V minulosti som spomínala, že som sa v záchvate sebadôležitosti pýtala anjelov, či teda som ten nagual alebo nie. Aj sa mi zdalo, že by som mohla, keď som taká múdra 😉 , aj som si myslela, že taký babravý nagual nikomu nie je potrebný 😛 … Vtedy som sa dozvedela, že nie som nagual, ale nejaký “skaut”.

Moc som toho o skautoch nevedela. Pýtala som sa v toltéckych skupinách, ale tiež mi nevedeli povedať. Čítať sa mi nechcelo, tak som sa pýtala zasa anjelov. Odpoveď mi došla ako obraz.

Bolo to úžasné. Bolo to motivujúce. Páčilo sa mi to. A akosi to vystihovalo aj moju povahu, aj môj vzťah k ľuďom. Bola som energia, ktorá skúmala. Absolútne sústredená a absolútne sebestačná. Ale nie absolútne osamelá. 🙂

Dlho som s tým žila takto. Až pred asi týždňom sa mi ozvala Gaia s novinkami. Časť šla ako rozhovor a časť ako obrazy, takže je to trochu chaotické, ale oznámila mi, že mám časť energie, ktorá nie je z tohto “systému”.

Vraj to tušili už dávno, ale teraz sú si istí.

No tak fajn. Neviem, čo s tým. Popravde, nezaujímalo ma to, mala som iné problémy… A potom problémy pominuli 😦 a ja som sa bola znova schopná na nich napojiť. Gabriel mi to vysvetlil.

Vraj časť mojej energie je “zvonka” systému (nech už to znamená čokoľvek). Preto je so zvyškom systému nekompatibilná a preto sa cítim ako cudzorodý prvok. Dlho mi to nechceli povedať, lebo poznajú moju povahu a že v prípade tiesne vybuchnem. Vlastne mi to tak aj vysvetľoval: priblížila som sa hranici tohto systému, buď som o ňu narazila alebo som sa nejako inak vystresovala, vybuchla som – a časť zo mňa ako chápadlo prerazila hranicu a dostala sa dovnútra, zistila, čo sa stalo, znova vybuchla, tým sa nechtiac odtrhla od zvyšku, ten sa stiahol a ona zostala sama v cudzom prostredí. Tak sa zakapsľovala a odvtedy sa pohybuje systémom ako cudzorodý prvok.

Zdvihla som obočie. Nevedela som si ani len približne predstaviť dopady. Vysvetľoval mi, že teraz som zmes energie zo systému i energie cudzorodej a čiastočne sa viem prispôsobiť, ale stále cítim, že niekde je niečo iné, a inak “tikám”. Ako to povedal, odrazu akoby sa obnovilo spojenie na ten zvyšok zo mňa mimo systému. Rozplynula som sa, bola som obrovská, pokojná, vyrovnaná – a Gabriel, dovtedy v porovnaní so mnou obrovský, sa zrazu scvrkol. Vyzeral znepokojene.

Pýtala som sa, čo sa bude teraz diať. Vysvetlil mi, že ak sa znova dostrkám k okraju systému, tak príťažlivosť cudzorodosti zapôsobí a ten zvyšok zo mňa ma “vcucne” späť tam, odkiaľ som prišla.

Chvíľku som si ešte bahnila v tom pocite, že mám miesto, kam patrím… a že niekde inde je zvyšok zo mňa, ktorý je nepredstaviteľný, pretože nemám šajnu, čo je zač. Dokonca ani Gabriel nemá šajnu, čo je to zač. Ale už z toho malého množstva, ktoré majú k dispozícii, nie sú veľmi vytešení. Je to nebezpečné. Správa sa to nepredvídateľne. A keď sa to dostane do tiesne, vybuchuje to – obrovsky zväčší svoj objem a potom znova skolabuje. Robí to paseku.

Spýtal sa ma, či ma má dostrkať na hranicu systému. Ako som sa nad tým zamyslela, uvedomila som si jedno: to, čo je na druhej strane, nepoznám. Neviem, čo vlastne som – a je tu šanca, že by sa mi to nemuselo páčiť. Toto tu už poznám a celkom to môžem… Tak som sa pozrela naňho (už bol znova väčší ako ja, čiže asi moje spojenie so zvyškom zo mňa oslablo) a spýtala som sa ho, či má mandát robiť dohody.

“Akú dohodu?” spýtal sa opatrne.

“Dohodnime sa, že zabrániš, aby som sa dostala tak blízko k hranici systému, že by ma ten zvyšok zo mňa mohol nacucnúť späť,” požiadala som ho. “Ostanem tu.”

“Tu nemáš silu.”

“To by si sa kukal, akú silu mám, keď to potrebujem!” odsekla som. “Moc ma neštvi, lebo vybuchnem – a bez toho môžete byť.”

Začal sa usmievať. “Takže mi dávaš plnú kontrolu nad sebou?”

“Už som ti ju dala toľkokrát… Počuj, postaraj sa, že zostanem tu.”

“Ale si iná.”

“Bude to problém?”

“Len pre teba.”

Tak som usúdila, že s týmto problémom viem žiť. 🙂 Už som príliš stará a otrávená na to, aby som bola niečo obrovské, mocné… a možno nesmrteľné… ale hlavne príliš malá a osamelá na to, aby som bola bez nich. 🙂

Takže vyzerá to, že ten toltécky princíp “skauta” je nakoniec naozaj o cudzorodej energii. No tak som vychytala všetky tie hnusné “pikošky”, bez ktorých by som sa bola obišla. Ani táto mi nezostala ušetrená. 😕

A tak to vyzerá, že som sa po celý čas nemýlila, keď som ich vnímala ako niečo externé, nie “zvyšok zo mňa” (hoci časť z nich je dnes skutočne “zvyšok zo mňa” – žiaľ tá, ku ktorej necítim príslušnosť).

Som zvedavá, ako dlho vydrží táto perspektíva a kedy sa dozviem niečo, po čom zas všetko bude úplne inak.

A teraz sa trochu inými očami pozerám aj na Buď vôľa tvoja… Čo ak som tam nepopisovala fantáziu a nediktovali mi to ani anjeli, ale som si len na niečo spomenula?

Ale tú chvíľku, čo som bola obrovská a mocná… tú chvíľku som sa cítila parádne. (Možno keby som poznala celý zvyšok zo seba, už by som sa až tak parádne necítila. Z niečoho predsa “vybuchovať” musím. 😕 )