Pri pozeraní starých zdieľaní na fejsbúku som vypriadla toto jedno, ktoré sa mi páči dnes rovnako ako pred rokmi. Je od Bohsiho Sandersa (viac citátov od neho je na Boslaale).

Nedovoľ, aby sa jeho hnev stal tvojím hnevom.

Ak okamžite reagujeme na rozhnevaného človeka, je to, ako keby sme prilievali olej do ohňa. Skutočný bojovník by sa mal naučiť skutočne dobre narábať s rozhnevanými ľuďmi. Vo väčšine konfliktov je treba najprv rozhnevaného človeka skľudniť – to stačí na to, aby situácia neprerástla do fyzických útokov. Rozhnevaní ľudia sa obvykle rýchlo stíšia, ak sa s nimi narába vhodným spôsobom. Nikdy nereaguj na rozhnevaného človeka rovnako ohnivo a tvrdo – ani vtedy nie, keď by si to zaslúžil. To len zvýši jeho nazúrenie, len prilieva olej do ohňa.

Miesto toho je dobré zostať pokojný a snažiť sa skľudniť jeho zlosť. Už viete, že ste ho porazili, pretože dovolil svojej zlosti, aby ho ovládla. To je dokonalý moment na to, aby ste skúšali poraziť protivníka bez boja. Nedovoľte, aby sa jeho hnev stal vaším hnevom. Ak nedokážete ukontrolovať situáciu bez fyzických prejavov, použite jeho hnev proti nemu a porazte ho fyzicky. V každom prípade bol porazený svojím vlastným hnevom.

Oheň možno vyháňať ohňom, ale hnev nemožno vyháňať hnevom. Vlastne keď ste rozhnevaní, nemali by ste nikdy bojovať. Dajte rozhnevanému človeku čas pozbierať sa a začať rozmýšľať. Väčšina ľudí sa ukľudní, keď mali čas porozmýšľať o veciach. Nereagujte okamžite, ak to nie je nutné. A keď musíte okamžite reagovať, reagujte mierne, ale pri zachovaní istej hrdosti. Pamätajte si – váš cieľ je poraziť nepriateľa, nie verbálne ho zosmiešniť… Porozmýšľajte o tom.

No, veru mám o čom rozmýšľať so svojím tikom verbálne si z ľudí uťahovať. Ale hoci je to písané majstrom bojových umení a prispôsobené na fyzické konfrontácie, dá sa z toho vytiahnuť hodne aj pre bežný život a “pudingových rytierov” ako ja:

Veľmi dôležité je nevchádzať do situácií, keď sú naše emócie rozbúrené. Vtedy urobíme jedno jediné – spravíme zo seba vola. Nie ich očami, ale našimi vlastnými, keď zlosť opadne. Ak sa nás niečo dotkne, najlepšie je stiahnuť sa, opustiť situáciu a riešiť ju až vtedy, keď sme v sebe emóciu z nej neutralizovali.

Keď niekto k nám pristupuje emocionálne, očakáva emotívnu reakciu aj z našej strany. Len čo ju dostane, jeho emócia dostala dodatočné palivo a rozhorí sa ešte jasnejšie. Nanešťastie, nepomôže nám, ak sa povznesieme nad jeho potrebu dostať emotívnu reakciu… Bude naštvatý tak dlho, kým nevezmeme aj slovne na vedomie, že je naštvatý. Keď sme učili zákaznícky servis a reklamácie komunikovať s rozhnevanými zákazníkmi, vždy sme im vraveli: “Uznajte, že sa hnevá. Pomenujte to. Vyjadrite nad tým úprimnú ľútosť. A potom ho pomaly presmerujte do oblasti faktov a začnite zisťovať, čo vlastne ho naštvalo… pretože on nepotrebuje peniť, ale má nejaký problém, nad ktorým vypenil, a vašou úlohou je ten problém odhaliť a odstrániť.”

Takže áno, vidím, že sa hneváš, a mrzí ma, že k tomu došlo, ale lepšie by som pochopil, prečo sa vlastne hneváš, keby si mi to povedal tak, ako sa to časovo zbehlo… Už to “časovo” nás núti prepnúť sa v hlave z penenia do spomínania si na fakty – a teda do rozmýšľania. 🙂

Niekedy stačí už len prejaviť ochotu počúvať toho druhého, aby sa skľudnil.

Je tam ešte jedna dôležitá informácia: nenechajme sa jeho hnevom zastrašiť. Máme svoju osobnú hrdosť, sebaúctu, tak odpovedajme otvorene, ale s vedomím vlastnej hodnoty. Keď je vytočený, asi nevie problém odstrániť sám. Pozrime sa, či mu s tým vieme pomôcť. A až keď sa začne vyjadrovať, že naša existencia je jeho jediný problém, prerušme komunikáciu a ak treba, vráťme sa k nej inokedy – alebo aj vôbec nie.

A nikdy nezabudnime: len málokedy je hnev a útok toho druhého o nás; väčšinou je to jeho boj s niečím, čo v sebe nemá vybavené, a nám pririekol úlohu stelesniť mu to. Ak máme pocit, že z toho môžeme niečo získať (napr. toltécki tyrančekovia), zotrvajme v situácii, nepripúšťajme si ju ako osobný útok a snažme sa ju ošetriť tým, že vyskúmame, aké kroky vedú k vyriešeniu (=premeňme ju na lekciu pre seba). Ak ten pocit nemáme, nikto nás nemôže nútiť hrať úlohu zlosyna v jeho príbehu. Nemusíme sa v jeho príbehu vyskytovať vôbec – napríklad tak, že sa od daného človeka odstrihneme emocionálne a fyzicky sa vzdialime. 🙂