“Aj keď ľudia sú zjavne toxickí, zameraní na robenie zle a na útočenie, vždy sa nájde niekto, kto bude proti tomu, aby ste ich odstránili zo svojho života. Nepotrebujete dôvod na to, aby ste zo svojho života niekoho odstránili. Dokonca človek nemusí byť ani toxický na to, aby ste sa ho zbavili. Môžete sa zbaviť hocikoho a z hocijakého dôvodu. Je jedno, či ide o svätca alebo nie.  Ak vám nesadne jeho vibrácia a necítite sa pri ňom dobre, resp. sa vám vidí, že nie je v súlade s vašou životnou cestou,  máte právo pustiť ho k vode. Je životne dôležité, aby ste robili vyhadzovača pri bráne do vášho života. To, kým sa obklopíte, je pre ďalší beh vášho života rozhodujúce. Preto je dôležitá zručnosť odstrániť tých, čo rušia vaše kruhy, rýchlo a hladko. Ochraňujte svoju energiu a vyhraďte svoj najužší kruh pre tých, s ktorými zdieľate váš typ osudu. Neexistuje nič obmedzujúcejšie alebo uvoľňujúcejšie ako to, komu dovolíte zostať vo vašom živote. Preneste sa ponad pocit previnenia – voľba je na vás.” — Bryant McGill

Pre mňa tento citát prichádza prineskoro, ale inému možno v pravej chvíli. Ja som sa celé toto musela naučiť na vlastnej koži. V záujme “osvietenosti” (čo nie je vlastne nič iné než samonastolené obmedzenie) som umožnila v mojom príbehu rozťahovať sa ľuďom, o ktorých som nestála alebo ktorí mi uberali energiu… a nebola som schopná korigovať to práve kvôli tomu pocitu previnenia, porušenia nejakej vyššej zásady. Výsledok? Ja zúrivá, iní nešťastní z mojich útočných reakcií (ak vám je zle, ťažko to schováte) – nikto sa necítil skutočne dobre okrem tých, čo mi tú energiu cielene užierali. (Tí, ktorí to nerobili cielene, neboli na tom o nič lepšie ako ja.)

Veľmi dlho trvalo, než som začala robiť “čistky”. Vlastne prvý nákop som dostala okolo roku 2010 na jednom uzavretom blogu. Povedala som svoju mienku niekomu, iná kočka sa ho predo mnou zastala, ja som sa vtedy spýtala, či tým chce povedať, že on má väčšie právo povedať si svoje ako ja… a jej odpoveď bola vďakabohu úprimná: “áno”. Keby to bola vtedy kamuflovala, v živote si neuvedomím, čo sa mi dialo celé roky práve na tomto blogu: len čo som si tvrdšie nástojila na svojom názore, začalo sa jajkať (alebo aj celkom otvorene ohovárať poza chrbát na blogu niekoho iného, o kom si mysleli, že ho nechodím čítať 😉 .) Ja som bola ten, kto mal menšie právo na svoj názor ako hociktorý náhodný čitateľ. Vtedy to bolelo a bola som Obeť-najväčšia-na-celom-svete, ale našťastie nie dlho… Učím sa pomerne rýchlo. 🙂

Neskôr som sa ešte raz spochybnila (sama seba sa 😉 ), keď som zvažovala zo svojho príbehu vykydnúť niekoho, kto Otcovi stál za to, aby ho mal v svojom príbehu… Doteraz som to brala ako vrchol osvietenosti z mojej strany 😳 , ale tůůůůůdle… Môj príbeh je môj príbeh a Otcov príbeh je len čiastočne aj môj, takže kľudne sa môže ten niekto vyskytovať aj v tej časti, kde sa ja nevyskytujem. 😛 Lekcia naučená.

Kým sa obklopíte, taký príbeh budete mať. A tak ja stojím pri dverách do toho môjho ako hrozný, zúrivý Cerberus. 😛 Keď cítim, že mi niekto začína uberať energie, okamžite ho vypoďkám. S jeho dovolením alebo aj bez. Keď niekto chce do môjho príbehu a nie je ochotný/schopný patrične upraviť svoje správanie, nie je do môjho príbehu vhodný. Ja sa predsa tiež netrepem do príbehov ľudí, ktorí mi nesedia. (Alebo aspoň nie príliš často; nikto netvrdil, že som dokonalá. 😉 )