Plač, náš príbeh a vylaďovanie energetických polí

Toto je úryvok z vystúpenia Eckharta Tolleho, kde mu jeden z účastníkov položil otázku, ako to je s plačom. On sám plakáva vraj často – nad dobrými i zlými vecami. Je plač normálny? Plakáva aj Tolle?

Pokúsim sa vybrať z toho tie body, ktoré sú dôležité pre človeka s mojím vnínamím.

  • Tolle sám plakáva – najčastejšie nad krásou prírody. Krása býva uňho častý spúšťač plakania. Iné spúšťače sú filmy, ľudské utrpenie.
  • Niektorí ľudia plakávajú aj na jeho podujatiach. Niečo, čo svojou podstatou nie je emocionálne, sa dotkne ich emocionálneho poľa. Istý energetický náboj situácie dokáže strhnúť emócie tak, že vibrujú s ním. Možno sa v tej chvíli vyhojujú.
  • Existuje ešte iný druh plaču, ktorý je však celkom neužitočný – keď si v hlave rozprávame smutný príbeh, napr. o našom živote. Rozplačeme sa; uveríme tomu príbehu, čo si v hlave rozprávame o tom, aký nanič život máme, a spadneme do sebaľútosti. Často si pritom hovoríme veci ako “to nie je fér”… Tolle: “Zobuďte sa! Je len tu a teraz. Prestaňte si rozprávať príbeh. Prestaňte mu veriť.”

Tesne predtým, než som počúvala tento úryvok, čítala som v Kryonovi čosi, čo sa mi s tým spojilo. Takže dopĺňam svojich pár postrehov:

Keď sa nachádzame na jednom mieste s viacerými ľuďmi, nie sme len zbierka jednotlivcov, ale začíname fungovať ako systém, kde jedna súčasť ovplyvňuje ostatné súčasti. Tak sa môže stať, že emócie tých druhých čiastočne “preladia” tie naše a my sme emotívne excitovanejší ako obvykle. Empati majú s týmto výrazný problém – ako špongia nasávajú emócie z prostredia a obvykle ich považujú za svoje vlastné.

No a tak vojdeme napríklad do toho kina. Pozeráme film. (Mám pocit, že toto je z nejakého iného Tolleho, alebo pôvodnú snímku medzičasom “zostrihali” 😉 , ale včera ku mne prešla ešte aj táto inofmácia.) Film je príbeh a ľudia a hudba a efekty… Všetko toto je urobené na to, aby na nás vplývalo. Vyvoláva to v nás istý pocit. Ja keď sa cítim, že sa dostávam do emocionálne vytočeného stavu, tak obvykle v telke vypnem zvuk a pozerám len obraz – a je po fťákách 😛 . Toto zas viem vďaka “Trom pátračom” (knižky podporované Alfredom Hitchcockom, možno poznáte) – ľudská psychika priam neuveriteľne reaguje na zvuky. Niektoré z nich ani nepočujeme, no napriek tomu sú schopné nás totálne vydesiť alebo rozbolestiť. Taký zvuk je energetické pole. Medzi ním a naším vlastným energetickým poľom prebehne “entrainment”, vzájomné nakmitanie sa na vysoko podobnú vibráciu. Zrejme presne také isté “nakmitanie sa” prebieha aj medzi ľuďmi, keď sa ich energetické polia prekryjú. Ak je energetické pole jedného silnejšie, asi sa obaja nakmitajú na neho. Ak sú polia oboch vyrovnane silné, možno vzniká nejaký “medziprodukt”, nálada, v ktorej ani jeden z nich predtým nebol. No a teraz si predstavte kino, kde vedľa seba sedí kopec ľudí a ich energetické polia sa nutne prekrývajú… To sú fofry! Stačí, aby jeden z nich bol silno emotívny a už sa to šíri aj na ostatných.

Ako som počúvala Tolleho, uvedomila som si, že plač by mohol byť aj signál. Niečo v nás rezonuje s pocitom “smútku” (pokiaľ to zrovna nie sú slzy šťastia). Možno si to “niečo” ani neuvedomujeme a plač nám pomáha odhaliť, že je tam čosi, čo potrebuje vyhojenie…

