Milujem, keď plány vychádzajú

I-love-it-when-a-plan-comes-togetherSpomínam si na 80. roky, kedy bežal seriál A Team. Bol tam chlapík, ktorý hovoril “Milujem, keď plány vychádzajú.” Nejako som si to osvojila – a dnes som si to povedala. 🙂

Dnes sa zavŕšila poznávacia slučka, ktorá začala pred nejakými 2 mesiacmi. Bola som na seminári k zhmotňovaniu, kde sme odhaľovali svoje najväčšie samonastolené obmedzenia. No a ja som si našla dve svoje: 1. Nikto ma nebude chcieť/mať rád. a 2. Nie som hodna (toho, hocičoho). Najprv som sa tomu šla venovať, potom som sa venovala desiatim iným veciam a na toto som zabudla.

18.10. som v nejakom článku písala o tom, že nie som schopná prijať pochvalu. Doslova: Keby som bola tovar na polici, tak som opatrená nálepkou “Nechváliť. (Radšej si ani nevšímať.)”

No a nedávno mi ktosi zaslzil dojatím, ako ja som to najlepšie v jeho živote – a mňa to celkom prekvapivo nakrklo. Napísala som: “Ľudia, ale uvedomujete si, že nemáte radi mňa, ale svoju predstavu o mne, pravda? A že keď ja zostanem sama sebou, skôr či neskôr sa zasprávam tak, že mi to budete zazlievať – pravda?”

Matrioshka na to zareagovala: “Ked ti raz aj nieco budeme zazlievat to ta akoze prestaneme mat radi?”

Vtedy som odpovedala: “U mnohých to fungovalo presne takto. Nezabúdaj – mám svoje skúsenosti s ezo obcou. 😉 (=Osobná história. Fujto, bosorka! 😛 )”

To bolo včera ráno. Ešte stále som sa vznášala na vlne spravodlivého pobúrenia a neznášania toho, že ma niekto chváli. Prečo sa ľudia nestarajú o seba a cítia potrebu vyjadrovať sa ku mne? No a s týmto som šla na onkológiu. Keďže poznám čakacie doby, vzala som so sebou znova knižku. Naposledy som bola taká hlava vymetená, že som ani čítať nechcela, aj dnes som sa musela nútiť vziať ju do ruky – ale len čo som to urobila, začali sa diať veci

psycanicsVyštartovala som tým, kde som pred mesiacmi skončila: Nič nie je dobré alebo zlé – všetko má vlastnosti, cenu a dôsledky.

Dobré-Zlé je polarita a nemôžete mať jedno bez toho, aby ste automaticky nevytvárali aj to druhé.

A tak by ste miesto “dobrý” a “zlý” mali začať používať “funguje” a “nefunguje”.

No, to bol koniec jednej kapitoly a potom sa pokračovalo druhou, prielomovou pre mňa: o našich negatívnych identitách a paseke, ktorú páchajú.

Odtajil si mnoho častí zo seba, ktoré nechceš mať. Tým, že si ich odtajil, znemožnil si si milovať sám seba a to ti znemožňuje milovať iných.

Vytvor si čo len tú najmenšiu preferenciu pre niečo a automaticky oddelíš naveky Nebo a Zem. (Vraj citát z Tao; ja si ho nepamätám.)

Tým, že niečo na sebe považujeme za “nevhodné” alebo “nežiadúce”, začíname do nášho sveta zanášať prvok nevhodného a nežiadúceho. Dovtedy tam nebol, my sme boli OK a aj iní boli OK, hoci boli stále presne takí, ako sú aj teraz… Ale tým, že niečo na nás prestalo byť OK, zamerala sa naša pozornosť na vyhľadávanie vecí, ktoré nie sú v poriadku. Aby sme sa nemuseli zaoberať svojím vlastným nevyhovovaním, zaoberáme sa nevyhovovaním tých druhých. A dáme im to vyžrať.

