Toto bol zas raz taký “prerastený” deň.  Pochopila som to najneskôr ráno, keď som po siedmykrát musela bežať dole schodami k robotickému vysávaču, ktorý sa zasekol. Na miestach, ktoré bežne zvláda. Ale veď čo by sme sa neprebehli, kým máme nohy.

V podstate sa dnes nič mimoriadne neudialo a za to som vďačná, pretože som sa nejako nedokázala vysporiadať ani s tými “normálnymi” vecami a párkrát som vypenila – ale len tak cvične, nie tie moje obvyklé besy, kedy prehryznem tehlovú stenu na povel 😉 . Poctivo som sa striehla a analyzovala som každú hovadinu, takže nakoniec som zo seba nemala ani zlú náladu, ale večer sa to všetko prejavilo tým, že som bola celá nervózna, keď po mne kožúšky špacírovali hore-dole. Je zvláštne, ako takmer nebadateľná fyzická záťaž celkom neodôvodnene rozhasí psychiku. Naopak to trvá oveľa dlhšie. 😦

Vďačná za to, že hoci bol deň zlý z hľadiska mojich reakcií, nebol zlý z hľadiska udalostí a niektoré veci sa mi podarilo urobiť oveľa jednoduchšie, než som pôvodne predpokladala.

Vďačná za to, že sa mi konečne podarilo urobiť z Malej zopár fotiek (sľúbila som susede). Vyhrievala sa na psej búdke a svietilo na ňu slniečko. Najprv som myslela, že je to Blekino, videla som len čierny chrbátik, ale potom vysunula labku a bolo vidno bielu “papučku”. Nádherne zapózovala, celkom ako modelka. Na fotkách vidno, že má ufiknutý kúsok uška, zrejme znak, že ju kastrovali ako túlavku. Takže mačiatka nám nehrozia. Dúfam, že si jedného dňa na mňa zvykne.

No, musím ísť “hľadať svoj stred”, než pôjdem spať. Pozriem najskôr pod posteľ, či som ho tam omylom nezakopla. 😛 Vďačná za to, že mám kam pozerať. Vďačná za to, že nám je teplúčko a kýchanie sa nerozširuje. 🙂 Vďačná za to, že kožúškom chutila nová konzervička tak, že vylízali taniere dvakrát. Došla mi zasa nejaká faktúra; vďačná za to, že ju mám z čoho zaplatiť. 🙂