Ale úplne najdôležitejší je koniec videa, kde Tolle hovorí, že plačeme nad príbehmi, čo si rozprávame. Takže ešte raz a mojím slovníkom: Neplačeme nad udalosťami, ale nad príbehmi, ktoré si o tých udalostiach rozprávame. Ak zmeníme príbeh, ktorý si rozprávame, nevidíme odrazu dôvod plakať. Napríklad nám odíde milý za inou. Plačeme. Možno nám aj trochu chýba, ale svet je plný chlapov (alebo aspoň za mojich mladých liet býval 😉 ), takže to pre nás nie je taká strata, akú z toho často robíme… Ale stop! Čo si hovoríme, keď plačeme? “Čo som preňho nič neznamenala?! Ako mi to mohol urobiť?!” Keby sme to boli my, kto zo vzťahu odkráča, neplakali by sme. A náš príbeh o tejto situácii by mohol vyzerať nejako takto: “Chvalabohu, už je to za mnou. Ako som mohla naletieť takému trapošovi? To nesmiem nikomu povedať, ešte si o mne pomyslia, že…” 🙂 V oboch prípadoch ide o náš sebaobraz, ktorý komentujeme, nie o tú situáciu. Situácie obvykle riešime, naše príbehy o nich obvykle oplakávame. 🙂

Neviem, nakoľko je plač hojivý. Viem, že vyplavuje z organizmu všelijaké splodiny stresu a tým ho čistí. Ak neplačeme, keď máme priestor plakať, robíme sami sebe zle – otravujeme si organizmus chémiou, na ktorú nie je stavaný. Možno aj preto som ja ochorela, pretože som nevedela/nedokázala plakať.

Na druhej strane – slzy ešte nikdy nič nevyriešili. Ak je situácia skutočne zlá, nepomáha plakať nad ňou, ale vyhrnúť si rukávy a niečo urobiť alebo nakopnúť nejaký zadok. A riešiť vlastný sebaobraz a plakať potom môžeme zajtra. 🙂

Reklamy

10 thoughts on “Plač, náš príbeh a vylaďovanie energetických polí

  1. Veľmi mi sadlo. Už troška tuším, prečo sa mi zvyknú tisnúť slzy do očí pri niektorých situáciach. Napríklad pri monológu 1900 v divadelnej hre Novecento – legenda o pianistovi v Divadle v podpalubí. (neberte to ako reklamu, silne doporučujem, nádherný príbeh, úžasne spracovaný, kus poznania je v ńom).

    Like

  2. Tiež sa nachádzam v tienistom období života a chcela by som plakať, ale nejde to. Zdá sa mi, že niekedy som sa naozaj vedela “vyplakať” a tým aj “vyhojiť”.No s pribúdajúcimi rokmi je to ťažšie a ťažšie pre mňa. Skôr moja bolesť zostáva uväznená a o to horšie je “ťažké obdobia” prekonať a ” vyhojiť sa”. Chcem sa poďakovať autorke tohoto blogu a vyjadriť jej veľkú úctu. Tieto dni sem chodím často a nachádzam tu veľa energie. Ďakujem.

    Like

    • Ďakujem… 🙂 Čo sa týka bolesti, čím viac sa jej vzpierame, tým viac bolí. Telo sa “zatne” a vytvorí proti bolesti bariéru a bolesť sa má do čoho oprieť a tlačiť a tlačiť… a ten tlak vnímame ako “bolesť”. Keď sa uvoľníš a necháš ju prechádzať cez seba, bude to oveľa príjemnejšie. Platí to rovnako o fyzickej i o psychickej bolesti – bolí nie samotná bolesť, ale náš odpor voči nej.

      Keď sa bolesti prestaneme báť a začneme ju akceptovať (“prežijeme si ju”), hoja sa rany samy od seba. 🙂 Z vlastnej skúsenosti.

      A aby si sa pri tom “prežívaní si bolesti” nedostala celkom do beznádeje a na dno, pripomínaj si vždy: najprv boli časy bez bolesti. A všetko, čo má začiatok (napr. taká bolesť), má svoj priebeh a má aj koniec. 🙂 Lekcia od anjelov. 🙂

      Like

      • áno, … súhlasím heli … prosto …
        to ..
        proti čomu bojujeme, tým bojom iba posilujeme … 🙂

        pekný zvyšok večera prajem, dobrú nôcku, plnú krásnych, pokojných snov 🙂 .. všetkým želám 🙂
        hehe, lilah bola dneskaj ako rádio jerevan 😛 … preto, aj preto, idem na chvíľ do ticha ….

