Channeling s Gabrielom z 11.7.2018:

Veliký, poďme písať… Nejaká som nanič. Nemám tému. Nemám chuť nič robiť. Je to počasím, alebo to je niečo iné?

Nie je to počasím. Je to fňukaním. A čo je fňukanie?

Prejav nejakého vnútorného konfliktu?

Iste… Rozpor medzi „je“ a „malo by byť“.

No dobre, ale ako by malo byť?

Všímaš si, že máš fyzickú nepohodu?

O_O Nie…

Ale máš ju. Vnútorne by bolo všetko v poriadku, ale telo a duša sú spojené nádoby. Si množina „telo plus duša“. A ak má telo problém, je duša v nepohode. Ak má duša problém, je v nepohode aj telo.

Čiže keby som šla na záchod, obliekla si tepláky a navarila kávu, bude mi hneď veselšie?

🙂

Tebe napadlo to isté čo mne, však? Tá hruškovica do kávy. 🙂

Zasa opravuješ… Vieš, čo tým robíš? Posielaš signál, že forma je dôležitejšia ako obsah. Tlačíš sa k perfekcionizmu. Ale pretože perfektnosť obsahu nevieš overiť, tak aspoň držíš perfektnosť formy.

A to je zle alebo dobre?

Predstav si, že by to urobil každý. Že by držal dokonalosť toho, v čom je dobrý, a kašľal na ten zvyšok. Alebo vyhlasoval, že neexistuje. Dovoľ mi otázku: načo si tu? Aby si bola dokonalá v očiach iných?

To nie! Kedysi to bol môj silný motív. Musela som z toho vyrásť. Dnes potrebujem byť dokonalá v svojich vlastných očiach.

A ako by tá dokonalosť vyzerala?

No, neviem… Nerobila by som chyby.

Čiže by si dopredu vedela, ako každý tvoj ťah dopadne.

Asi tak… Nie, počkaj! To znie blbo. Keby som dopredu vedela, čo z toho vylezie, načo by som potom konala?

🙂 A minule som ti hovoril, že by si sa stala spiacim potenciálom. Tak to by bol presne ten prípad, keď by si bola dokonalá a dopredu by si vedela, čo bude. Stratila by si pocit života. Nemala by si sa prečo vzrušovať. Nič by ťa nepútalo – nič by ťa nepriťahovalo – nič by ťa neodpudzovalo. Nemala by si sa kam pohnúť.

😦 Fuj. Ale… vlastne aj tá druhá strana je „fuj“! Nepáči sa mi robiť blbosti, hoci mi to nevadí z pohľadu toho, či vyzerám alebo nevyzerám ako idiot. Ak vyzerám, no tak chvíľku vyzerám. Predtým som nevyzerala a po chvíli znova nebudem. To je okej. Vadí mi ten strach a bolesť, ktoré bývajú s omylmi spojené.

Ani strach a bolesť netrvajú večne. Ibaže sa rozhodneš v tom omyle zotrvať po celý zvyšok života.

Ja viem… Nejako, na mentálnej rovine, tomu rozumiem. Ale keď ide o niečo dôležité a ja cítim, že neviem, ako to dopadne, a že nemám kontrolu nad tým, ako sa to bude vyvíjať… Vtedy trpím ako pes.

🙂 Psi netrpia. Psi žijú v tu-a-teraz.

Omyl. Psi trpia tiež. Keď očakávajú lásku a ty do nich kopneš a oni tomu nerozumejú.

Hovoríš o sebe? 😉

Isteže hovorím o sebe! A o psoch. Alebo mačkách – o tých viem viac. Pes len som, ale mačky môžem denne pozorovať.

A si si istá, že im nedávaš ľudské prežívanie.

Som si istá. Čo vieš ty o mačkách? Mačky sú vec z mojej roviny existencie.

🙂 A energia z mojej roviny existencie.

Takže sa mýlim?

