Prvá brána: ček! :-)

Zvládla som to! 😀 Na druhý pokus, ale predsa… Večer som si urobila zoznam otázok, ktoré chcem s Castanedom prebrať. Bola v tom prvá brána snívania i anjeli. Pri prvej bráne som chcela vedieť, nakoľko je dôležité dodržať postup, a chcela som si overiť teóriu, že môj inovatívny 😉 postup snívania viedol k zvýšeniu neschopnosti odlíšiť reálne od snového. A čo sa týka anjelov, mala som včera podivný deň. Dopoludnia som si na nich už nespomenula ani raz, zato popoludní sa to začalo hromadiť a ja som zaregistrovala +/- autobus okolo 20 kontaktov, lenže navyše boli inej kvality. Málokedy viem, kedy ma volajú, ale toto sa cítilo presne tak.

No a potom taká “maličkosť” – vojsť do sna a odísť z neho cez bránu. :-/

Tak som sa vydala na svoje silové miesto a zavolala si Castanedu. Pretože som nebola celkom koncentrovaná, okamžite som zo sna vypadla. Zaspala som.

Snívalo sa mi niečo o Mačičkách – buď sa niečo stalo alebo niekto nechal otvorené dvere, ale Mačičky vybehli na ulicu. Nie všetky. Lietala som splašene a hľadala ich (ani som presne nevedela, ktoré z nich vybehli) a po chvíli som začala vidieť mačky všade – krásne, všelijaké, hneď by som ich brala – ale neboli moje.

Nakoniec sa mi podarilo väčšinu mojich nájsť a vrátiť domov, len jedna mi chýbala. Siamka Misty. Hľadala som, zúfala som, nakoniec som v kroví pri vchode objavila presne taký sivý pieskový chrbátik, tak som bleskovo drapla a odniesla som ju domov. A doma pozerám – a to je iná siamka…

Bezradne som stála v dverách izby. Mala som problém vojsť; niečo mi hatilo cestu (už si neviem spomenúť, čo), vedľa toho stál kratzbaum, mačacie škrabadlo, a po oboch predmetoch sa hmýrili moje neposlušné kožúšky a – ako vždy – zavadzali. A vtedy mi v hlave akýsi nie zrovna môj hlas povedal: “To máš dva predmety zo štyroch. To by aj mohlo stačiť.” A v tom okamihu som si spomenula, že som šla do sna s tým, že sa naučím chodiť do snov bez bránu – teda že zavediem vstupné a výstupné body.

Toto rozpamätanie náhle narobilo s mojou energiou absolútny horor. Zavalilo ma čosi, čo bolo mnohonásobne silnejšie odo mňa, a metalo mnou zo strany na stranu, ako keby som bola prádlo v odstredivke. Plieskalo to mnou, nedokázala som sa udržať na nohách, moje vnímanie prekmitávalo medzi “úplne blízko” a “nesmierne ďaleko” a začínala som sa dusiť, pretože sa mi nedalo dýchať… Rýchlo som si pripomenula ten prvý predmet, čo som spozorovala – a na okamih sa to zmiernilo. Spomenula som si, že som sa chcela niečo spýtať Castanedu, tak som ho zavolala. Prišiel a zhrozil sa, keď videl ten chaos so mnou. “A čo si čakala?” vyštekol na mňa. “Keď sem prídeš s celým zoznamom… Koľko si myslíš, že máš energie, ak ju takto trieštiš?”

Už som si nevedela spomenúť na ten prvý predmet, ale spomenula som si na kratzbaum. Rýchlo som si ho vyvolala. Prenieslo ma hore na jedno z ležadiel, ako keby som bola mačka, tak som tam sedela a snažila sa načerpať energiu. Trochu to pomohlo, ale tento druhý predmet mal menšiu silu ako ten prvý.

“Nechaj to voľne pretekať,” poradil mi Castaneda. “Nebráň sa tomu; potom to nebude tak mykať.”

Snažila som sa čo najviac uvoľniť a skutočne sa mi uľavilo. Zasa mi klesla energia, tak som sa chcela dočerpať.

“Použi východ, ešte kým môžeš,” upozornil ma.

