Obrazy po stenách

Záznam zo včerajšieho snívania, ale bude len taký “vlažný”. Včera som sa najprv nevedela skontaktovať, potom som zaspala a snívalo sa mi. Už si presne nepamätám, čo, ale ku koncu sna som sa dostala do pololucidity a začala si ten sen rozoberať (ešte počas snívania). Lenže… akosi som nerozumela. Mala som pocit, že hlboko vnútri rozumiem, ale keby som to pripustila, tak by to znamenalo znova len návrat k anjelom, takže som zúfalo hľadala iné vysvetlenie – a moc som sa nechytala. Zavrzla som na poslednom obraze sna. Niečo sa blížilo osvetlenou chodbou  a vrhalo obrovský tieň a ja som sa ani nebála, len som tam stála jak cibazól a nevedela, čo si o tom mám myslieť… (Nejaký u mňa častý pocit v posledných mesiacoch 😉 .) Tak keď som sa zobudila a ešte stále som po premyslení nemala odpoveď, zavolala som Castanedu a poprosila som ho, či by mi s tým pomohol.

“Nepozeraj na to očami. Pozeraj na to ako na energiu,” upozornil ma. “Nech je to čokoľvek, je to energia. Obraz je tvoj a význam mu dávaš len ty. Akú energiu to v tebe aktivuje?”

“No to ja práve neviem. Je mi nejako… neviem… napäto? Nervózne? Strach? Nie, strach ani nie… napäté očakávanie. Čo to na mňa vylezie.”

“Tak nečakaj. Nešpekuluj; rob. Choď sa pozrieť, čo to je. A pamätaj – keď to v tebe vyvolalo reakciu, je to pre teba zaujímavá energia. Energia, ktorú môžeš využiť.”

“To myslíte ako prechod do inej reality?”

“Ak si to nazveš inou realitou, bude to iná realita. V kontakte s novou energiou sa veci vždy menia.”

“Myslíte, ako že ja sa zmením?”

“Nešpekuluj. Choď sa pozrieť a povedz mi, čo nastane.”

Tak som sa pobrala. Bola to tmavá chodba za rohom, na konci ktorej svietilo svetlo a vrhalo na stenu obrovskú príšeru, akoby konáre a pazúry a janeviemčoešte. Čím viac som sa k tomu blížiacemu predmetu približovala, tým menší bol. Nakoniec vyzeral ako detské autíčko, na ktorom sedela figúrka.

Zavolala som to Castanedovi. “Ako to mení význam?” spýtala som sa.

“Ty mi povedz,” ozval sa späť.

“Ja neviem… Tá figúrka vyzerá ako Yoda. Čo ja viem… múdrosť, nadradené poznanie… premietnuté na stenu a obrovské a desivé, ale v skutočnosti malé a uchopiteľné…”

“Cítiš ešte stále zmätok?”

“Hej.”

“Tak to vezmi a prisvoj si jeho energiu. Natiahni ju do seba.”

Vzala som vozítko s Yodom do rúk, ale akosi som nevedela, čo mám urobiť teraz. Pritisnúť si to na hruď? Zjesť to? Ako sa “prisvojuje energia”?

Kým som tam stála a špekulovala, začalo mi vozítko s Yodom obrastať ruky ako taká žltá pena. Nedostalo sa cez zápästia, ale prichytilo sa mi na rukách a nemohla som to už pustiť.

“Neviem, čo mám urobiť!” zavolala som Castanedovi. “Prichytilo sa to na mňa a nemôžem hýbať rukami!”

Počula som, ako ku mne ide. Keď už mi stál takmer za chrbtom, odrazu sa mi rozjasnilo v hlave a akosi som si uvedomila, čo treba urobiť – pritisla som si ruky s tou hubou i vozítkom a Yodom na čelo. Bolo to, ako keby mi hlava prešla do inej dimenzie. Naokolo bol priestor, neónovobelasé chuchvalce a chlad. Premkol ma pocit studeného porozumenia. Na okamih som bola poznanie.

