O pocitoch, ktoré nie sú naše vlastné

Včera som narazila na článok Gabriele Rudolphovej o našich pocitoch, ktoré ale nie sú naše vlastné. Potvrdilo mi to niečo, čo už dlhšie viem z vlastnej skúsenosti.

Kedysi som sa takto nechala domanévrovať do romantického vzťahu. Vlastne som o nijakého partnera nestála; bolo mi dobre tak, ako som bola. Ale moje okolie bolo toho názoru, že v mojom veku už potrebujem partnera a “pod čepiec”, a začalo na mňa tlačiť. Poruke bol jediný chlap – pravý opak toho, čo som kedy obdivovala. Zakomplexovaný, utiahnutý, ani výzorom ma nijako neoslovoval. Ale okolie začalo spriadať príbehy, doťahovalo si ma… a odrazu som zistila, že si ho predstavujem ako romantického partnera, rozum sa porúča a ja začínam na ňom visieť! A keď už ma mali tak ďaleko, po hlave som vletela do vzťahu s niekým, kto o mňa nikdy nestál a používal ma len na to, aby sa cítil sám “viac v poriadku” ako ja. 😕

Vedela som, že pocit lásky a závislosti nebol môj – ale nechápala som ten mechanizmus. Neskôr som si uvedomila, že niečo chcem, ale cítim sa pri tom previnilo, pretože som bola vychovávaná, že “dobrí ľudia toto nerobia”. Ten pocit viny tiež nebol môj, túžba konať “nesprávne” moja bola.

A teraz prichádza Rudolphová:

Poznáš to, že sa niekedy správaš spôsobom, ktorý ti je vrcholne nepríjemný, ale nevieš s tým prestať? Alebo že ťa niektoré myšlienky až nutkavo prenasledujú, hoci ich vôbec nechceš myslieť? Že máš problém a nedokážeš sa z neho vyhrabať, hoci robíš všetko, čo len môžeš, a máš pocit, že postupuješ správne? Alebo že sa isté situácie, pocity a napätia znova a znova vracajú, hoci pre ne nie je nijaký zjavný dôvod? Alebo máš z niekoho či niečoho strach bez toho, aby ti dával zmysel?

Ak si zareagoval na jednu-dve uvedené veci pozitívne, je možné, že si prevzal pocity iných, najčastejšie rodičov alebo iných blízkych osôb.

Prečo to robíme? Ako deti často vycítime nepohodu našich rodičov a aby sa dostali do pohody a znova sa nám naplno venovali, prevezmeme ich pocit – alebo aspoň zodpovednosť zaň. Možno si dokonca navravíme, že sme boli príčinou ich smútku, napätia, nešťastia. Ako keby sme sa ich tým, že ich pocit prevezmeme, snažili odľahčiť.

Iný spôsob preberania pocitov (a tým aj spôsobu reagovania) iných je počúvanie niektorých ich postojov. Ak sa stále opakuje istý vzorec, podvedome si ho osvojíme a prevezmeme za náš vlastný. Napríklad “dobrí ľudia nemajú veľa peňazí, u zlých sa peniaze len tak hromadia”. A my sa naučíme, že buď budeme dobrí (a potom musíme urobiť všetko pre to, aby sme nemali peniaze), alebo budeme zlí a môžeme zarábať, koľko sa nám páči.

O tom, že naše pocity vlastne ani nie sú naše, sa dozvieme, ak sa pozrieme na príbehy, v ktorých sa objavujú – ak si dovolíme prežiť ich v plnej šírke do konca… a ony nezmiznú. Presne to, že sa nestratili, je signál, že nikdy neboli naše.

Niekedy môžeš vycítiť potrebu lásky tvojho partnera a uveriť, že to je tvoja potreba, len sa akosi necíti celkom dobre. Alebo sa cítiš v strese a pod tlakom, hoci objektívne nijaký stres a tlak neexistuje a vytváraš si ho len ty sám. Alebo sa niekedy správaš totálne arogantne a potom sa hanbíš a čuduješ, pretože to vlastne vôbec nie je tvoje obvyklé správanie.

Takýmto spôsobom možno podľa Rudolphovej vraj prevziať i sexuálne pocity alebo reakcie a považovať ich za vlastné.

Oveľa zaujímavejší bol však postreh, že niekedy sa v takýchto situáciách aj veci správajú podivne: napr. auto nie a nie naskočiť a až keď si všimneme, čo sa v nás deje, odrazu auto naskočí, ako keby sa nikdy nebolo nič stalo. O tomto by som v poslednom roku mohla rozprávať horory. Zvláštne, že ešte mi to nijaký cudzí pocit na povrch nevynieslo. Možno sa predmety správajú čudesne aj z iných príčin.

A ako z toho von? Najprv si potrebujeme uvedomiť, čo cítime a že to pravdepodobne vôbec nie je “naše vlastné”. Potrebujeme to precítiť do konca, dovoliť tomu stratiť sa – a ak sa nestratí, potrebujeme to vrátiť tomu, od koho sme to prevzali. Stačí si len zakaždým uvedomiť, že “aha, toto nie je vôbec môj príbeh, ale príbeh môjho otca/matky”.

A čo vy s tým? 😀 Nuž, podľa toho, v akej fáze vývoja práve ste… Ak sa potrebujete cítiť osvietenecky a nadradene, máte vynikajúcu teoretickú základňu na to, aby ste všetky pocity, čo pred sebou neviete obhájiť, pripísali niekomu inému. Napríklad nie “ja klamem”, ale “ty ma nútiš, aby som sa vytáčal”. A buch, už bude vinný niekto iný.

Alebo kašlete na sebaobraz a máte chuť niečo so sebou spraviť. Potom je dobré pozrieť sa, ktoré reakcie z vášho obvyklého repertoáru sa zakladajú na vašich skutočných zážitkoch a ktoré sú len reakcia na niečo, čo ste inde videli, počuli, čítali. Až potom to môžete konfrontovať a poslať do bažín.

Alebo do Svetla, ak je libo tak. 😛 (Upozorňujem, že pri mojej tolerantnej povahe v tom Svetle už začína byť poriadny nátresk. 😉 )

Reklamy

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s