Toto sem prenášam z našej FB skupiny Báječné baby na lietajúcich metlách:
Práve som v ktorejsi skupine našla všeobecnú úvahu o zrade a jedna kočka sa pýtala, že ale ako sa s ňou vysporiadať. Myslím, že to záleží hlavne od toho, či chceme, aby nám niekto dal za pravdu, alebo chceme nechať to svinstvo zradovité definitívne za sebou.
Oboje je legitímne. Niekedy, keď sa nás niečo hlboko dotkne, potrebujeme si vec v sebe nejakým spôsobom vnútorne ošetriť, potrebujeme ju spracovať. Ak v nej tú emóciu dotknutia a ublíženia ponecháme, bude to v nás hniť pod povrchom a otrávi to všetky naše medziľudské vzťahy – začneme sa obávať kontaktu s inými, pretože čo ak by aj oni… Čo nastalo? Niekto, kto je vnútorne tak hlboko poranený, že preňho zrada je úplne bežný spôsob dosahovania svojho a napĺňania si vlastných potrieb, nám práve poslal pozvánku do svojho hnusného vnútorného sveta. Ako sme ju vzali do ruky, porezala nás. A teraz krvácame a cítime, že to tak nemalo byť.
Niekde na fejsbúku behá citát, že nosiť v sebe zazlievanie a nevraživosť znamená krvácať na ľudí, ktorí vám neublížili. Takže ako v reálnom živote, aj my potrebujeme najprv zastaviť krvácanie a urobiť opatrenie, aby sa nám rana nezapálila – a opatrenie, aby sa to neopakovalo.
Nemá zmysel zostať rozjímať o tom, ako to daný človek mohol urobiť… Mohol, inak by nebol urobil. Mal tú možnosť a využil ju, lebo sa mu videla zo všetkých možností najschodnejšia.
Zmeníte ho? No nie… To, že zradil, je výsledok dlhodobej výchovy a osobných zážitkov, nie jeho vzťahu k vám! Keby na vašom mieste bol býval ktokoľvek iný, tento človek zradí… pretože zrada je preňho najschodnejšia z možností.
Tu pomôže len jediné – vziať na vedomie, že to je taký človek a že vy ste nemali ako vopred vedieť, že sa takto zachová, pretože ste normálna, nepokrivená ľudská bytosť a zrada leží až na dne vašej zásuvky s možnosťami! Proste nemali ste to ako vedieť. Bodka. Prvý raz si vždy natlčieme zobák. Takže zaškrtnúť, že toto už máte za sebou, a že prechádzate do štádia osvietenia vo veciach zrady. 😉
A potom pustiť k vode. Zrada je výpoveď o danej osobe a jej vzťahu k vám, sebe i celému zvyšku ľudstva. Je to výpoveď o bezmocnosti uhrať si svoje normálnymi ľudskými technikami. Ak si okolo nej začnete rozprávať ukrivdený príbeh, tak ste práve prijali pozvánku do hnusného vnútorného sveta človeka, čo vás zradil – a ten hnus sa preleje automaticky do vášho vlastného sveta!
Miesto toho nechajte dotyčného, nech si žije v tom hnusnom vnútornom svete sám, a ak sa dá, prerušte kontakt. Ľudia majú tendenciu opakovať svoje správanie; nepotrebujete novú zradu. Takže: nie je to o vás, je to o ňom. Zabaľte ho do hajzláku a urobte pre seba niečo dobré (nové topánky, nová kniha, výlet do cukrárne… 😉 ). Odmeňte sa za to, že ste nepristúpili na jeho pozvánku a mienite si žiť svoj život naďalej príjemne napriek tomu, čo sa stalo.
Mňa sa to teraz akosi hlboko dotýka, pretože som nedávno jednu bolestivú zradu zažila (a preto tu rečním ako “expert” 😛 , lebo sa mi podarilo ustáť ju bez väčších emocionálnych šrámov). Fakt by ma zaujímalo, ako sa vy vysporadúvate so zradou. 
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Nuž, ale ako ustáť zradu od vlastného rodiča? A ešte k tomu opakovanú?
Páči sa miPáči sa mi
Tak, ako každú inú. Nie je to o nás. Je to o rodičovi, ktorý nedokáže inak, pretože v sebe nosí poranenie, ktoré možno nevidíme, ale núti ho zrádzať. Treba odpustiť rodičovi, že robí len to, čo dokáže (a že nedokáže byť pre nás tým, čo by sme reálne potrebovali) a odpustiť predovšetkým sebe, že sme si to neuvedomili skôr a vzali sme to osobne, ako vyhlásenie o nás.
A potom sa postarať, aby príležitostí na zradu bolo v budúcnosti čo najmenej.
Páči sa miLiked by 1 person
Presne tak sa to snažím robiť. Viem, že je to už minulosť, ktorá sa nedá zmeniť. Aj som sa postarala, aby príležitostí na zradu bolo čo najmenej. Opakuje sa to dodnes, naposledy na Vianoce. Problém je, že moja rodina (brat, švagriná a ich deti) na mňa pozerajú ako na zlú dcéru. Hovorím si – je mi to jedno… Ale s vekom mi to padne čoraz ťažšie, cítiť sa ako vyvrheľ… O to viac sa snažím venovať svojej vlastnej najbližšej rodine, deťom a teraz už aj maličkej vnučke. To mi pripadá ako záchrana.