        🙂

        Like

      • Vieš, to moje ťažšie obdobie trvá už zopár rokov…jeden negatívny zážitok za druhým..Asi som sa tiež zle „naprogramovala“..a posledná záležitosť, ktorá sa stala..bol už asi iba „vrchol ľadovca“. Ale snažím sa..iba mam už z toho všetkeho veľmi zlý pocit. Mam dva mesiace žaludočnu nervozitu a vnútri sa stále trasiem, prestriedali sa u mňa nejaké choroby..tiež neskončila jedna a začala hneď druha. Snažím sa s tým nejako bojovať..tiež používam kamene, meditujem, športujem ak sa dá, snažím sa zamestnávať a preprogramovať si hlavu..nemyslieť na minulosť ukončiť ju, al asi som slaba…alebo „Daj času čas?“ nemôžem ani pracovať normálne v práci a fungovať v bežnom živote. Minulý týždeň som mala veľmi silný pocit zla…cítila som ho niekde..ani nie okolo mňa…ale niekde bolo. Tak som si tvorila ochranný štít, zapojila som sviečky kamienky a dosť sa to zlepšilo. To, čo ma však desí..je neustály stres, ktorý v sebe mám a strach. Strhnem sa i keď zapraská sviečka alebo niečo silnejšie buchne…a neviem, ako to všetko skončí, ak nad tým nedokážem vyhrať. ten strach, ktorý je vo mne….
        Pekný deň prajem.

        Like

      • Lenže, Adelka, stres si vyrábame sami. Je to naša reakcia na situáciu, nie situácia samotná… Spomínaš strach. Čoho sa bojíš? Strach má veľa podôb. Skús napísať aspoň také najčastejšie, ktoré ťa prenasledujú.

        Like

      • Áno, som v strese, lebo som niečo prežila a ten stres je odvtedy. Odvtedy mam v sebe aj strach…mala som ho aj predtým, ale teraz je intenzívnejší a viac si ho uvedomujem. Strach z citových zranení. Neviem koľko citových otrasov dokáže človek prežiť…asi je to rozdielne a záleží to na vnútornej sile človeka. Ja sa cítim byť slabá a neviem, koľko toho ešte unesiem. Celý život nejako bojujem sama a už som z toho veľmi unavená. Nechcem tu moc rozoberať detaily. Peknú a pokojnú noc prajem.
        “Buďte světlem sami sobě.” Buddha

        Like

  3. Plač i smiech, respektíve to, prečo sme schopní plakať nad nešťastím iného či smiať sa s niekým, krásne opísal Adam Smith v Teorii mravních citů, práve včera som tú pasáž čítala. Veľmi pútavá kniha, ale k téme asi toľko, že – Adam to pripisuje vrodenej vlastnosti tzv. sympatie. Myšlienku rozvíja ďalej tak, že podľa toho, čo poznáme z vlastného sveta, ovplyvňuje aj to, ako vnímame emócie a úroveň ich prejavovania u iných, či ich vnímame ako adekvátne alebo prehnané. Kniha bola napísaná v 18. storočí, ale jej odkaz je pre mňa práve veľmi aktuálny.

    Like

  4. No, ja som trocha zmätená, pretože rozlišujem medzi plačom a plačom 🙂
    Všimla som si za všetky tie roky (fuuha, už toľko… 😆 ), že keď som bolesť a stratu ventilovala plačom, cítila som sa potom ako deravá lopta. Akoby som si do môjho ochranného plášťa narobila očká. Lenže sú chvíle, keď moje vnútro naplnia vďačnosť a láska, a ten príval energie ma rozplače. Vtedy cítim, ako ma tie slzy upokojujú a vylaďujú.

    Like

  5. Achjaj…

    U mňa to je bohužiaľ o tom že keď som medzi viacerými ľuďmi, nebodaj medzi takými, ktorých nepoznám, tak automaticky na seba naťahujem tony železa ako Terminátor, moja empatia ide na minimum a takto dokážem byť niekedy nechutne neemocionálny, až miestami morbídny. Všetko brať s chladnou analytickosťou ála Adams Family.

    ALE, keď s priateľmi či sám pozerám nebodaj nejaký film tak stále sa tam vykľuje nejaká tá slza. Naposledy som bol takto v piatok, keď som z archívu pozeral poslednú časť Trieda 9.A a chlapec tam rozprával o tom ako sa mu rozvádzajú rodičia a bolo na ňom vidieť ako sa premáha aby zachoval kľud, aby sa nerozplakal. V tom momente slza a dokonca som mal aj taký ten okamih keď sa Vám trasie dolná pera – A TO SOM MUŽ! Urobte toto na pive s kamošmi a ste v keli 🙂

    A preto odkazujem všetkým mužom: noste so sebou okrem nožíka aj cibuľu, aby ste sa mali na čo vyhovoriť, keď to na Vás príde… 😉

    Like

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.