a ideme si ďalej.

Tomu zodpovedá aj náš nervový systém. Má niekoľko súčastí, ale pre pochopenie stresu sú dôležité dve: sympatikus a parasympatikus (alebo aj sympatický a parasympatický nervový systém).

Systém pre stav ohrozenia a systém pre stav pokoja

Sympatikus je tá časť nervového systému, ktorá riadi reakciu organizmu v stave ohrozenia – útek, útok alebo znehybnenie. V tomto móde ide krv do končatín a svalstva, pretože potrebujete buď zabojovať, alebo utiecť. Kortizol a adrenalín okamžite vybehnú do závratných výšok – a oboje sú vo veľkej koncentrácii pre telo jedy – užitočné, ale natrvalo neznesiteľné. Ich účelom je napružiť telo, aby bolo schopné zvýšenej fyzickej aktivity – aby ste mali možnosť ujsť alebo udrieť. Ale iné súčasti nášho tela, napríklad intelektuálna schopnosť, trávenie a reprodukcia, sú súčasne tvrdo potlačené; keď vám zostáva ešte dvadsať minút života, čo vás zaujíma, či vám funguje nejaké trávenie?

Problém nastáva, keď máme sústavný prísun stresu a tak sú sústavne vybudené pohybové časti organizmu (v prevažne “sedavom” spôsobe života) a sústavne potláčané reproduktívne orgány (a preto toľko problémov s plodnosťou) či trávenie… Keď som napríklad dostala diagnózu “žalúdočné vredy”, párkrát som sa dopočula, že ale to je absurdné, že taká pokojná a vyrovnaná osoba ako ja… Omyl, vážení. To, čo vy vidíte ako vyrovnanú a pokojnú osobu, je len výkladná skriňa. Neviete, ako to vyzerá za ňou… až do okamihu, kedy vlastník výkladnej skrine nedostane žalúdočné vredy. A potom ich hojí dvakrát tak dlho, ako bežne treba, pretože imunitný systém je toho názoru, že tento organizmus je vírus.

A späť k teórii: Stretli sme šabľozubého. Náš organizmus sa prepol do módu “útek, útok alebo znehybnenie” a odovzdal kontrolu sympatikusu. Sympatikus zabral na plné pecky a my sme ušli. Lenže borec sympatikus je stavaný na bodový maximálny výkon a potom potrebuje obdobie kľudu, relaxácie a zotavenia sa – odovzdá kontrolu pohoďákovi parasympatikusu, pretože zotavenie a zbieranie energie je jeho doména.

Z tohto je jasné, že v normálnych podmienkach sympatikus potrebujeme tak v 1% nášho času – a ten zvyšok by sme mali tráviť v aktívnom parasympatikuse.

Avšak  náš obvyklý deň vyzerá inak. Naše podvedomie prestalo už dávno rozlišovať medzi šabľozubým tigrom a podráždeným šéfom, šoférom predbiehajúceho auta, manželom či svokrou. Medzi jeleňom, ktorého treba uloviť, aby bolo čo jesť, a zoznamom povinností, ktoré potrebujeme v ten deň absolvovať. Tak sa stáva, že čoraz viac času trávievame s aktívnym sympatikusom – a podpisuje sa to na našom zdraví. Telo stále produkuje látky, ktoré dráždia náš imunitný systém, až to jedného dňa náš imunitný systém vzdá a zloží nás najmenšia nádcha alebo dostaneme napr. žalúdočný vred či infarkt.

Ako zastaviť sústavné predrážďovanie

Je niekoľko metód, ako zabrániť, aby stres poškodzoval naše zdravie a kvalitu nášho úsudku. Jedna z nich pozostáva z vyvažovania negatívneho stresu (tzv. distres) pozitívnym stresom (tzv. eustres) – teda zaplánovať si do dňa zážitky radosti a vytrženia cez činnosti, ktoré nám tento stav navodzujú. Preto je také dôležité vytvoriť (doslova “naplánovať a dodržať”) čas pre seba a svoje obľúbené hobby.

Dobré sú uvoľňovacie cvičenia ako čchi-kung, taj-či či klasicky jóga – pokiaľ ju, samozrejme, nerobíme “závodne”. 😛 Pre mňa jedno z najtvrdších cvičení, čo som robila, bol napríklad žam žung – stojaca meditácia. Tak teda nielen 1. meditujete (=nič nerobíte, nekomentujete, nepremieľate v hlave), ale ešte navyše aj 2. stojíte (=nehýbete sa, nič nerobíte). Rozfofrovaný symatikus si klopkal na čelo a trvalo mesiace, než som dokázala bez pohybu ustáť aspoň základných 20 minút. 😕

Iný spôsob spočíva v tom, že zmeníme spôsob, akým si udalosti komentujeme. Miesto „mám strach z toho rozhovoru s partnerom, zasa z toho bude hádka“ si môžeme začať hovoriť „vzrušuje ma, že aj keď sa budeme s partnerom chvíľku doťahovať, vymyslíme niečo, čo bude najlepšie vhodné riešenie a nenapadlo by nikomu z nás osve“. Chémia, ktorou organizmus reaguje na strach, sa totiž vysoko prekrýva s chémiou, ktorou reagujeme na vzrušenie – hormóny sú tie isté, len ich miera sa odlišuje. Náš mozog to vníma ako dva pocity, ležiace tesne vedľa seba, a tak je bez veľkého odporu schopný nahradiť jednu interpretáciu druhou.

