Našla som u Jeffa Fostera a nesmierne mi to ulahodilo:

Buď mierny na hnev.
Skloň sa pred ním.
Nie je to, čo si myslíš.

Nechaj ho priblížiť sa, nechaj ho vstúpiť, ak treba.
Cíť jeho silu.
Až kým nie je rozdiel medzi “ja” a “hnev”.
Až kým mu už nemôžeš hovoriť “hnev”.
Kým nezostane len vášeň, oheň.
Ale žiadne násilie.

Hnev je zarevanie leva, výkrik univerza, ktoré sa dožaduje zrodenia.
Pripomína ti, keď si zabudol,
že cez teba preteká sila života.
Že máš hlas.

Neodstrkuj od seba svoj hnev, ani ho neoznačuj ako “negatívny” či “nespirituálny”.
Nepredstieraj, že neexistuje.
Ale ani ho za každú cenu nepredvádzaj.

Cíť jeho búšenie, jeho vibráciu, jeho túžbu po uznaní a objatí.
V jeho žeravom strede objav odvahu.

Odvahu byť sebou samým.
Neochvejne zotrvať na svojej ceste.
Hovoriť za tých, čo nemajú hlas.
Vášnivo a hrdo držať chrbát pravde.
Vykričať lásku.

Vedz, že tvoje srdce je obrovské a priestranné,
a hnev, tak často nesprávne chápaný,
má v tebe svoj domov,
svoju svätyňu.

Z môjho pohľadu je v tom všetkom najdôležitejšie “kým nezostane len vášeň, oheň, ale žiadne násilie”. To je podľa mňa bod, kedy sa náš hnev premieňa na čistú energiu, ktorú môžeme použiť na dosiahnutie toho, čo chceme, pretože ju už nemusíme používať na trestanie toho, čo sa nám nepáči. 🙂

A druhá dôležitá vec je, že hnev nie je ani nespirituálny, ani slabošský, ani negatívny… To všetko sú príbehy, ktoré si o ňom hovoríme my sami. Hnev jednoducho je. Je to signál, že naše predstavy sa nezhodujú s realitou. Nemá význam dať niekomu po papuli, ale má význam pozrieť sa, prečo sa naše predstavy nezhodujú s realitou a kde sme pri nich urobili chybu.