Eprakone – ezoterika a spiritualita

Na TUT Blogu som našla článok od Laury Roe Stevensovej 5 Signs You Are Addicted to Your Wounds (and How to Heal), ktorý sa mi páčil a preto som sa ním inšpirovala:

Každému sa v živote dejú príjemné i nepríjemné veci. Niektorých nepríjemné veci zložia, iní sa postavia na nohy. Toto “postavenie sa na nohy” začína vždy tým, že prestaneme lipnúť na bolesti a utrpení, odpustíme iným a vykašleme sa na príbeh, čo si o udalosti rozprávame. Proste to pustíme z hlavy.

Ak sa nepovznesieme nad náš príbeh o tom, čo sa prihodilo, budeme v hlave situáciu prežívať znova a znova a naše utrpenie bude narastať zakaždým, keď o tom budeme hovoriť alebo uvažovať. Priťahujeme si tým do života podobné situácie a sami sa odrezávame od príjemnejších zážitkov – cez nedôveru v seba alebo iných, cez podozrievavosť, cez otvorenú nevraživosť alebo len dožadovanie sa zadosťučinenia.

Aby sme si uvedomili, že s tým niečo treba robiť, tu je 5 príznakov, že sa v našom ublížení “máchame”:

1. Odmietame odpustiť tomu, kto nám ublížil

Zakaždým, keď na minulé ublíženie pomyslíme, obnovia sa v nás všetky tie negatívne emócie, ktoré s ublížením spájame. Mentálne a emocionálne sa prenášame späť do toho okamihu. Hovorí sa tomu, že časť našej energie zostala zavrznutá v tom okamihu – a my toto prepojenie potrebujeme zrušiť, inak situáciu nedokážeme uzavrieť a bude sa nám znova a znova objavovať v tom, čo práve zažívame, aby sme dostali šancu uzavrieť a spracovať ju v “náhradnom riešení”.

2. Myšlienkami i emočne sa stále vraciame do minulosti a rozoberáme ju

Napríklad nás v minulosti niekto podviedol a my sme teraz plní sebaľútosti a nutkania kontrolovať podobné situácie, aby k tomu neprišlo znova. Caroline Myssová má na to pekné prirovnanie: “Sústavne a nutkavo sa rozoberať v minulosti je ako snažiť sa vdýchnuť život mŕtvemu telu.”  Stevensová hovorí, že ide o zvyk a je to v poriadku, pokiaľ nezačneme každý rozhovor a každú udalosť znova a znova rozoberať a hľadať v nich náznak toho, že sa bude situácia opakovať.To nám iba odčerpáva energiu a z dobrých vecí života to presmerováva našu pozornosť na tie zlé. A ako vieme, energia nasleduje pozornosť – tá naša i energia situácií, do akých sa dostávame. 🙂

3. Často sa sťažujeme alebo nariekame.

Ľudia, ktorí v prvých minútach rozhovoru začnú spomínať svoje príkoria, vlastne manipulujú prostredie, aby si zabezpečili extra ohľaduplné správanie a extra výsady. Napríklad keď ste preskákali rakovinu a často o tom hovoríte, akoby ste apelovali na svet naokolo, že vás má poľutovať a že od vás nemá očakávať toľko čo od ostatných. Ale je to dobre, nechať sa definovať svojou chorobou? Naozaj váš život pozostáva už len z tej choroby?

4. Neviete počúvať iných a prerušujete ich vlastnými príbehmi

Hovorí sa tomu “sebastrednosť”, koncentrácia len na seba a nič iné. Ste jediný hrdina v každom príbehu. Niekto vám začne rozprávať, že mal autonehodu, a vy ho prerušíte s tým, že dokonale chápete, ako sa cíti, pretože keď ste vy… atď. Ako keby ste mali potrebu prekyť skúsenosti iných svojimi vlastnými a vyhrať cenu za najhoršiu životnú skúsenosť. Tomu sa zas povie “nechať sa definovať vlastnými príkoriami”. Nečudujte sa, ak potom z vášho života vymizne všetko to príjemné a zostávajú len príkoria, ktorými by ste mohli zadeklovať zážitky ostatných…

5. Len zriedkavo využijete príležitosti, ktoré sa vám ponúkajú.

Napríklad ste nespokojní v práci a stále sa na ňu sťažujete, ale keď vám kamarát donesie kontakt na niekoho, kto práve hľadá pracovníkov, neozvete sa mu. Alebo si nenájdete čas na niekoho, kto vám chce s niečím pomôcť.

Ak ste sa v niečom z toho našli, nerobte si ťažkú hlavu, neznamená to, že ste automaticky zlý človek. Skôr je to tak, že vám niečo podrazilo nohy a ešte stále ste si nenašli ten vhodný spôsob, ako sa s tým vysporiadať. A niekedy aj pozornosť, ktorú dostávate ako obeť príkoria, nemusí byť na zahodenie… Lenže ak sa v tej pozícii budete zdržiavať pridlho alebo pričasto, zakoreníte tam!

Ako z toho von? Tak po prvé, začnete kontrolovať svoje prejavy. Keď spadnete znova do nariekania o situácii, prestaňte. Radšej povedzte, že to nechcete rozoberať. Ja som to kedysi praktizovala už pri myslení – keď som sa prichytila, že začínam myslieť smerom, ktorý ma privedie k ublíženiu, povedala som si v duchu STOP! a predstavila som si betónový tunel, ktorý som zaliala totálne novým betónom. A to zakaždým, keď k tomu došlo. Poviem vám, tam toho betónu musí byť viac ako na Černobyle… 😕

Druhá rada je – nerozoberajte seba. Venujte svoju pozornosť okoliu, nie svojmu vnútru a pocitom. To dostane vaše nafúknuté ublížené sebavidenie znova do správnej perspektívy. Navyše zistíte, že aj iní ľudia majú problémy a venovaním sa tým ich problémom sa vlastne staráte o to, aby sa neobjavili niekedy aj vo vašom vlastnom živote. 🙂