Ďalší nenáročný spôsob, ako znížiť stres, je využitie nášho ultradiánneho oddychového cyklu. Výskumy ukazujú, že myseľ a telo majú svoje vlastné vzorce vybudenia a oddychu v jednom prevládajúcom cykle, ktorý sa opakuje každých 90-120 minút. To je obdobie, kedy telo utlmuje svoje navonok orientované správanie a potrebuje asi 15 minút na relaxáciu, aby si doplnilo energiu. Keď sa dostane do tohto stavu, máte problém sústrediť sa, ste oťapení, myseľ sa vydáva vlastnými cestičkami a blúdi po nepodstatnostiach, kým telo ochabuje. Mozgové vlny klesajú na spodnú hladinu alfy, teda na hranicu spánku.

Nanešťastie práve vtedy nabehne náš  pocit zodpovednosti a činorodosti a pokúsime sa tento fyzický útlm prekonať zvýšeným úsilím, možno ďalšou kávou. Nevedome tým odmietame dovoliť telu zbaviť sa jedovatín, ktoré vznikli v strese – a tým si ich udržiavame v organizme, lebo nedostanú šancu vylúčiť sa. Ak to robíme často, prepíšeme prirodzený rytmus relaxácie tela novým, na výkon orientovaným, a telo sa čoraz menej pokúša doplniť si zásoby. Doslova a do písmena „ideme na rezervu“. Naša koncentrácia sa nezlepší, ale naša vnútená výkonnosť nám užiera z energie a odolnosti.

Dobrá správa je, že prirodzený ultradiánny rytmus možno pomerne ľahko obnoviť. Stačí, keď začneme signálom nášho tela venovať cielenú pozornosť. Aspoň dvakrát denne, keď zaregistrujeme útlm, pokles koncentrácie či pocit vnútorného napätia, si naordinujeme krátky relax – na 5 – 20 minút vypneme mozog, necháme ho snívať s otvorenými očami, alebo cielene uvoľníme stuhnuté svalstvo (napríklad rezkým pohybom na záchod na inom poschodí). Po krátkom oddychu naša energia vzrastie, koncentrácia sa zlepší a na nečakané príkoria nebudeme reagovať tak emotívne a podráždene.

Poďme cielene relaxovať

Na cielené uvoľnenie svalstva si treba nájsť nerušený kútik a zhlboka dýchať do oblasti srdca (t. j. stred hrude). Dýchanie potrebuje byť nenásilné, prirodzené, a je dobré postupne predlžovať nádychy a výdychy, teda dýchanie spomaľovať. Neskracujte nádychy, aby ste nezaspali.

Postupne sa sústreďujte na jednotlivé časti tela, počínajúc hlavou, a uvoľňujte ich. Mimoriadnu pozornosť venujte ramenám a čeľusti, pretože tu sa počas dňa sústreďuje väčšina napätia.

Po skončení uvoľňovania ešte chvíľku nenásilne dýchajte, potom pomaly predĺžte a prehĺbte nádychy. Mal by sa dostaviť pocit činorodosti a pozitivity.

Pre tých, ktorí privítajú vedenú relaxáciu, sem dávam relaxačnú časť, výrez z väčšej vedenej meditácie. Nechajte sa viesť mojím hlasom, aj keď sa vám bude spočiatku zdať tempo pomalé… je  to preto, že ideme do oblasti nízkych alfa vĺn až vyšších theta vĺn (cca 6-8 Hz):

Pozor: vedená relaxácia je robená formou hypnotického tranzu, takže je nevhodné počúvať ju v aute počas šoférovania alebo pri práci s bežiacimi prístrojmi. (A vôbec: čo máte čo relaxovať počas šoférovania či roboty?! 😉 To nemáte nič lepšie na práci? 😛 )

A na záver ešte voľne prerozprávaný citát Olafa Jacobsena k dopadu stresu na nás:

“Každý stres je vnútorné dištancovanie sa od seba samého. Nastáva tým, že sme sa dištancovali od niečoho vo vonkajšom prostredí (napr. sme zažili nejakú stratu) a toto dištancovanie sme si v podobe presvedčenia preniesli do svojho vnútra.”

A sme späť pri samonastolených obmedzeniach. 🙂