Vďačnosť každý deň

green-tick-with-manVďačná za Gabriela. Vďačná za celé Univerzum, aj keď ma niekedy kvalitne otravuje. (Možno to je recipročné. Silno dúfam. 😉 )

Ráno sme začali príkoriami, ale už som sa na nich len pobavene vyškierala. Do toho vo mne hrklo, kedy som si uvedomila jednu obrovskú komplikáciu, ale požiadala som o pomoc – a pomohli. Vďačná za to, že nebojujeme proti sebe. Ja, ty, on/ona/ono, my, vy, oni/ony. 🙂 Posledné, čo potrebujem, je mať celý svet proti sebe, keď presne neviem, kde začína a končí to “ja”. Aby som sa nakoniec nepokúšala nafackať svoj odraz v zrkadle. 🙂

Príkoria pokračovali aj dnes, ale dnes sa na nich dokážem ako-tak zasmiať. Iba keď mi je zle a ledva sedím a na mňa naskáču tri-štyri mačky a začnú sa biť, vtedy ma humor prechádza. Dnes nie som vhodná žinenka. Kung-fúzistov som zhodila a urobila si pohodlie. 🙂 Zajtra bude lepšie. Vďačná za zajtrajšok, pretože som rada, keď na mne kožúšky spia.

Dnešný deň bol fakt zvláštny – ku každému príkoriu sa pridružila nejaká dobrá maličkosť. Trikrát som musela prerábať článok. Nakoniec prišlo poďakovanie. Nedovolala som sa k lekárke. Nakoniec som u seba našla dostatok podkladov, aby som za ňou nemusela ísť. A tak ďalej. Vďačná za to, že sa začínajú brať ohľady. Keby som nebola včera protestovala, ešte dnes sa možno potýkam s príkorím za príkorím. Už som sa naučila, že im treba hovoriť… Kedysi som zaťala zuby a hrdo nastavila chrbát, ale dnes to už nerobím – takmer mi ten chrbát zlomili, koľko mi naň naložili, a potom sa čudovali, že prečo som neprotestovala… Tak teraz už kričím pre istotu o trošku skôr, než by bolo treba. 🙂

Pchchchch… Nemala som sa prežrať. Ale telo zas raz zblblo a neodstavilo pocit hladu ani 45 minút po najedení, tak som nakoniec zožerkala komplet pizzu – čo bolo približne o polovicu viac, než bolo treba. Mozog vedel, ale žalúdok hovoril niečo iné. Mozog súhlasil, že sa pokračuje v žerkaní, hoci vedel, že mi potom bude zle. Nuž, mozog sa – ako obvykle – nemýlil. 🙂 Je mi zle. 🙂 Ale večerať už nemusím.

Niekedy sa cez deň zastavím a poviem si, aká vďačná som za toto a hento, ale potom večer si nie a nie spomenúť. 🙂 Nevadí; hlavne že to funguje. Hlavne že sa mi vnímanie preprogramovalo z hľadania nedostatku na hľadanie podpory. Možno aj preto tak citlivo vnímam príkoria – ešte si ich pamätám, ale už ich neočakávam a nie som na ne vibračne nastavená.

Tak, mládenci, robte niečo, aby už nechodili. 🙂

Reklamy