Knižka to nazýva “negatívne identity” a svet, v ktorom sú tieto negatívne identity prípustné, je realita negatívnych identít. Tá spočíva nielen zo samotnej negatívnej identity (“som nedokonalý”), ale na túto identitu nabaľuje zlý pocit (“je zlé byť nedokonalý”) a tento pocit zapríčiňuje emócie, ktoré začneme s touto našou negatívnou identitou spájať. Je jasné, že to nie sú príjemné pocity. V knižke som našla celkom udatný výpočet: nespokojnosť, netrpezlivosť, frustrácia, bezmocnosť, averzia, nevraživosť, zlosť, zúrivosť, zazlievačnosť, odpor, pohŕdanie, nenávisť, starosť, stres, ľútosť, vina, strach, hrôza, panika, fóbia, smútok, žiaľ, osamelosť, ľútosť, útrpnosť,  zúfalstvo, depresia, apatia… “a mnoho iných”. Bum. 😕

Keď sa tieto pocity dostavia, je to vždy upozornenie na nejakú našu negatívnu identitu. Väčšinu negatívnych identít sme vytesnili do podvedomia a tak k nim nemáme iný prístup, len cez tieto emotívne reakcie. Vždy, keď cítime negatívne emócie, práve pukla naša dokonalá obrana a k nám prenikol slabý záblesk toho, čo si odmietame pripustiť. Sme nastavení na to, aby sme tieto emócie potláčali. Nerobia nám dobre. Nechceme ich cítiť. A tým necítením ich vytesňujeme viac a viac do oblasti, nad ktorou nemáme nijakú kontrolu – ale odkiaľ ony v pohode môžu kontrolovať naše vnímanie a správanie.

Pod každou negatívnou emóciou sa skrýva nejaká negatívna identita (alebo aj samonastolené obmedzenie, čo je v podstate to isté). Miesto toho, aby sme boli všetko, niečo sme a niečo iné odmietame byť. To odmietanie nám pôsobí bolesť a stojí pri zrode negatívnej emócie, ktorá sa s odmietanou identitou začne spájať a oboje dostane prívlastok “zlý”. No a náš dualitný svet neobľubuje “zlé” veci – na našu veľkú škodu:

Ak niečo existuje, nie je to zlé v očiach Boha. Ak by si Všemohúci Boh pomyslel, že niečo je “zlé” a nemalo by to byť, tak by to prestalo byť. Bodka. Ak to teda existuje, je to v očiach Boha v poriadku, lebo tomu vytvoril priestor, aby to existovalo práve také, aké to je.

Potom sme sa dostali k tomu, že veľmi často používame na ošetrenie našich negatívnych emócií afirmácie – a tie nezaberajú. Nezaberajú preto, lebo príčinou a “nepriateľom” nie je samotná emócia, ale negatívna identita, ktorá ju zapríčinila. My afirmáciami ošetrujeme prejav, ale nie jeho príčinu.

Identity nie sú ani myšlienky, ani presvedčenia, Sú to mentálne fenomény.

Sú masa duchovnej energie. Na to, aby sme ich popísali, ich však potrebujeme onálepkovať – a najčastejšie nálepkujeme popisom prežitku, ktorý v nás táto energia vyvoláva: som slabý, som nehodný. Ale to, že im v mysli dáme nálepku, z nich ešte nerobí myšlienky. A preto ich nemožno spracovávať, rušiť, vyvažovať alebo meniť ako myšlienky. Preto nezafunguje snažiť sa ich “prelepiť” afirmáciami alebo premenovať na niečo iné. Treba zrušiť negatívnu identitu, ktorá ich vyvoláva. Energie potom zmiznú samé od seba.

Identity sú prežitky, masa energie, a musíme ich prežiť, precítiť, aby sme ich zrušili.

A potom sa šlo ďalej:

Každá negatívna emócia (hnev, úzkosť, strach, smútok, osamelosť, zronenosť, nenávisť, nevraživosť, vina, depresia a všetko ostatné) je vždy súčasťou energetickej masy naviazanej na negatívnu identitu. Za každou negatívnou emóciou je vždy negatívna identita. Bez výnimky.

Keď sa u nás aktivuje negatívna emócia, signalizuje nám, že z podvedomia sa na hranicu vedomia vynára negatívna identita a máme možnosť s ňou niečo urobiť.