🙂 Nie. To, že ťa naťahujem, ešte neznamená, že sa mýliš. Každá energia je schopná cítiť stav nepohody. To, čo ten pocit vyvoláva, býva rôzne. Ja to vnímam ako zúženie – pred ním vzniká pretlak, za ním vzniká vákuum. Bolí to zúženie, nie ten pretlak ani to vákuum. To je to, čo v tvojej verzii reality vyzerá inak. U teba nebolí prekážka, ale jej okolie. Pocity, ktoré v tebe vyvoláva. A pritom to vieš aj inak: vieš vziať vec ako neosobný problém a robiť opatrenia, aby zmizol. Vtedy ťa to nebolí. Ale len čo si to spojíš s nejakým vlastným zlým prežívaním, tak ťa bolí ešte aj vnímanie psov alebo mačiek. Ak by si v sebe nemala nijakú bolesť, ani by ti nenapadlo, že psi a mačky trpia. Na to, aby psi a mačky trpeli, potrebuješ najprv trpieť ty. To je to, čo sme hovorili: nevieš nič, čo už v sebe nemáš nejako zakódované. Môžeš urobiť nové skúsenosti a rozšíriť si zoznam nových vecí, ale nevieš nič vymyslieť. Na to, aby si niečo vymyslela, už to musíš niekde v sebe mať.

Hej, na to som prišla teraz, keď som čítala Johnsona a Pierrakosovú. Aj keď som písala – bolo to vždy len o mne. O tom, čo som v sebe nosila – vedome alebo nevedome. Nevidela by som to na iných, keby som to nebola mala u seba niekde na polici v skladisku ako zážitok. Ako poznatok. Možno len pozorovanie, čo ja viem…

Je jedno, ako to nazveš, ak chápeš aspoň zhruba ten mechanizmus.

Ale keď si riešime svoje „bebíčka“ a upratujeme si vnútro – to znamená, že jedného dňa zostane na policiach v sklade nula a my už prestaneme cítiť?

🙂 To nenastane. Niektoré zážitky tvoria vašu podstatu. To, ako sa definuješ. Kým toto nezrušíš, vždy to ešte budeš ty a budeš reagovať. Ak to zrušíš, tak zrušíš seba. Vymažeš sa ako energetický prvok a prejdeš do stavu spiaceho potenciálu. Neosprostieš; prestaneš byť ľudská a stratíš svoje opodstatnenie.

Môže byť aj také, že niekto stratí svoje opodstatnenie následkom niečoho, čo zažije?

Tým myslíš samovraždy?

Dajme tomu… Vieš, niečo sa stane a ty odrazu zistíš, že je to všetko o ničom. Pýtam sa, pretože sem vedie ľudí castanedovčina. Dokážeme udržať svoje „ja“ aj vtedy, keď už je to o ničom?

Nie.

Čiže ten, kto hovorí, že je to všetko o ničom, a napriek tomu žije…

…kecá. 🙂 To si chcela počuť? Uvedom si, že niektoré svoje motívy nevnímaš. Zostávajú ti ukryté. Napríklad motív „znova sa nadýchnuť“. To je mechanizmus, ktorý sa stará o chod vecí. Takže kým je to o „znova sa nadýchnuť“, aj keď len automaticky, tak ešte zďaleka nie je všetko o ničom. 🙂

Teraz som sa zacyklila. Asi si to potrebujem premyslieť.

Počkaj… Skutočne ťa zaujímali samovraždy?

Ani nie. Dostala som práve obraz, neviem ho dať do slov, ale význam bol asi, že samovražda sú moje „zadné vrátka“. Keď si poviem, že za týchto podmienok už nie. Ale vtedy je to zas o niečom – je to o „týchto podmienkach“.

Tak vidíš… rozumieš.

Nemám ten pocit.

Preto, lebo pocit, že rozumieš, mávaš len vtedy, keď si vec dokážeš rozložiť na stôl na časovú os. Lenže veci bývajú komplexné, nie lineárne.

Sorry; telefón. Musela som zdvihnúť.

A celkom si sa vyrušila. Chceš pokračovať?

Asi neskôr. Potrebujem si to prejsť a zistiť, čo si o tom myslím.

🙂 A nakoľko je dôležité, čo si o tom myslíš?

😀 Tentokrát ma nedobehneš… Natoľko, že potom sa budem vedieť ďalej pýtať! No?

🙂 No.