Včera u lekára som si v knihe našla niečo, čo ma akosi oslovilo, a večer mi ešte Gabriel prízvukoval, že je to pre mňa dôležité a mám si to spracovať:

Je to z kapitoly 10 o identitách a hovorí sa tam, ako si vytvárame svoje identity.

Ako Tvorca meníme my, jednotka Všetkého Vedomia, naše ja tým, že si vytvárame identity. Identity sú naše výtvory (rozhodnutia, deklarácie, myšlienky a presvedčenia) o sebe, o tom, čo sme a čo nie sme. Každá identita potvrdzuje alebo potiera nejakú špecifickú kvalitu alebo vec, ktorou sme alebo nie sme.  Takto prostredníctvom identít určujeme, expandujeme a meníme naše ja a vytvárame tak uhly pohľadu a skúsenosti (“zážitky”). Takto sa stávame vecami.

Takto naša existencia pozostáva zo všetého, čo sme, z BYŤia (hrúbka, ja viem 😦 ), ktoré je súčasne definované všetkým tým, čo nie sme. Toto je Polarita v plnej akcii.

A pokračuje to potom ešte krajšie:

Ľudstvo je Boh, ktorý zostúpil do AntiPodstaty.

Antipodstatou nazýva Powell protiklad toho, čo je Podstata, teda ak boh je Všetko-čo-je, Antipodstata je Niečo-ale-nie-ten-zvyšok. A ideme ďalej:

Identity Antipodstaty sú veľmi jemné energie, protivýtvory Podstaty. Nie sú to jednoducho len myšlienky alebo presvedčenia, ale masy energie; sú to reality (ale nie Pravda).  Keď však o nich rozprávame, chlievikujeme a nálepkujeme a pomenovávame ich, takže sa stávajú myšlienkami (asi lepšie: konceptmi). Keď s nimi budeme robiť, nesmieme zabúdať na to, že potrebujeme ten prežitok, tú energiu, ktorá ich tvorí, a nie to pomenovanie, predstavu či presvedčenie.

NEPLEŤTE SI IDENTITY ANTIPODSTATY S MYŠLIENKAMI ALEBO PRESVEDČENIAMI.
AK TAK UROBÍTE, NEBUDETE SCHOPNÍ ICH ZRUŠIŤ!
A rovnako ich nemôžete zrušiť afirmáciami.

Potom sa ide na to, ako sa týchto identít zbaviť.

Cesta však nie je cestou odporu, vzdorovania a vyhýbania sa, ale cestou otvorenia sa, prejsť si nimi, kompletne nimi byť/cítiť ich a tým zrušiť energiu za nimi. (more or less – hovorím si po svojom)

Takže čo si z toho vyberám: Vedomie sa nedokáže skúmať samo v kuse, pretože pozorovateľ i objekt sú totožné a nemôže si vybrať oko z hlavy a nasmerovať ho na seba. Takže sa delí na čiastočky Vedomia, ktoré sa cítia ako samostatné jednotky a sú schopné skúmať aspoň ten zvyšok, pretože seba zasa nevidia (“nevyberú si oko”), jedine ak očami iných čiastočiek Vedomia. Aby však mohli byť samostatnými jednotkami, potrebujú si povedať, čo všetko sú ešte “oni” a čo všetko už sú “tí ostatní”. Na tento účel slúžia identity.

A tu som pozametala s kabalou, ktorá vravela, že identitu si vytvárame z pocitu viny. Akého pocitu akej viny? Prečo by sme sa mali cítiť vinní za čokoľvek? Nemám rada tieto náboženské interpretácie… Všetko je to súčasť systému, pevný, kauzálny a racionálny proces, ktorý umožňuje Všetkému pozrieť sa na seba a zistiť, čo vlastne je. Chichi. 😛 Je možné, že sa dostávam čoraz bližšie k základnému Otcovmu zákonu, na ktorom stoja všetky tie ostatné. Teda, pokiaľ základný Otcov zákon nie je zistenie, že “som”. 😉

OK. Takže aby sme boli schopní skúmať, museli sme vytvoriť Polaritu (dualitu). Zasa nie vyjadrenie o charaktere, ale logická nutnosť. 🙂 Začína sa mi to páčiť. Sedíme tu, skúmame to tu, všeličo nás rozčuľuje (k tomu sa ešte dostanem) a potom si jedného dňa povieme, že sa tu na to môžeme vybodnúť. Ale ako z toho von?