Spomenula som si, ako som sa kedysi pýtala Gabriela, načo sú dobré tie hraničné situácie, ktoré mi niekedy do života sáčkujú – keď viete, že to je nenormálne, aby sa veci takto kazili v reťazi. Vtedy mi niečo odpovedal, čo si už presne nepamätám – ale bolo to niečo v tom zmysle, že ak tú situáciu správne ustojíš (=zachováš sa inak ako obvykle), skrýva pre teba úžasný pokrok. To by mohli byť tie odhalené a ošetrené negatívne identity… a svätý pokoj, ktorý nastúpi po nich…

V tomto bode to nejako začalo rezonovať, musela som prestať čítať a začala som sa venovať sama sebe a svojej osobnej histórii 😉 . Úplne automaticky a bez pochybností mi do mysle prišla udalosť, kedy som sa rozlúčila s Auríkom. Myslela som, že ju už mám dávno spracovanú, ale to, že prišla, ma zaujalo. Uvedomila som si, koľko negatívnej emócie vtedy vo mne vyvolal jeho síce nespratný, ale v podstate bezpredmetný ťah… Mohla by to byť takáto situácia, kedy sa na povrch vynárala nejaká moja negatívna identita? Aká by mohla byť?

Najprv mi prišlo to, čo som si napísala na tom seminári k zhmotňovaniu – že nevyhovujem. Niekto mi dal najavo, že nevyhovujem. Ja to skrývam pred svetom i pred sebou a tak ma to, prirodzene, vypenilo. Trafená hus.

Chvíľku som narábala s tou predstavou “nevyhovujem” a videla som prepojenie s tým, čo mi robí najväčšie problémy pri zhmotňovaní – predstava “nezaslúžim si”. Sprvu som nevidela, ako by bola mohla byť do mňa vovychovávaná. Moji rodičia boli tí najmilujúcejší rodičia na celom svete. Ale keď som sa na to pozerala, večne ma usmerňovali, večne upravovali moje správanie, moje vyjadrovanie, to, čo som si obliekala… mohlo by to byť ono.

A odrazu, celkom spontánne v mojom vnútre sa ozvalo: “to máš za to, že nie si dokonalá”.

Bum. Bum-bum-bum. 😳

Všetko to akosi začalo zapadať. Nie som dokonalá. Preto nevyhovujem a nezaslúžim si to, čo si zaslúžia dokonalí ľudia. Preto neznesiem pochvalu. Preto hľadám nedokonalosti na iných a vedia ma vytočiť všelijaké dalajlámovské úlety. Preto som citlivá na nedokonalé narábanie s jazykom a vysokú sebaštylizácu (“nadúvanie sa do intergaaktických rozmerov”), na nedokonalé myslenie (to už radšej ani nejdem hľadať články) a na všetky tie ostatné prehrešky voči dokonalosti, ktoré vidím u iných. A celkom dobre to aj vysvetľuje, že na mentálnej úrovni chápem, že som nedokonalá a mám na to právo, ba dokonca nárok, ale emocionálne to ešte stále nemám spracované (“odpustené“).

Vtedy, keď nastala tá senzácia s Auríkom (ľudia, veď ja to ani neviem povedať tak, že by som sa nevyhýbala priamemu pomenovaniu! 👿 ), som svoje emócie zasa zracionalizovala, potlačila a iba čo som nabalila ďalšiu vrstvu silnej negatívnej energie na danú negatívnu identitu.

Začala som listovať knižkou hore-dole, ale zatiaľ som neobjavila návod, ako z toho von; lenže stále sľubujú, že príde, takže musím trochu pochorieť, aby som čítala ďalej. 😉 V každom prípade vravia, že treba emóciu pripustiť a pocítiť – a že sa ona zruší sama. To by mohlo byť to budhistické “vysedieť” (sit with it) a to už nejako dávam. 🙂 Takže až sa dozviem návod, napíšem.