Lenže ja som neprišla len na to. Povedala som mu svoj pocit ohľadne anjelov. Síce hodne zdvíhal obočie, že som prišla prelomiť prvú bránu snívania, a teraz chcem hovoriť o anjeloch, ale potvrdil mi, že to bol pokus o kontakt – lenže nevedel, prečo. To sa musím spýtať ich. Lenže ja som sľúbila, že budem počúvať len jeho… Pozrel na mňa, akoby som to nemala v hlave v poriadku. A prečo by som nesmela hovoriť s nikým iným? Dôležité je nenechať sa odviesť pozornosťou od toho, čo robím s ním… a že vlastne on už svoju úlohu naplnil. Upozornil ma, kde robím chybu – že sa necítim rovnocenná a preto prenechávam všetko ťažké na niekoho/niečo iné. Že to je maximum, čo pre mňa mohol urobiť. Nato som vyhlásila, že ale práve preto ho potrebujem, lebo na neho som ešte nezačala presúvať zodpovednosť a znižovať sa. Zasmial sa, že ale potom mu musím prestať vykať – a potykali sme si. (Doteraz sa mýlim, ale ja to zvládnem.) Požiadala som ho, nech sa mi pokúsi namodelovať dopady toho, ak sa rozhodnem nehovoriť už nikdy s anjelmi a hovoriť s nimi znova. Dobreže si nepoťukal po čele… To je čo za nezmysel – mať mocného spojenca a odrezať sa od neho? Prečo si stále nahováram, že si ho nezaslúžim?

Začala som strácať koncentráciu. Upozornil ma, že ale som sem prišla s úmyslom odísť ako ostatní cez bránu a uzavrieť tým svoje pochybnosti. A že mi ubúda energie, tak nech to ešte využijem. Chcela som sa vzoprieť, anjeli mi boli cennejší ako prvá brána, ale uznala som, že asi má nakoniec pravdu… Ledva som si dokázala spomenúť na kratzbaum. A len čo som si ho pripomenula, zistila som nový problém – nevedela som, ako sa odchádza… Ešte som z posledných síl zavolala Castanedovi, že ako to mám urobiť, ale jeho odpoveď som už nezachytila. Tak som sa jednoducho spoľahla, že energetické telo si poradí, a oznámila som mu, čo očakávam.

A bolo po tom. 🙂

Lenže som, samozrejme, nemohla zaspať. Šla som zjesť koláčik, urobila som si kávičku a odniesla si ju k posteli. A potom, keďže môj zoznam otázok zostal nedoriešený, sa šlo na šamanskú cestu. To už som však mala dosť povážlivé bolesti a moja koncentrácia aj patrične vyzerala.

Znova som si zavolala Castanedu a pokračovali sme v rozhovore, ktorý sme predtým nedokončili. Všimla som si, že dnes sa prvýkrát usmieval – a bolo to nejaké divné, tak som sa ho spýtala. Samozrejme, hneď ma upozornil, že sme si potykali ( 😳 ). Vysvetlil, že je spokojný. Že si nebol celkom istý, s akým “materiálom” má do činenia, ale teraz to už vie a nie je taký opatrný. Spýtala som sa ho, prečo sa mnou vôbec zapodieval. Či len preto, že sme videli 6 oddielov energie… Vysvetlil, že aj preto, ale nie len preto. Pripomenul, že sme na jednej výške očí a že sa aj od odo mňa vie poučiť. Spýtala som sa, v čom sa už len on môže “poučiť” odo mňa…

“Veď ty vieš. Už si to pomenovala. To, že to nevzdávaš.”

“Ale veď ani vy… ty… to nevzdávaš…”

“Je nám to spoločné. Na sebe to študovať dosť dobre nemôžem – tam som príliš hlboko vo vlastnej kaši, a tak mi pomôže sledovať niekoho, kto je podobný. Pri pohľade zboku začínam rozumieť, ako celý ten proces funguje.”

“Ale možno to nie je až taká pravda,” namietla som. “Už som párkrát v živote niečo vzdala.”

“Skutočne?” usmial sa. “Vzdala – alebo len odložila, aby si sa k tomu vrátila neskôr?”

A mal ma. 🙂 Sama na sebe som to nezaregistrovala, ale jeho “pohľad zboku” to veľmi presne vystihol. 🙂

Ešte sme sa bavili o anjeloch. To, čo ho spočiatku na mne odpudzovalo, bola presne tá moja schopnosť zatváriť sa ako malé, bezbranné stvorenie a vytlačiť všetko rozhodovanie a zodpovednosť na niekoho iného (najčastejšie na Gabriela). Ukázal mi, že aj pri tom mojom “zmietaní” v dnešnom prvom sne som sa pokúsila urobiť to isté s ním – vytlačiť naňho rozhodnutie, či ešte mám s anjelmi hovoriť alebo nie. Pripomenul mi, že v rukách to držím jedine ja – a že je ochotný pomôcť mi prijať to a zmeniť prístup.

Tak sa ide meniť prístup.