Páči sa miLiked by 1 person
Potrebuješ si uvedomiť jedno – už nie si to malé dievčatko, ktoré potrebovalo vyhovieť svojej rodine. “Zlá dcéra”… a z akého pohľadu “zlá”? Okradla si ich? Zavraždila si niekoho z nich? Pripravila si ich o prácu? Nie… takže nech už ťa hodnotia akokoľvek, svoje hodnoty si neporušila. Tak, ako oni, aj ty robíš len to, čo robiť dokážeš… a je nezmysel čakať od teba viac alebo niečo iné. Je nezmysel čakať od Váhu, že sa premení na rieku šampanského len preto, že by to niekomu vyhovovalo viac. Koniec-koncov, ak si “zlá”, predsa vieme, kto ťa vychoval… tak nech si potľapkajú po pleci a idú sapásť. Funguješ aj napriek tomu, ako ťa vychovali – a to “zlí” alebo “slabí” ľudia nedokážu. 🙂 Ži si svoj život, ale nerob si z vlastnej rodiny štít proti svojej pôvodnej rodine… nepotrebuješ to. Môže ťa štvať, že ti netlieskajú, ale tak netlieskaj ani ty im a ono sa to vyrovná. 🙂 Radšej sa obklop ľuďmi, ktorí pre teba majú pochopenie, a urob si z nich “náhradnú rodinu”.
Páči sa miLiked by 1 person
O to je to ťažšie, že som neurobila nič zlé, neublížila som nikomu. Až po rokoch som zistila a pochopila, čo sa dialo od detstva, keď si nezažila nič iné, nemáš s čím porovnávať. Len som vedela, že nechcem aby niečo podobné zažili moje deti. Oči mi úplne otvorila kniha o toxických rodičoch. Mala som snahu si s mamou tieto veci vyrozprávať,bez hnevu a obviňovania, vedela by som pochopiť, ale ona kategoricky odmietla a šla pozerať telku. Moja mama vtedy mala 87 rokov, teraz má 94 a naposledy, keď som jej do DSS chcela popriať pekné Vianoce, po sestričke mi odkázala, že so mnou nechce hovoriť. Tak asi tak…
Páči sa miPáči sa mi
Niektoré veci si nevydupeš. Odpusť jej, že nedokáže inak, a odpusť sebe, že ťa to trápi. Hlavne si to so sebou neber ako krivdu. Vieš čo? Ešte si mohla mať matku, ktorá by ťa ako dieťa prostituovala. Ešte furt si z toho celkom dobre von. 😉 Fokus na pozitívne. Dala si to a tvoje deti tým nebudú trpieť. 🙂 Už len zrušiť ten emotívny háčik, ktorý máš ešte stále zabodnutý v duši. Hľadaj taký uhol pohľadu na svoje detstvo, ktorý ti umožní necítiť sa ukrivdene.
Páči sa miPáči sa mi
Vďaka, Helar, viem, že je to tak. Za pár rokov som urobila celkom veľký pokrok. Už to chce len dotiahnuť do konca. Ešte raz diiik…
Páči sa miLiked by 1 person
pre mna nepochopitelne, ze ludia, ktori maju pred sebou menej ako za sebou, ked si dovolim to takto drzo napisat…nechcu ubrat z tej pary, ktorou sa neustale obklopuju. Ani v taktom veku. Ich volba. Mam to velmi podobne, kazdy pokus o objasnenie skoncil katastrofou. Uz nic aktivne nerobim. Iba cistim ja moj vztah k nej. Alibizmus? Mozno, ale uz nebudem nutit seba do niecoho, co nejde. Vztah je predsa o spolocnom vareni a dochucovani polievky. Pubertalna dcera mi jasne dava najavo odpor. Vo vsetkom. Otacam sa len na pate a zhlboka dycham.
Páči sa miPáči sa mi
Aprielka, presne tomu nerozumiem ani ja… Pri takom veku mojej mamy s ohľadom na túto divnu dobu covidovu sa kľudne môže stať, že sa už nestretneme a z jej trucu a rozhodnutia ani len nepočujeme… Neviem, či si to neuvedomuje,ja som si toho vedomá. Preto napriek všetkému som sa snažila. Nestretlo sa to s pochopením ani ochotou. Preto tiež končím, mám kopec svojich starostí, nebudem plytvať energiou kde to nemá zmysel, jej reakcie ma zrazaju dole a trvá mi dlho, kým to spracujem,hoci som to zažila už toľko krát.
Páči sa miPáči sa mi
Čo povedať na taký výkvet sna Planéty?
Ktorý predstavuje všetkých takých ľudí s tými vovychovávanými bludmi, ktorými sa navzájom udržiavajú v spároch smri, choroby, utrpenia.
Ja len dúfam,že toto je začiatok konca toho sebamanipulatívneho, skresleného myslenia.
Páči sa miPáči sa mi