Dnes v noci som sa dozvedela niečo, čo dosť podstatne mení moje vnímanie snov a snívania. Ale po poriadku:

Patrím k ľuďom, ktorí majú lepšie zapojenú pravú hemisféru, teda intuitívnu. Ale mám jednu úžasnú schopnosť (ktorá robila nervy mojim partnerom) – na povel sa dokážem zapojiť do “ľavomozgového” režimu a diskutovať aj vysoko emotívne situácie absolútne studeno, bez známky emócie, len s logikou. (Možno to majú aj iní ľudia, neviem; v živote som na krku nenosila inú hlavu okrem tej svojej.) Bežne však v živote fungujem tak, že to lieta z jednej hemisféry do druhej a niekedy “se ucho diví, co huba mluví” 😛 .

Čo to má spoločné s témou? Nič a všetko. Myslela som, že taký ten “lietací” režim používame aj pri snívaní – že situáciu rozohráme a podľa toho, kde práve energia v mozgu je, má najbližší krok racionálny, alebo nám vyhodí obrovského bubáka. A v najbližšom kroku to isté.

Dnes nadránom som zaspala a snívalo sa mi. Už nepamätám, čo sa mi snívalo, ale keď som sa zobudila, okamžite som vedela, ktorá pesnička v rádiu to snívanie vyprovokovala. V hlave som ju už dopočúvala, v rádiu ešte nebežal ani prvý refrén.

A zistila som, že v tom krátkom čase som mala dva paralelné sny. S tou istou pesničkou, tým istým štartovacím blokom, len s úplne iným priebehom a koncom.

Hovorím – už neviem, o čom boli. Ale len čo som zistila, aké boli, napadlo mi: každá polovička mozgu snívala oddelene svoj vlastný sen.

Možno to tak je s každým snom, ktorý snívame. Možno signál vstúpi do mozgu, rozštiepi sa na dva, polieta po svojej polovičke mozgu a posplieta si nejaký príbeh a keď spíme dostatočne dlho, tak sa niekde oba signály spoja a my máme pocit, že to bol len jeden sen.

Mne by to vysvetľovalo moju neschopnosť dať niektoré sny a šamanské cesty (polosny) do linearity. Súčasne by to vysvetľovalo, prečo si niektoré veci pamätám v dvoch vyhotoveniach.