Pri sťahovaní všetkých blogov do jedného mažem prebujnelé komentáre z niektorých stránok a tak sa dostávam k spracovaniu starých vecí do formy článku. Tento článok je diskusia okolo mojej choroby a šamanizmu:

Slniecko, 30.8.2007: Mila Helar, chcela by som sa Vas, pardon Ta spytat, niekde na tv.stranke som sa docitala ze si chora-vaznejsie,ak som to sprvne pochopila, kedze ovladas samanizmus chcela by som vediet ci si nieco zistila, pricinu sv.choroby,ak to nieje prilis osobne napis..

Áno, zistila som príčinu choroby – a má to do činenia s vznikom tejto stránky!

Keď som zistila, že mám nádor, tak som sa pokúsila s rakovinou urobiť dohodu, že ja ju nechám na pokoji, ak sa ona nebude zväčšovať (t.j. ak ju nebude vidieť). Patrím totiž medzi tých ľudí, ktorým môže byť čokoľvek – len to nesmie byť vidno… No, ale moja rakovina sa toho nedržala, čo ma poriadne naštvalo a urobila som si šamanskú cestu. Nepoužívam tradičný spôsob, proste jedného dňa som náhodou objavila, ako to u mňa funguje, a mám miesto, kam chodím klásť svoje otázky – je to lúčka a v jej strede je peň z odrezaného stromu.Tak som tam išla aj tentokrát, povedala som, že chcem hovoriť s nádorom, a odrazu som cítila, že je mi za chrbtom. Obrátila som sa a tam stál, na tom pníku (dovtedy som nevedela, načo tam ten peň je). Požiadala som ho, aby mi ukázal tvár, a bola to detská tvár. Povedal mi, že je môj syn, ktorého som nikdy nemala, a že mojím poslaním bolo naučiť ho všetko, čo viem ja.. Povedal mi, že keďže som takto pripravila o život ja jeho, pripraví o život on mňa – nechce to, ale urobí to.

Prišlo mi ho ľúto. Už som nedokázala nič napraviť, ale povedala som si, že ak som mala takéto poslanie, tak mi ešte zostáva trochu času na to, aby som niekoho niečo naučila… aspoň časť, keď už nie všetko… rakovina nezabíja okamžite.

A urobila som túto stránku.

Malo to ešte jednu dohru – v deň, keď som spustila stránku, dostala som správu (“zhora”, “zdola”, proste odniekade), že práve som naplnila svoje poslanie a toto je môj posledný ľudský život…

Slniecko: Vysmrkala som pol toaletaku na zachode, ani nevidim, vsetko co robim a co si myslim ze je podstatne mi v tutto chvilu pripada smiesne a nepodstatne 😦

Všetko, čo si myslíš a čo robíš v túto chvíľu, je podstatné… Každý vždy konáme s absolútnou dôležitosťou a pozornosťou voči tomu okamihu, ktorý práve prežívame. Iný okamih – iný prežitok. Preto je dosť dôležité neidentifikovať sa so svojimi emóciami, ale ich “vlastniť“.

Smrť je len “pokračovanie života inými prostriedkami” a preto smrťou nekončí nič okrem našich emócií (to je totiž to, čo obvykle vnímame ako “život”). Je výborné, ak nás počas života začína niečo “volať” – potom prestáva byť pre nás dôležité naše drobné ego a dôležitým sa stáva vyšší cieľ. Venuj sa tomu, nie zhrozeniu nado mnou… Stane sa nám len to, čo pripustíme, aby sa nám stalo – a ja si ešte počkám, ako sa toto celé vyvŕbi. Kým dýcham a chodím, dovtedy mi to stojí za to!

Takže preč odo mňa (tam sú už kocky hodené) a k tebe. Skús to s channelingom – a až nastane kontakt, spýtaj sa, čo je tvoje životné poslanie. Ale možno to už vieš tak-či-onak. Niekedy stačí hlbšia meditácia na to, aby človeka napadli veci, ktoré sú podstatné pre celý jeho ďalší vývoj.

Mrzí ma, ak som ťa rozplakala. Pýtala si sa, tak som odpovedala tak úprimne, ako som vedela – ale bez ľútosti alebo obavy. Fakty sú fakty a emócie neslobodno zamieňať za fakty. S faktami sa dá žiť; s emóciami niekedy nie.