Postreh dňa: Kto mohol vedieť…

Včera som na Yahoo našla v správach jednu, kde sa na Twitteri nejaký chlapík, čo písal prejavy pre amerického ex-prezidenta Busha, pustil do súčasného prezidenta Trumpa. Jeho nevôľu vyvolalo ťažkanie si, keď Trump vyhlásil, že to prezidentovanie je ťažšia robota, ako si myslel…

No a nášho pisateľa prejavov to rozčúlilo natoľko, že zatweetoval: Kto mohol vedieť, že prezidentovanie bude ťažké?

A potom chytil slinu, pretože v priebehu najbližšej pol hodiny hádzal jeden tweet za druhým, každý narážal na iný Trumpov “stupák do mäkkého” a všetky začínali slovami “kto mohol vedieť, že…”: kto mohol vedieť, že mi prídu na to, že za štátne peniaze chodím hrávať golf; kto mohol vedieť, že keď im zruším zdravotnú starostlivosť, naštve ich to; kto mohol vedieť, že sa rozkecá, že robím dohody s Čínou a podobne.

Keď už sa to “kto mohol vedieť, že” (v americkej verzii nobody knew that, čiže doslova “nikto nevedel, že”) opakovalo príliš často, zamyslela som sa nad ľudskou hlúposťou. Ako niekedy očakávame, že my môžeme robiť všelijaké podtrhy, ale okolie sa napriek tomu bude správať voči nám eticky. Spomenula som si na kolegu, ktorý sa mi ťažkal, že ho večne poučujú a dávajú do pozície toho chybujúceho, ale keď on urobí voči nim to isté, odrazu je ten zlý… Spomenula som si, ako som kedysi naložila jednej drzej kočke, čo do nej vošlo, a ostatní mi hovorili, že som nemala právo zareagovať ako ona… a nakoniec som si spomenula na suseda, ktorý sa ma pokúsil zhodiť z mojej strechy a keď som sa bránila, zavolal na mňa políciu, že som ho napadla – na mojej streche… Teda, policajti v mojich očiach skutočne nie sú žiadni superinteligenti, ale toto bolo priveľa už aj na nich.

Sebadôležitosť. Som taký výnimočný, že pre mňa platia iné pravidlá ako pre ostatných. Ja môžem. Mám na to právo a nárok a ostatní musia držať hubu a krok.

A potom sa objaví nejaký pisateľ prezidentských prejavov a začne chrliť postrehy “kto mohol vedieť, že…” 🙂

Nato došla druhá fáza poznania: už som zanalyzovala ľudstvo a hlboko som ním pohrdla 😉 , tak nastal čas pozrieť na seba. A zistila som, že zakaždým, keď začnem vykríkať “kto mohol vedieť, že…”, som si jednoducho nedala námahu a nepremyslela som si situáciu vopred. Konala som z predpokladu, ten sa ukázal nesprávny a ja teraz obviňujem zvyšok sveta za to, že som ja niečo neuhádla.

Myslím, že synonymum tohto postoja je “blbosť”. Svet môže za to, že ja som bezmozgová.

🙂 Vždy za všetko môže niekto iný.

Fáza tretia: ako často? Našťastie, čoraz zriedkavejšie. Ja som vôbec odjakživa bola naučená preberať zodpovednosť za vlastnú blbosť (dokonca aj za blbosť iných, lebo veď kodependencia). Takže som nemala často pocit, že “kto mohol vedieť, že…”, hoci párkrát sa dostavil a ja som sa mohla hnevať sama na seba, že som zle odhadla ľudí a ich správanie. Napríklad aj toho suseda. V mojom príbehu niekto nejde zhodiť zo strechy druhého, len aby ukázal, že je väčší pán. Zabudla som, že na svete sú aj iné typy ľudí ako ja. 🙂 A tak odpoveď na “kto mohol vedieť, že…” je vždy tá istá:

“Ja. Stačilo len použiť mozog.”

Reklamy

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s