“Až kamsi pod suterén našej pamäti…”

14657328_587788881404566_1413209360908528715_nNašla som citát typu, ktorý ja naozaj nemôžem… ale podelím sa oň s vami:

Každý máme svoje starostlivo ukryté tajomstvá. Ležia v nás a svojím jedom zaplavujú čistotu našej duše. Trápia nás. Bolia. Oberajú o energiu. Snažíme sa ich ukryť až kamsi pod suterén našej pamäti, ale sotva za nimi zatvoríme dvere trinástej komnaty, prestúpia múrom a týrajú nás ďalej. Niet miesta, kde by nás nenašli. Niet rýchlosti, pri ktorej by nás nedobehli. A tak nám ostáva jediné: naučiť sa s týmito tajomstvami žiť, nehnevať sa na ne a nájsť v sebe silu odpustiť si. Pochopiť, že existujú súvislosti medzi tým, čo nás postretlo a tým, kým nás to urobilo. Tie najtraumatizujúcejšie udalosti nás posúvajú najďalej. Mobilizujú v nás skryté sily, ktoré z nás urobia lepšieho človeka. Bohatšieho o zážitky, ktoré majú pre nás svoj skrytý hlboký význam. — Tibor Čellár: Príbehy

Takže máme tajomstvá. Ale nie obvyklé, ale “starostlivo ukryté“. Ktoré nás netrápia a neznevýhodňujú, ale “svojím jedom zaplavujú čistotu našej duše“. Potom nás už môžu aj trápiť, ale navyše aj “bolia”. Neukrývame ich na dno pamäti, ale “až kamsi pod suterén našej pamäti”, do “trinástej komnaty“, odkiaľ nás ale veselo “týrajú ďalej”.

Ten zvyšok ma už nerozčuľuje, možno až na poslednú vetu, ale je to OK.

A prečo to píšem? Pretože človek ako ja, niekdajší technický štandardizátor, projektový manažér a pragmatik, keď vidí ranu, zabohuje a okamžite hľadá niečo, čím by sa dala zapchať. A potom začne pozerať, ako sa jej nabudúce vyhnúť. Nerozumiem nárekom, aké sú veci “ťažké”, “traumatizujúce” a “trinástokomnatové”. Dobre, tak sú – a čo? Čo s tým ideš urobiť?

Náreky v mojich očiach nič nemenia. Pomáhajú iným socializovať sa s vami, vzájomne si fúkať bebíčka a súcitiť – ale na veci ako takej nič nezmenia. Na to musíme pohnúť zadkom a začať konať. Preto mi aj sedí tá druhá časť citátu, ktorá je o tom, ako z priekaku von.

Ale prečo to nariekanie potom robíme, keď nič nerieši? Nie som ten najsprávnejší tvor na to, aby som to posúdila, pretože neviem. Viem však, že castanedovci tomu hovorili “syndróm úbohého dieťaťa” (ja, chúďaťko!), ruizovci to nazývajú pozíciou Obete. Keď si všetko okolo seba patrične zdramatizujeme, jednak sa stávame stredobodom celej drámy (a tým aj stredobodom Univerza), a ako taký stredobod obetavo vzdorujeme tlaku a nepriazni všemohúceho okolia, ktoré sa nám snaží robiť zle… Žijeme v svete nedostatku, kde jeden musí trpieť, ak iný niečo má (niečo, čo nechceme, ale nemal by to mať, ak to nemáme aj my – a preto “trpíme”), jeden sa musí obetovať pre blaho ostatných (a za to je potom ako niečo mimoriadne vyzdvihnutý na nebesia) a podobne. Ja s tým mám problém.

Keby som nebola človek a nepoznala celý tento ľudský folklór (podľa ruizovcov “sen planéty”, podľa castanedovcov najskôr “tonal”), tak ak som hladná, idem a zjem, čo sa mi dostane do rúk. Nepremýšľam nad tým, či je to vegánske alebo raw – ak mi to nedokáže zdrhnúť, má smolu. Rovnako ako keď ja nedokážem zdrhnúť šabľozubému tigrovi… 🙂 mám smolu. A on má obed. Možno je to “strašné” a “tragické” a o mojom “nešťastí” sa budú pri táboráku rozprávať po celé veky legendy, ako zlý šabľozubák zožral nešťastnú bosorku, ale fakt zostane vždy ten, že šabľozubák bol hladný a bosorka pajdavá a v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Všetko ostatné je len emocionálna nadstavba, ktorú si nad skutočnosťou sami nad-stavujeme. Umožňuje nám nejako sa cítiť.

Ale pozor – to, aký typ nadstavby si nad faktmi urobíme, ovplyvní svet, ktorý okolo seba budeme budovať. Ak sa dokážeme nadstavby zbaviť úplne (“zastaviť svet” podľa toltékov), budeme otvorení ako malé dieťa a budeme žiť intenzívne, priamym kontaktom s okolím (Tolleho “prítomný okamih”). Niekedy s bolesťami, ale nebudeme potrebovať suterény, do ktorých ich zahrabeme, pretože sa vyzúrime hneď na mieste a neponesieme to so sebou ako “urážku majestátu”, len ako poznanie, že “v tomto veľmi nebodujem a preto sa tomu nabudúce vyhnem alebo budem extra opatrný”.

Každá dráma, ktorú si do života vťahujeme dramatizáciou toho, čo sa deje, aké strašné/krásne to je a ako sa pri tom cítime, robí len jedno – stavia nás do centra celého diania ako stredobod vesmíru a pumpuje energiu do našej sebadôležitosti. Vtedy sa cítime dobre, pretože sme viditeľní a vesmír sa točí okolo nás. 😉 Na emocionálnej rovine sa môžeme cítiť lepšie, ale na mentálnej ani vôľovej nám to nijako nepomohlo – veci zostávajú po starom, len my sme o nich medzičasom kvetnato a výdatne porečnili.

Keď nepotrebujeme udržiavať pred nikým (ani pred sebou) “výkladnú skriňu”, nepotrebujeme sa ani socializovať a spoločne vzdychať nad krivdami, čo sa nám dejú, a aké strašné sú a týrajú nás.

Bodka. 🙂

(Vlastne tam malo byť  “h***o”, ale nevyzeralo to veľmi dobre ani veľmi osvietene 😛 … Toľko o nebudovaní výkladnej skrine. 😉 )

Reklamy

One thought on ““Až kamsi pod suterén našej pamäti…”

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.