Ďalší z úryvkov od Gabriele Rudolphovej, znova z (Un)endlich frei! – Traumata als Tor zur Freiheit – a zasa skôr prerozprávanie ako preklad:

Keď sme ako malí zažili nejaký traumatizujúci zážitok – napr. nezáujem alebo odmietnutie -, vyhľadávame aj ako dospelí podvedome situácie alebo ľudí, ktorí v nás tú dávnu bolesť znova vyvolávajú. Toto večne pripomínanie si bolesti je mechanizmus, ako jej čeliť a odstrániť ju, pretože dnes už máme iné zdroje a schopnosti ako vtedy, keď nás traumatizovala.

Lenže… väčšina ľudí prežíva staré bolesti znova a znova bez toho, aby ich riešila – čiže je to celé zle.

Ale prečo to robíme? Jednak si možno neuvedomujeme, že naše pocity a stereotypy sa zakladajú na starej traume, alebo si neuvedomujeme, že dnes máme schopnosť naše prežívanie v tej situácii zmeniť. Ako keby sme sa, len čo zlá situácia nastane, duševne preniesli späť do toho malého dieťaťa a prežívali ju jeho očami, hoci dnes sme múdrejší, dospelejší a oveľa životaschopnejší! V psychoterapii sa tomu hovorí “naučená bezmocnosť”. Tie mechanizmy, ktoré nám vtedy umožnili prežitie, si náš emocionálny mozog zapamätá a opakuje ich, hoci dnes môžu byť nevhodné a môžu nás už dávno poškodzovať. Ale pretože sú zapojené na autopilotovi, zbiehame tie staré programy celkom automaticky.

Niekedy si v ťažkej chvíli začneme klásť otázku, prečo sa nám to deje a prečo reagujeme ako blbci – a to je začiatok riešenia celej naučenej bezmocnosti – začíname hľadať riešenie problému, vypíname autopilota a zapíname rozum. A to je rozhodujúce: jedným z podstatných faktorov traumatického zážitku je absolútna strata kontroly a pocit totálnej bezmocnosti. Preto je také dôležité aj znovuzískanie kontroly, keď začneme problém riešiť a prestaneme len mlčky trpieť – a navyše prináša obrovskú úľavu.

Na pokusoch s krysami sa zistilo, že zvieratá, ktoré majú pocit straty kontroly, si často vypestujú žalúdočné vredy, chudnú a ich imunitný systém začína havarovať, sú náchylnejšie na choroby a tým aj na smrť.

Z ľudského pohľadu to značí, že ak sa v situáciách aj naďalej správame ako bezmocné dieťa, stále opakujeme starú traumu a strácame odolnosť voči stresu, dostavujú sa depresie, prípadne rakovina. Organizmus sa snaží ochrániť pred stresom uhynutím.

Preto sa dnes hlavne v netradičnej medicíne spája rakovina a jej skoré prejavy s neošetrenými traumami a s konfliktmi, ktoré tieto traumy zapríčiňujú.

Tie isté pokusy ukazujú, že vedomé prevzatie oprát do vlastných rúk a zapodievanie sa príčinami traumy miernia stav šoku a postupne zvyšujú našu odolnosť voči stresu. Z toho vyplýva, že zapodievať sa svojimi traumami a hľadať si spôsob ich ošetrovania, ktorý nám neublíži, ale naopak urobí dobre, je cesta k znovunadobudnutiu pocitu rovnováhy vo vlastnom živote – a často aj cesta k “zázračnému” vyliečeniu.