Otázky na zamyslenie:
- Kde v živote máte oblasti, kde na udalosti reagujete emotívne? Aké silnú nutkanie máte “pohnúť sa ďalej” alebo prehlušiť silnú emóciu nejakou aktivitou?
- Aké presvedčenie zodpovedá za vašu emotívnu reakciu na situáciu?
- Zakladá sa to presvedčenie na vlastnom priamom zážitku, alebo je to výsledok toho, ako vás formátovalo vaše okolie?
- Akým iným presvedčením by sa dalo nahradiť tak, aby ste necítili potrebu reagovať emotívne?
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Zamyslela som sa a ….
zistila som, že moje presvedčenie/vnútorné obmedzenie ” ne/zodpovednosť za …” ma dosť často privádza do vývrtky. Ak ja nesiem zodpovednosť za svoje konanie/ myslenie, tak by som mala cítiť zodpovednosť iba za to, čo robím /myslím ale nemalo by ma vytáčať ne/zodpovedné správanie iných ktoré ma vťahuje do ich problémov. Darmo si hovorím” nie môj cirkus, nie moje opice” vždy sa nechám namotať na nejaký argument typu: ” treba si pomáhať”, “čo ťa nezabije to ťa posilní”, ” náhoda neexistuje” atď. Akým iným presvedčením by som mohla toto svoje nastavenie zmeniť netuším, možno sa pokúsim vedome nepočúvať /neanalyzovať/ nechápať argumenty iných a nepomáhať keď ma o to požiadajú a tým nechať zodpovednosť za výsledok mimo mňa ….ale budem s tým vedieť žiť, ak sa to týka mojich najbližších? 😉 Môj analytický mozog mi bráni zachovať sa ” slniečkársky “. Vedomie v ľavej polovici mozgu ďaleko presahuje mieru uvedomovania si v pravej časti mozgu …ČAS všetko vyrieši ….chýba mi VIERA? (alebo Hela 😀)
Páči sa miLiked by 1 person
“Zodpovednosť” je u teba zjavne písaná veľkým; akosi sa okolo nej točí asi celý tvoj príbeh. Čo ťa donútilo “niesť zodpovednosť za svoje konanie”? Stalo sa reálne niečo, alebo je to len tvoja reakcia na pocit, že nie si dosť dobrá – a tak keď si to zbabrala, nádherne si to aj vyžer? (Lebo aspoň u mňa je to tak.)
Ak by to bolo to druhé, tak je jasné, prečo ťa to rozčuľuje na iných: pretože ak by si sa nad nimi nepohoršila, mohol by si niekto o tebe začať myslieť, že k nim tiež patríš – teda že nie si dosť dobrá. 🙂
Aj to “treba si pomáhať” je skôr o tom, že ak ja tebe dnes pomôžem, ty nehodník, tak ty zajtra pomôžeš mne, nehodníkovi. 🙂 A nedostatok sebalásky potvrdzuje “čo ťa nezabije, to ťa posilní”. Tiež asi volíš vždy tú ťažšiu cestu…
Potrebuješ si u tých druhých uvedomiť, že to, ako sa oni správajú, je absolútne racionálne pre nich a pre nikoho iného. Ich správanie je výpoveďou o tom, čo práve dokážu. Nie je to výpoveď o tvojich hodnotách, dokonca ani o ich vzťahu k tebe. Je to len čisto meradlo toho, čo práve dokážu.
A potom ide druhý krok: ak ťa požiadajú o niečo a ty to urobíš, tak pre nich nevytváraš potrebu pokúsiť sa zlepšiť. V mojom prípade sa to premieta do postupu “poradím ti, budem sa prizerať, ako to robíš, a budem ťa koučovať cez otázky”. Dosť mi pritom pomáha, že obe ruky mám už pomaly celkom nefunkčné, takže “robenie” v tom už nie je. 🙂
To by mohlo byť to “náhradné presvedčenie”: pomôžem ti to zvládnuť tak, ako keby som to robila ja sama – ale odmakáš si to ty. 🙂
A ak ide o pracovné veci typu “Janička, neurobila by si prosím ešte aj toto”, tak “samozrejme, šéfinko, ale zajtra budem potrebovať odísť o hodinku skôr, dobre?” Toto by mohlo viesť dosť rýchlo k poklesu “mimoriadnych úloh”. 😉
Páči sa miLiked by 3 people
Ako decko som musela doma pomahat. Miestami to hranicilo s lacnou pracovnou silou. Ten syndrom pomahania mi zostal este dlho potom. V praci som mavala zavrate, prave v casoch, kedy som mala potrebu vsade okolo pomahat…Nechapala som..napokon ma poznamkou do cierneho prebudila vlastna matka, ked som sa snazila “zachranovat” nas pseudo vztah. Odvtedy mam klud a chodim rovno. Ale trvalo mi to dlho…a teraz som nalepkovana, ze nechcem pomahat. A naco? Netreba ma tam. Maju tam dost hlav a rozumu. Nieco uz len pre seba vymyslia…
Páči sa miLiked by 3 people
A prestala som hodnotit zodpovedne versus nezodpovedne. Kazdemu co jeho je. V praci z toho tazim tak, ze ked niekde vidim, ze vec je nedotiahnuta, uz s tym nepomaham. Len bez slova vypisem formular Kaizen-navrh na zlepsenie a s usmevom odoslem…takto si to vsetci musia odmakat do konca bez zbytocnych slov a mojej namahy. Rodinny kaizen davat nebudem. Zbytocna namaha. Kazdemu co jeho je…
Páči sa miLiked by 3 people
V pripade Tvojich najblizsich Janicka by si mohla pomahat. Iba tu zodpovednost za vysledok v ich pripade akosi prestat brat za svoju…ako si to vyssie napisala tak jedine nepomahanie im = nemat zodpovednost za vysledok. Spytaj sa ich, ze ci oni chcu, aby si mala na vysledku podiel zodpovednosti…
Mozno na Teba budu kukat…a ked nie, tak oznam ze rada pomozes, ale vysledok so vsetkym vsudy nech si spapkaju oni…A Ty ziskas pravo s usmevom pokrcit plecami ked vysledok s Tvojou pomocou dopadne nanic. Nebudes sa musiet obavat nedokonalosti…
Páči sa miLiked by 2 people
Hlboko v podvedomi si kvahni moj strach. Strach zo zranitelnosti, bezmocnosti a beznadeje. Pocas vsednych dni sa neukazoval, no po urcitej nedavnej skusenosti vyplaval na povrch a ja ho citim kazdym dnom. Je tam, akoby na nieco cakal. Niekedy sa mu len prizeram, inokedy mi sam nahana strach… uvedomela opatrnost alebo vzajomne ocuchavanie pred burkou?
Páči sa miLiked by 3 people