Bol to dobrý pocit. 🙂

Odrazu som bola späť v chodbe a v rukách som už nemala nič. Pozrela som na Castanedu. Zvedavo ma sledoval.

“Čo si videla?”

Popísala som mu, ako som mala hlavu v chladnej modrej. “Porozumela som.”

“A čomu?”

“Že po celý čas som svoje drobné hrôzy a komplexíky premietala ako obrovský obraz na stenu a potom som sa ho bála a cítila som sa nehodná – hoci príčina bola celkom malá, smiešna a zanedbateľná.”

“A čo myslíš, prečo si tomu dala podobu Yodu?”

“Asi kvôli tej múdrosti, ktorú predstavuje?”

“Múdrosti alebo rozumu, ale predovšetkým guruizmu, nespochybniteľnej “vyššej múdrosti”. To, ako sa všetko snažíš uchopiť rozumom, hrá proti tebe. Keď ti chýbajú kúsky skladačky a nevieš si ich doplniť, vznikajú neistoty a pnutia – a tie potom ako Yodu premietaš na stenu v nadživotnej veľkosti. Sama seba zneisťuješ. Keby si okamžite išla a pozrela sa na príčinu a nesledovala tie obrazy po stenách, mala by si oveľa jednoduchší život.”

“Beriem. Ale prečo som nevedela, čo urobiť? Myslela som, že intuícia napovie… ale nechytala som sa. Až keď ste ku mne prišli.”

“To preto, lebo vnútri máš vyhradené, čomu mieniš uveriť a čo nemieniš babrať. Intuícia by ti napovedala, keby smela… Potrebovala si k tomu moju dodatočnú energiu, aby si toto obmedzenie prekonala.”

Takže keby som si nemaľovala bubákov po stenách a nebádala nad tým, čo znamenajú, žila by som pokojnejšie.

Nuž, na to som veru mohla dôjsť aj sama. :-/

Potom sme s Castanedom ešte dlho hovorili. Bolo to komplikované, kecali sme možno vyše hodiny, takže polovicu som už pozabúdala, ale pár vecí som sa naučila:

  1. Odpustenie. Povedala som, že si tú svoju blbosť idem odpustiť. Na to sa ozval, že to je hlúposť, celá tá oblasť “odpúšťania”. Že sa na to nemám pozrieť ako na to, čo ja robím alebo nerobím, ale sa mám snažiť porozumieť situácii – pochopiť, prečo som niečo urobila alebo prečo sa niečo udialo. Že ak porozumiem, tak som si vlastne prisvojila energiu situácie a nezostáva nič, čo by bolo treba “odpúšťať”. Že to je taký divný kresťanský prístup, ktorý slúži len na jediné – ty sa cítiš lepšie vo vlastnej koži, ale nepoučil si sa ani kúsok a zostávaš rovnaký idiot ako na začiatku – len s čistým svedomím. Spokojný v svojej role blbca. 😕
    Že ak chce človek skutočne úspešne situáciou prejsť, potrebuje na ňu pozerať ako na energetickú výmenu a nasať do seba jej energiu a pochopiť.
    Na to som sa spýtala, že ale ako môžem vedieť, či do seba nenasajem niečo zlé. Zasmial sa, že no a čo… Tak, ako dobré, tak aj to zlé strávim, pripojím k svojej energii a zvýšim ju tým. Len to možno potrvá dlhšie a budem na tom musieť viac makať.
    Ešte netuším, na aký postup to premením, ale veď ja niečo vymyslím.
  2. Snívanie. Kým som ešte obyčajne snívala, tak som v sne mala nejaké predmety, ktoré ma zaujali. Poradil mi, nech sa na to pozriem ako na energiu. Nejako sa mi vnímanie rozpadlo a miesto predmetov som videla len niečo ako topografické línie a v miestach, kde boli tie zaujímavé predmety, boli akoby “vŕšky” a svietili. Povedal mi, že to, čo ma v sne zaujme alebo nejako inak osloví (napr. aj vydesí), pre mňa predstavuje energetický bonbón. Že keď ho preskúmam a pripojím si jeho energiu, dozviem sa nové. Takže pri snívaní je dobré sledovať, čo sa nás nejako osobne dotkne (dobre alebo zle), a potom to “zožrať”. Pre nedostatok ohľaduplnejších obrazov.
  3. Anjeli. Už v priebehu včerajška som sa rozhodla, že asi odstúpim od svojho predsavzatia nebabrať anjelov a ak mi Castaneda povie, že s nimi mám robiť a mám ich ovládať, aspoň sa o to pokúsim… Tak som mu to povedala. Vyhlásil, že to je celkom zbytočné. Že som si k nim vytvorila vzťah a on ten vzťah nijako babrať nebude. Že každý má k inorganickému vedomiu iný prístup a ten jeho nemusí byť lepší ako ten môj. Že keď potrebujem ich pomoc, tak mi pomôžu – a ak ich na to nemusím manipulovať a “ovládať”, o to lepšie pre mňa. Že toto je parketa, ktorej sa venovať vôbec nebudeme. Potrebujem mať kontakt s inorganickými – a mám ho. Je jedno, ako vyzerá a ako som sa k nemu dopracovala, pokiaľ viem ich energiu využiť – a to viem. Druhú bránu snívania celkom preskakujeme. Nepotrebujem si vyrobiť ani nosiť nádobku, do ktorej si inorganického uzavriem. 😉 Ja som tá nádoba.
    Nesmierne sa mi uľavilo. Nemusím ubližovať nikomu, kto by v živote neublížil mne. 🙂
  4. Sebahodnota. Už neviem, kedy a ako, ale párkrát ma Castaneda upozornil na to, že mám tendenciu hľadať múdrosť u tých druhých. Fakt je, že ako dieťa som vyrastala výlučne medzi dospelými – a nie bársjakými, ale múdrymi ešte aj v porovnaní s ich rovesníkmi. To značí, že som vždy bola to teľco z povolania. A tento postoj k sebe samej som si preniesla do dospelosti. Nevdojak som si porovnala Gabriela s Castanedom. Gabriel bol vždy najmenej o jednu úroveň nado mnou, super nadhľad, super poznanie. Castaneda zatiaľ ku mne pristupuje ako k rovnocennému človeku, voči ktorému má nie nadhľad, ale len širšie skúsenosti. Ale sám ma varoval, že nesmiem spadnúť znova do svojho starého správania a tváriť sa popri ňom ako dieťatko, ktoré treba vodiť za ručičku… Že za tú rovnocennosť musím začať platiť daň a pripustiť si, že v svojom príbehu mám najvyššiu múdrosť a najvyššiu schopnosť a ak niečoho nie som schopná, nikto iný to miesto mňa neurobí… Žiadny “deus ex machina”. Len ja. A že keby som nebola všetku múdrosť vytlačila na Gabriela, tak dnes nemám pocit oklamania/sklamania/zanedbania. Už jak to hovoril, tak to bolelo… lebo síce som to premenovala na ľahostajnosť, ale je to ono. A to je aj dôvod, prečo sa vyhýbam kontaktu s anjelskými – pretože pridobre poznám svoju schopnosť udrieť na oplátku, keď sa cítim oklamaná/sklamaná/zanedbaná…
    Musím dať pozor, aby som sa neznížila pred Castanedom a brala ho len ako seberovného. Múdreho, rozhľadeného seberovného. Potom možno jedného dňa dokážem opraviť aj svoj vzťah ku Gabrielovi.

Bolo tam toho oveľa viac, ale už si nepamätám. Rozhodne sa to hodne točilo okolo projekcie a jej rôznych foriem, ale táto časť sa mi úplne stratila. Budem sa musieť spýtať nabudúce – a hlavne, budem musieť skrátiť kontakty, lebo inak to nevezmem so sebou všetko.