Nakoniec po veľkej diskusii som dostala odvahu a zverila sa mu s čímsi, nad čím už deň-dva premýšľam. Ako som si znova uvedomila, že som skaut, prečítala som si záznam z toho, ako mi to Gabriel kedysi vysvetľoval. Vtedy som vyhlásila, že sa nechcem vrátiť “domov”. Ale nechcem sa vrátiť domov? Keď Castaneda posilnil moju sebazodpovednosť, spýtala som sa, čo vlastne chcem. Neviem, či to bolo v rozhovore s ním, alebo mi to napadlo automaticky, ale uvedomila som si, že fixáciou na Gabriela som sa zafixovala v pozícii “(arch)anjel” – čo v preklade znamená “ak chceš čokoľvek urobiť, musíš sa skoordinovať s ostatnými a nájsť spôsob, ktorý bude vyhovovať všetkým, a nechať si to posvätiť od Otca”. A ja už nechcem brať ohľad na všetkých; ja si chcem robiť po svojom. Kedysi mi ponúkali, že ma prepoja na Otca, ale to už som bola fixovaná na Gabriela. Teraz mi napadlo, že bola chyba vtedy to odmietnuť… Nechcem byť podmnožina Boha – chcem byť Boh. Ale nie v tomto systéme. (Myslím, že kontakt s Castanedom dosť posilnil moje sebavedomie a odvahu pripustiť si aj menej osvieteneckú realitu.)

Kým som o tom sama premýšľala, vedela som si predstaviť spôsob, ako to dosiahnuť – ak by som sa vrátila tam, odkiaľ časť mojej energie prišla. To je priestor, o ktorom viem nič, mám naň nulové väzby a trúfla by som si byť tam čímkoľvek a necítila by som povinnosť brať na niečo ohľad. Nejde o to, že by som chcela presadzovať svoju vôľu na úkor niečoho! Nie; jednoducho už nechcem rozmýšľať o dopadoch každého môjho ťahu a komu tým nakoľko ublížim a prečo to teda radšej neurobím, hoci by som chcela…

Ak by som sa v tomto stave kontaktovala teraz s anjelmi, tak to nutne povedie k zrážke s Otcom – a to je horšie ako zrážka s vlakom. Takže s anjelmi zatiaľ žiaden kontakt.

“No, a prečo to musíš rozhodnúť hneď a zaraz?” spýtal sa ma. S vďakou som registrovala, že ma na rozdiel od Gabriela neumóresňoval a neupozorňoval na ničivosť mojej predstavy stať sa Bohom 😛 . Proste mi pomáhal modelovať situáciu a naprávať moje vnímanie tam, kde to on videl inak. “Pozri – dnes si môžeš povedať, že potrebuješ rozhodnúť, či budeš hovoriť s anjelmi, ale nemusíš rozhodnúť presne dnes. Vrátiš sa k tomu o týždeň. Ak potom budeš s absolútnou jasnosťou vedieť, tak urobíš rozhodnutie. A ak ani potom nebudeš vedieť s absolútnou jasnosťou, tak to odsunieš o ďalší týždeň. Až jedného dňa budeš s absolútnou jasnosťou vedieť.”

Z čoho som dospela k názoru, že keď sa človek ponorí do svojej kaše, utrpí tým jeho inteligencia, pretože na toto som mohla naozaj prísť aj sama. 🙂

Ešte som sa ho pýtala na ten energetický chaos, do ktorého som sa spočiatku dostala. Vysvetlil mi, že som prišla s mnohými vecami a do každej z nich som musela investovať istú dávku energie, aby som na ňu pri prechode do snívania nezabudla; tým sa energia, ktorú som mala k dispozícii, povážlivo znížila, keďže neprijímam nič od anjelov a doteraz ma energeticky dotovali. Keď energia poklesla, pokúsil sa ju “ten zvyšok zo mňa” (=Gabriel) dorovnať svojou, ale keďže som nástojila na udržaní odpojenia, tak sa vlastne vyrobila ešte jedna barikáda navyše, ktorú bolo tiež treba energeticky dotovať. Lenže Gabrielova energia je oveľa vyššia ako moja a tak som musela protipôsobiť oveľa silnejšou energiou, než akej som bola schopná – a tak som lietala ako handra. Až keď som sa uvoľnila a nechala som to všetko pretekať voľne, bola som schopná fungovať z jeho energie a na zapamätanie a rozprávanie využiť svoju vlastnú. 😦 Moja chyba. Som ako ten kráľ z rozprávky Princezná so zlatou hviezdou: “Ja ťám, ja ťám!”

Castaneda ma upozornil, že v tomto svete som si narobila zopár energetických z(á)väzkov, z ktorých sa už nemožno vytiahnuť. Je jedno, či budem s anjelmi hovoriť, ale ich energiu nosím v sebe naveky.

Úplne najúžasnejšie bolo ráno, keď som vyliezla z postele, na prahu ma čakali moje mačičky a medzi nimi – skoro som spadla z nôh – siamka. Posledné dva týždne sa nás všetkých stránila a keby sa kedy-tedy nebola hrala ako divá a nenaháňala svoju lasicu, tak už by sme boli dávno u veterinára… Dnes bola prvá, natŕčala hlávku na hladkanie a mraučala, aby som ju neprehliadla. Ako by to bola úplne iná siamka. 🙂

Reklamy

2 thoughts on “Prvá brána: ček! :-)

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.