Rozhodne nie tým, že si postavíme ideál a začneme na sebe pracovať, aby sme sa k nemu priblížili, ako som to urobila ja s anjelmi. Ešte viac polarizovať len prehlbuje dualitu. Potrebujeme zrušiť dualitu tým, že začneme skúmať aj tú druhú časť osí, to, čím “nie sme”, a privlastníme si to – pretože aby sme mohli byť niečím, musíme udržiavať nažive aj to, čím nie sme. Ak sa nám podarí zrušiť naše presvedčenie, že “to nie som ja”, zrušíme dualitu a všetko sa nám stáva prístupné. Toltécky koncept “kompletného človeka”. Byť tak dokonale zaradený vo väčšom celku, že sa tvoje vlastné hranice v ňom začnú rozpúšťať. 🙂

Énd hír vi gou (zasa mojimi slovami):

Vaše identity spúšťajú kauzálny reťazec (=zákonitosť vývoja) cítenia, myslenia, robenia a matia. Vaše identifikácie vytvárajú vaše emócie. Vaše identity a emócie ovplyvňujú vaše myslenie a podmieňujú spôsob, akým budete konať. Vaše konanie podmieňuje výsledok, ktorý dosiahnete (to je to “mať”) v živote. Vlastne všetko vaše úsilie robiť a mať sú len pokusy kontrolovať vaše bytie a cítenie zvonka. Je to Vonkajšia Cesta a tá zakaždým končí neúspechom.

Takže: Povieme si, čo sme/nie sme, a potom sa toho pridŕžame. Podľa toho, čo sme si povedali, sa budeme cítiť a budeme tak zmýšľať. Inak sa cíti “babrák” ako “majiteľ zemegule”. Úspešný človek má iné myslenie ako neúspešný. No a to, ako sa cítime a čo si myslíme, vedie k tomu, ako sa správame k sebe i k okoliu. Ak pristupujeme z pozície, že nie sme OK, budeme dosahovať výsledky, ktoré nám túto pozíciu budú utvrdzovať, pretože nič iné okrem “toto nebolo OK” nie sme schopní zaregistrovať. Naše vnútorné filtre začínajú skresľovať naše vnímanie reality. Ak si budeme myslieť, že sme veľmajstri, ešte stále nebudeme veľmajstri, pretože okolo seba budeme potrebovať ľudí, ktorí nebudú na tom tak dobre ako my… To je to moje: “keby si bol sám na pustenom ostrove, ešte by to malo zmysel?”

Keď to, s čím sa identifikuješ, obsahuje negatívne emócie (a všetky negatívne emócie poukazujú na to, že ide o Antipodstatu), tak sa vzpieraš tomu, že by si taký mal byť. Tento odpor pôsobí, že Antipodstata pretrváva.

Inými slovami: Aby si sa cítil ako borec, musia byť automaticky iní babráci. Potrebujeme ich na to, aby sme tým babrákom nemuseli byť my. A keďže ich potrebujeme, tak ich tvoríme – tým, že k nim pristupujeme ako k babrákom, že ich obviňujeme z babráctva, že im vnucujeme rolu babráka. Vlastne vytvárame to, čomu sa chceme vyhnúť – len preto, že to, čím chceme byť, je definované tým, čo nie sme.

A teraz odbočka na ego 🙂 :

Ego je súbor všetkých foriem a snáh o okiadzanie vašej individuality, snaha urobiť Seba mocnejším než, lepším než, schopnejším než iní, stojacim nad inými – nie tým, že pracujeme na sebe a zdokonaľujeme to, čo v sebe máme, ale tým, že tých druhých znehodnotíme.

Ego je pokus kompenzovať naše pocity, že nevieme, nemáme dostatok moci, nie sme hodnotní a nie sme milovaní… Protivytvárame tieto identity, aby sme sa od nich oddelili.

Cesta von nespočíva vo vytváraní týchto identít, ale v zrušení ich opodstatnenosti.