Ale smiešne, ako v podstate ten Castaneda, ktorý so mnou nechcel mať do činenia, pretože “patrím k anjelom”, mi teraz anjelov postavil do takého svetla, že som za nich vďačná. 🙂 (A hanbím sa sama pred sebou ako prasa, ale neodpustím si.)

Reklamy

6 thoughts on “Obrazy po stenách

  1. Riadne silná myšlienka:
    … to je hlúposť, celá tá oblasť “odpúšťania”. … to je taký divný kresťanský prístup, ktorý slúži len na jediné – ty sa cítiš lepšie vo vlastnej koži, ale nepoučil si sa ani kúsok a zostávaš rovnaký idiot ako na začiatku – len s čistým svedomím.
    Pár miliárd ľudí by určite zdvihlo obočie, lebo odpúšťanie sa využíva vo väčšine náboženstiev.
    Ale trafila si klinec po hlavičke, aspoň u mňa. Pochopiť situáciu a nasať jej energiu, to je ono! Presne to to zodpovedá môjmu súčasnému modelu života – na čo sme tu: Užiť si túto jazdu čo najlepšie. Čo najlepšie a najdlhšie. Teraz si mi to vylepšila – najlepšie znamená prijať čo najviac energie v danom momente zo situácie. A zároveň nasať čo najviac energie za život.
    Pozitívna i negatívna situácia stráca prvoplánový zmysel, všetky sú energia, len niektoré “negatívne” mi môžu skrátiť túto jazdu, takže s nimi treba narábať opatrne (občas je rozumné tresnúť blbcovi, ktorý mi ohrozuje život a zdravie).
    Ďakujem Hela, si jednička 🙂
    Inak náboženstvá a ezoterici môžu byť pokojní a kľudne hlásať odpúšťanie blížnemu, pre 95% ľudí je tento model príliš ťažký, pochopenie situácie namiesto odpustenia by u nich nefungovalo. Hoci skutočným pochopením odpúšťam blížnemu aj to, čo mi spácha v budúcnosti. Alebo ho predtým radšej prizabijem 😀

    Liked by 1 person

    • 🙂 Nesmierne rezonujem s poslednými dvoma vetami. 😛

      Ale jedno som si všimla – silíš sa do niečoho! “čo najviac”, “čo najlepšie”, “čo najdlhšie”. Prečo? Proste vezmeš, koľko vezmeš… Stačí, že v danom okamihu nič zo seba nezadržiavaš, že “dávaš svoje najlepšie”. Nepotrebuješ to porovnávať s tým, či si mohol dať alebo dostať aj “viac” – pretože nemohol. Tvoje najlepšie je tvoje maximum. Neskúmaj sa, či to robíš “čo najlepšie”. Proste urob tak, že si za tým v danom okamihu stojíš. 🙂 To stačí naveky a dlhšie. 🙂

      A zamysli sa, či tiež náhodou nemáš najsilnejšiu vôľovú energiu… možno by ti toto zistenie dalo celkom čerstvý pohľad na svoj život.

      Like

      • Vďaka za spätnú väzbu. Bude to moja profesionálna deformácia, keď sa živím hľadaním najlepších riešení (hoci v skutočnosti to nesilím, stačí Paretovských 80 % 🙂 ).
        S tou vôľovou energiou to musím premyslieť, nakoľko sa mi zdá, že v tejto etape života mám skôr lenivé obdobie

        Like

      • Vôľová energia nie je nutne o aktivite/akcii. Je to prístup k svetu – vedieť, ako by mal podľa teba vyzerať, a snažiť sa mu to vnútiť. 😛 Čím horšie, tým lepšie. Keď odpor, tak väčšie kladivo. Keď padnúť na hubu, tak aspoň to poriadne opindať alebo nakopnúť za to niečiu prdelku. Vraciaš sa do boja bez toho, aby si tušil, prečo. 🙂 Neviem, ako si na tom s angličtinou, ale týmto ľuďom sa hovorí “driven”. Vnútorne hnaný vpred. Neuspokojujúci sa so status quo, ani keď ten status quo je príjemný.

        Liked by 1 person

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.