Ešte som sa dozvedela aj to, že ak nejakým spôsobom “odnegativizujeme” negatívnu emóciu, ktorá je príznačná pre danú negatívnu identitu – napr. cez afirmácie alebo prenálepkovanie na niečo pozitívne -, strácame kontrolu nad tou identitou (nedozvieme sa, kedy sa zasa prejavuje). Ale nič sa nedeje, lebo negatívna identita pôsobí ďalej a po čase na seba naviaže nový balík negatívnej emócie, ktorý už môžeme použiť na to, aby sme negatívnu identitu odhalili a vysporiadali sa s ňou.

A ja som tam sedela v čakárni, sánka na pol žrde a vnímala som, ako sa celé mesiace zážitkov splietajú do jedného jediného kľúčového okamihu.

🙂 Ľudia, ja tých Krídlatých fakt môžem. “Milujem, keď plán začne vychádzať.” 😀

Advertisements

6 thoughts on “Milujem, keď plány vychádzajú

  1. Toto by sa zase dalo riešiť cez čakrový totem, alebo cez silové zviera, resp. podobné metódy. Vizualizáciu-prežitie-precítenie konkrétneho prežitku/spomienky – pocitu a jeho prijatie/pochopenie/uznanie/uvoľnenie. “Stratí sa” tým, že sa premení z energie odmietania na energiu prijatia (integrácia – aj toto som ja).

    Like

      • Ja mám pocit (predpokladám), že možno trošku podceňuješ svoju silu cítenia a ono je to tak fajn (máš svoj dôvod), ale len na okamih zhliadnuť ten potenciál, tú obrovskú hybnú silu tejto “inteligencie” … iba čistá zvedavosť – hravosť 😛
        Mne keď predviedol môj biely tiger (zástupca/strážca srdcovej čakry a cítenia) jeho živelnú silu (doslovne som sa ho spýtal “šak mi ukáž, čo také dôležité/preborné dokážeš, keď tak stále frfleš” – bol uhundraný totálne a furt mi ukazoval chrbát a niekam odchádzal, keď som sa s ním chcel rozprávať – totál ignorant – ako ja 😆 ), mal som plné gate a zároveň som bol užasnutý, ako som extrémne podceňoval túto užasnú silu/inteligenciu/schopnosti cítenia, napriek tomu, že som o cítení rozprával takmer bez zastavenia posledný rok a možno aj viac 😀
        Je to o zažití – precítení 😆 Rozprávaním o tom sa ale dá priblížiť, resp. zaostriť – pritiahnuť trošku lepšie tú kvalitu vnímania (problém) ako takú, ale spracovať-integrovať sa to dá asi len konfrontáciou zoči- voči (prácou). To ale “bojovník” zvláda ľavou zadnou, len než som mu dovolil vstúpiť do tejto arény a postaviť sa tomu (ukázať čo dokáže), to mi chvíľu trvalo (čo je to 30 rokov v živote všetkého čo je?) a mohol sa mi aj vyhrážať – aj tak som ho držal na reťazi 😆 – veď ja predsa “viem” lepšie čo potrebujeme 😀
        Je jedno akú formu vizualizácie/imaginácie/konfrontácie použijem. Šamanské putovanie, či cesta bojovníka, sú len 1 z nekonečna a ja mám rád snívanie a fantáziu (predstavivosť) a preto je to moja obľúbená forma cestovania – experimentovania.

        Liked by 1 person

      • Môj problém bude asi to, že som “disownovala” (neviem po slovensky) všetko to, čo ma robilo “nehodnou, nedokonalou”. Najčastejšie tým, že som si to “poriešila” ( 😉 ) na mentálnej úrovni a emóciu som proste premenovala na niečo celkom iné, pekné. No a výsledok – dnes k nim nemám prístup. Môžem peniť ako Tix, ale budem ti tvrdiť, že som totálne kľudná – a keď ma dáš na detektor lží, tak to uhrám, pretože ja som úprimne presvedčená, že som kľudná… Proste ten stav sa u mňa nazýva “kľudná”.

        Musím vyskúmať, ako s tými emóciami vybabrať bez toho, aby som znova predefinovávala celé svoje vnímanie. 🙂 Já su leniváááá…

        Like

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s