Vďačnosť každý deň

green-tick-with-manVďačná za svoj úžasný vnútorný monológ. Je to čosi ako múdrejšia a oveľa humornejšia verzia mňa samej, skrývajúca sa kdesi hlboko vnútri… Ráno som sa zobudila konečne po takmer 8 hodinách spánku (na rozdiel od tých 3 a 4 z predošlých dní). Za posledné dva dni sme s kolegom boli totálne dorazení, uťahaní a otrávení a keď je vám takto, je to len krôčik do depresie. 🙂 Ráno si ledva-ledva donesiem k počítaču raňajky a pri prvom zahryznutí zvoní telefón. Volá kolega. Už si oddýchol, ale tá únava je dlhodobá a je z neho cítiť. V podstate by potreboval porozprávať sa, ale nemá myšlienky na rozprávaní a má pocit, že nemá ani čas na rozprávanie. Tak si vymeníme vzájomné vzdychy a skončíme. Ako kladiem telefón späť, hovorím si: “No, už nikoho nezaujímam.” Okamžite sa ozve vnútorný hlások: “Nevrav, že nezaujímaš. Veď sa ťa spýtal, ako sa máš.” Napadne mi, že ale moc ho to nezaujímalo… Vnútorný monológ: “Tak keď teraz začneš skúmať ešte aj motívy za otázkami, to sa ani do večera nikam nedostaneš.” 😀 No nemám ja vnútorný monológ najlepší na celom svete?

Vďačná za to, že mi dnes napadlo ísť vyfotiť a nakamerovať Mistinku, ako lozí na dvere kúpeľne. Sa to aj celé podarilo a video i fotky si možno pozrieť tu.

Vďačná, že sa pomaly učím nevnucovať svoj názor a nechávať na iných, nech si z neho vezmú to, čo vládzu (if any). Toto je možno ešte trochu ťažšia lekcia ako naučiť sa mať rada sama seba… Viem lepšie. (A mám aj overené, že skutočne viem lepšie ako iní; roky praxe sú ten najlepší dôkaz.) A napriek tomu, že vidím, kde kto robí chybu a čo by mu pomohlo, musím ho nechať ísť jeho vlastným tempom, možno presne opačným smerom… ale je to jeho lekcia, nie moja! Ešte ma to stojí hodne sebakontroly, aby som nezačala misionárčiť, ale zisťujem, že každým razom je to menej a menej… a to ma teší.

Vďačná za to, že som dostala od ľudstva taký odstup, že ma prestáva vytáčať. A vďačná za to, že konečne začínam vidieť pod povrch niektorých vecí, čo som doteraz akosi cítila, ale nechápala, pretože som im nerozumela. Mala som isté postrehy a z nich vyplývajúce predpoklady a pretože som ich nemala ako overiť, vyzerali ako hooooodne nechutná výpoveď o mojej povahe (že som si schopná pomyslieť to, čo som si pomyslela)… Ale stačilo pár rôčkov počkať a odrazu sa ukazuje, že zas raz som sa nemýlila. 🙂 Niekedy je to zábavné, inokedy je to smutné a oveľa radšej by som sa mýlila, než aby realita bola taká, aká je! Ale pretože môj názor už nezaujíma ani mňa samú, tak je aspoň dobrý pocit vedieť, že intuícia funguje bezchybne aj vtedy, keď vyhadzuje podozrenia, ktoré sa zjavne bijú s realitou. Vďačná za túto moju intuíciu a čestné slovo, že ju budem odteraz oveľa dôslednejšie počúvať!

Vďačná za telku – ešte sa v nej nájdu aj vysielania, ktoré mi otvoria oči. Takto som si uvedomila, kde robím chybu. Ešte stále sa snažím obliekať ako pred 30 rokmi, hoci postavu už mám inú a aj móda sa zmenila… Je načase opustiť 30-ročnú utkvelú predstavu o mojom výzore a prispôsobiť sa faktu, že som odvtedy skočila z veľkosti zúženej 32 na solídnu 38/40. A vyhádzať zo skrine veci, do ktorých už nijako neschudnem, a aj keby som schudla, už si ich nebudem môcť nikdy obliecť. 🙂 V tom asi všetky moje sukničky tesne pod zadok a kraťasy. Fňuk. 😕 Bejvávalo. Už rastieme do zeme. 🙂

Reklamy

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s