Tento nadpis ma vyprovokoval k čítaniu článku od Misy Hopkinsovej. Tu z neho vyberám časť:

Metafyzický význam mojej rakoviny

Pri koreni problému som objavila základnú energiu, s ktorou žijeme všetci, každý po svojom. Keď sa táto energia stratila, stratila sa aj rakovina. Dostala som potvrdenie, že som sa rakoviny zbavila.

V mojom prvom článku o rakovine ju označujem ako chorobu zanedbávania. A tá základná energia, ktorú som objavila, sa na zanedbávanie veľmi podobala. Vlastne zanedbávanie akoby bolo jej odrazom.

Pri koreni som našla zavrhnutie/odmietanie. Zavrhovala som tie časti seba samej, ktoré sa mi nepáčili – tú časť hlboko vovnútri, ktorá má rada utrpenie a je na ňom závislá. Tieto časti nazývame zlými, ale v podstate nie sú nič iné než naša interpretácia nášho oddelenia od Zdroja.

Sú to tie nepohodlné aspekty nás samotných a ak k nim nepristupujeme s láskou, tak ich zavrhujeme. Zavrhujeme interpretáciu energie, ktorá pôvodne prišla zo Zdroja. Zavrhujeme seba – svoju poranenú časť.

Keď som cítila, ako začínam reagovať hnevom, zastavila som svoju reakciu a miesto hnevu som nasadila lásku. Počas celého sna som opakovanie reagovala súcitom, až kým sa aspekt rakoviny neobmäkčil a nezačal byť ochotný napraviť škody, ktoré napáchal. V tomto obmäkčení a mojom súcite bola láska a hľadanie riešenia. Strach a bolesť sa stratili.

Keď na rakovinu a iné chronické nemoci reagujeme strachom

Keď som rozrušená alebo vystrašená, mojou primárnou reakciou je hnev. Niektorí reagujú primrznutím, iní útekom alebo vycúvaním zo situácie. Väčšina z nás automaticky reaguje na strach v závislosti od okolností jedným z týchto spôsobov.

Vyššie vedomie reaguje súcitom/porozumením. Musíme sa však obvykle nacvičiť reagovať z vyššieho vedomia.

Ako sa učíme čeliť našim strachom cez súcit, učíme našu myseľ reagovať na strach nie útekom, útokom či popieraním, ktoré sú našou prirodzenou reakciou, ale súcitom/porozumením.

Misa Hopkinsová potom popisuje svoje použitie vlastného produktu, ktorý nazýva Holding. Začala meditáciami a v meditácii dostávala vedenie, ktoré spočívalo aj vo fyzických zásahoch – k zásaditejšej strave, k viac pohybu, ktorého cieľom je dostať do organizmu viac kyslíka (=kyslík zabíja rakovinu). Sledovala situácie, kde reagovala emotívne, a meditovala o svojich poraneniach. Nakoniec svojej rakovine poďakovala, že u nej spustila očistný proces.

Najprv ma jej prístup zarazil, ale potom som si pospomínala, ako to bolo u mňa… Urobila som si šamanskú cestu, aby som zistila príčinu. Príčinou bolo, že som nemala dieťa, ktoré by som bola naučila svoj pohľad na veci… Moja rakovina mala tvár dieťaťa. Poľutovala som ju, ospravedlnila som sa jej a potom som urobila jediné, čo mi ešte napadlo – vyrobila som stránku minigrimi (predchodca Eprakone) a učila som tých, čo neboli moje deti. Teraz, ako som čítala Misine úvahy, uvedomila som si, že to bola moja verzia “ponúknutia prímeria”.

Prišlo ešte jedno – keď som sa v nemocnici zotavovala po operácii, odovzdala som rozhodovanie nad životom či smrťou Univerzu. Ja som si spievala Gayatri mantru od Debory van Dyke a nestarala som sa. Upratovala som si svoje vnútro, aby som odkráčala zo života s čistým štítom – ako vraveli lekári, mala som na to ešte štvrť roka. S touto perspektívou strácajú veci na dôležitosti. Urobila som, čo mi hovorili, a nepremýšľala som o zmysluplnosti. Bolo mi to jedno. Bolo mi jedno, či budem žiť alebo zomriem. Bolo mi to jedno od mája až do novembra, kedy som sa rozhodla – “nakopnutím” zvonku, cez prívesok s Kuan Yin. To bola moja deklarácia, že mám záujem prežiť.

Nikdy som s rakovinou “nebojovala”; už vtedy som nevedela, čo je správnejšie riešenie, či zomrieť alebo prežiť… Keď nezabrala chemoterapia, urobila som s rakovinou dohodu – obe zdieľame jedno telo. Ja ho nebudem ničiť a nebudem sa snažiť odkrágľovať rakovinu, rakovina ho nebude ničiť a nebude sa snažiť odkrágľovať mňa. Hľadali sme kompromis a našli sme takýto. To bola asi tá posledná etapa zmierenia sa.

Nikdy som svojej rakovine vyslovene nepoďakovala. Možno bolo treba Misin článok na to, aby som to urobila:

Rakovina moja, ďakujem ti. Nebyť teba, nie som dnes tam, kde som – a tam, kde som, sa to cíti obrovsky dobre… Naučila si ma, že sme obe jedno, že medzi “ja” a “rakovina” niet nijakého rozdielu, že všetko sú to bunky tohto tela, ktoré tvorí moje “ja” – a ak časť buniek likviduje ten zvyšok, tak to tiež má nejaký zmysel. Naším cieľom je hľadať ten zmysel, nie zavzdušňovať sa nad faktmi, ktoré už aj tak nezmeníme…

Rakovina moja, viem, že sa z toho už nedostanem. Ale veď to je vlastne aj úplne jedno… Naučila si ma, že žiť so smrťou v zátylku je vlastne oveľa jednoduchšie ako žiť s ekzémom alebo sennou nádchou. Keď raz pre seba tento problém ošetríš, už sa ti nikdy nevracia späť. 🙂

Ale aj tak som zvedavá, čo som naučila ja teba. 😛 Asi to isté. 🙂