Príkoria

wild_water_by_kbayerl-d2q7ba4Tak som v noci vyliezla za Gabrielom porozprávať sa. Varoval ma, že by som sa nemala vyhrážať Univerzu. Povedala som “prepáč, Univerzum”, ale to mu nestačilo. Vysvetľoval, že to nie je vec “urazenia vyššej moci”, ale že keď idem do konfrontácie, mením svoju vibráciu – zatvrdzujem sa vnútri, pretože očakávam zrážku a boj, čím sa od toho zvyšku zo mňa “odkapsľovávam”, ako keby som k nemu nepatrila a išla sa s ním pobiť. Že v takomto stave sa vlastne priečim voľnému toku energie, robím mu prekážku – a tak voľný tok energie urobí presne to, na čo je stavaný – skotí ma z nôh.

V istom bode rozhovoru som dostala pocit, že ma kontaktuje aj Otec. Skutočne sa objavil a začal mi vysvetľovať, prečo k tým mojim zažívaným príkoriam dochádza. Išlo to cez obrazy, takže aj ja pôjdem cez obrazy: Do svojho dnešného stavu som sa domanipulovala silou vôle. Jednoducho si niečo prikážem a potom to fejkujem tak dlho, až sa z toho stane moja realita. Takmer. Aby sa mohla stať mojou realitou, musím silou vôle niečo potláčať a to vo mne vytvára pnutie. Prišiel obraz tektonických platní, ako sa posúvajú po sebe. Dlho je dobre, vôľa zaberá na plné obrátky, ale potom sa vnútorný tlak zvýši natoľko, že sa potrebuje uvoľniť – a vznikajú drobné “záchvevy” (=príkoria). Otec ma aj upozorňoval, že ma extra šetria a snažia sa moju realitu udržiavať takú bezproblémovú, ako to len ide (a fakt to robia, dnes už mám kopec dôkazov), ale nedokážu to odpružiť celkom – že to nie je účelom, pretože to, čo sa “otriasa”, potrebuje von a vyriešiť sa. Teda že tie “príkoria” sú reálne a sú to otrasy v mojom prostredí, ktoré potrebuje dorovnať vibrácie.

Spýtala som sa ho, či je to aj tým, že potrebujem zažívať protiklady, aby som neotupela voči tomu, čo mám, ale to sa len zasmial, že nepotrebujem. Že už som za touto hranicou. Ale potrebujem prestať riešiť veci vôľou, lebo potom dochádza k týmto komplikáciám. A že to robím preto, aby som veci “riadila” – čo by mala byť ich úloha a ja by som im ju mala láskavo prenechať.

Tak som sa ospravedlnila za to, že im robím starosti. Otec sa nato zasmial, že či si uvedomujem, čo som práve urobila – už zasa spadávam do svojho sebapodceňovania, ako keby som nebola “dosť dobrá” pre nich, dosť dokonalá. A že aj to je ich rozhodnutie, či im stačím alebo nie, a že im stačím, tak nech sa prestanem priečiť voľnému toku energie.

Potom si ešte pamätám, že sa Gabriel začal veľmi spokojne škeriť nad tým, že doteraz som za všetko útočila na neho a poslúchala Otca, ale teraz sa to otočilo a na neho som ohľaduplná a nadávam miesto toho Univerzu. 🙂 Vyhlásil, že sa mu vidí, že nová zhmotňovacia karta zaberá. 🙂 Vysvetlil mi, prečo ma viedli tak, ako ma viedli – keď sme začínali, mala som z neho celkom presný obraz a niečo “bolo Gabriel” a ten zvyšok “nebol Gabriel”. Donútili ma ten obraz rozbiť, až kým som ho prestala celkom vidieť, aby som ho “videla vo všetkých veciach”. Ale ako človek nedokážem narábať s niečím, čo nemá formu alebo aspoň konkrétny prejav, a tak sa mi začína znova zhmotňovať do istej podoby – ovšem už s tým, že medzičasom ho na tú podobu neobmedzujem.

Ľudia, je to zložité. Keď si uvedomím, koľko na mne zamakali (a ešte stále makajú) – klobúk dole. A takto spätne dostávam vysvetlenie pre veľa z toho, čo sa dialo v rokoch 2008-2010 a čo mi nedávalo zmysel, len som si zakázala rozmýšľať o tom. Spústa zdanlivých nezmyselných príkorí nakoniec viedla k úžasnému pokroku. Tak asi vedia, čo robia. Idem sa ja učiť smiať na tých drobných príkoriach, čo mi tak otravujú život, pretože sú signál, že napredujem (aj keď nasilu) a že napätie z napredovania sa potrebuje uvoľniť. 🙂

Reklamy