Čo so sebou v procese trasformácie?

Druhý channeling Suzan Carollovej; tento je z 12. 4. 2012. Zasa postupujem ako pri prvom channelingu a len prerozprávam. Začnem však priamo citátom, pretože tento citát tak úžasne zapadá do môjho svetonázoru, ako keby som ho bola vymyslela sama 😛 :

“Hovoríš s nami po celý čas, pretože tvoje Vyššie Ja sedí s nami tu za jedným stolom.”

🙂 Všetci máme tú časť z nás, ktorú si neuvedomujeme, za “jedným stolom” s ostatnými energiami – teraz a stále. Yesssss! 😎

No a teraz už ten channeling, teda aspoň jeho hlavné myšlienky:

Nemerajme sa svojím treťodimenzným telom. Všetci sme len uzemnené (=hmotné) vyjadrenie nášho mnohodimenzného Ja.

Správy od vyšších bytostí sa u nás často “strácajú v preklade”, pretože treťodimenzný jazyk nie je stavaný na popisovanie multidimenznej reality. Tak sa aj stáva, že rôzne “kanály” pre vyššie bytosti dávajú niekedy aj protichodné informácie. Preto tí, ktorí to Carollovej diktovali, používajú metaforický jazyk Svetla. No a ja, človek priamy a jednoznačný (“hovor alebo litery s*r!”), som šla lúskať “jazyk Svetla”. Tu je moje skreslené porozumenie:

Naša realita sa postupne pred našimi očami rozpúšťa a naše vnímanie, ale aj reakcia na svet naokolo, sa postupne mení. Táto zmena posilňuje naše svetelné telo a to sa stáva čoraz jasnejším a zjavnejším (aby som nepoužila “viditeľnejším”, lebo inak zas budú ľudkovia behať po svete a napínať oči, či ho už vidia 😕 ). Začíname sa aj postupne rozpamätávať na niečo, čo bolo hlboko v našej minulosti a teraz to postupne vychádza na povrch.

Ale aby zmena (transmutácia) celkom neprekotila tento svet, sme tu my, ich “veľvyslanci”, a máme za úlohu udržať základ, na ktorom sa všetky zmeny môžu uchytiť. Je to dočasná úloha, po ktorej sa môžeme vrátiť domov k vyšším bytostiam. Možno sme netrpezliví, ale oni rátajú s tým, že vydržíme tak dlho, ako bude treba. A teraz pasáž, z ktorej by sa Gabriel pravdepodobne dobre zasmial 😉 :

“Myslite svojím srdcom a milujte svojou kolektívnou mysľou.”

Môj komentár: A počúvajte očami a pozerajte ušami.

Na druhej strane, asi chápem, čo je za tým… Znamená to asi: Hlavne nerobte nič tak, ako ste to robili bežne doteraz. Integrujte svoje energie do jednej, aby ste nerobili veci po starom, ale aby ste začali používať celkom nové aspekty z vás… To by mi celkom dobre sadlo do obrazu “kompletného človeka” a celkom by sa to krylo aj s tým, čo viem od anjelov ja. 🙂

O tom by svedčalo aj pokračovanie: Máme v sebe spojiť polarity a kráčať strednou cestou. Každým krokom sa cesta bude meniť, takže sa sústreďme na to, kde práve SME. Každé naše rozhodnutie zmení smer našej cesty – a preto musíme BYŤ LEN tam, kde sme TERAZ. (Neviem; dúfam, že dostávate ten obraz, ktorý dostávam ja… Cesta nie je vopred nalinkovaná a v každom jej bode sa otvára vejár nekonečných možností. Každé naše rozhodnutie/voľba nás posúva inam a preto nemá význam upierať oči dopredu, lebo nevieme, či to ešte stále je naše “dopredu”, ale ani pozerať sa dozadu, pretože tam už sme boli a nijako nám to nepomôže v tom, kam máme ísť. Jediný schodný spôsob je pozerať s plnou pozornosťou pod vlastné nohy a urobiť najbližší krok – a pri ňom sa nechať viesť nie očami, teda povrchným videním, ale cítením, teda múdrosťou duše. Pozor – pri “cítení” hovorím o fyzickom pocite, nie nejakom emocionálnom poryve… ale to je len moja interpretácie interpretácie Carollovej 😉 .)

Potom prichádza pasáž, ktorá je dosť ťažká: Najsilnejší strom môže byť vykorenený vetrom, ktorý len ohne malé stebielko trávy, ktoré mu neposkytuje odpor. BUĎTE tráva, BUĎTE vietor a BUĎTE cesta, ktorá sa pripravuje na ťarchu vášho najbližšieho kroku. (Pre mňa je ento obraz dokonale jasný, tak dúfam, že aj pre vás.)

“Zbavte sa zvyku byť treťodimenzní a stojte nahí pred ničotou. Váš život je prázdne plátno čakajúce na prvý ťah štetcom.”

Pokračuje to odporúčaniami chodiť vonku v prírode, počúvať hudbu, čítať poéziu (tak toto veru nie, vážení! 👿 ) a nehovoriť ani slovka po celé hodiny. Ku každému okamihu máme pristupovať tak, ako keby to mal byť náš posledný. Čas prestáva existovať – už je tu len TERAZ.

Reklamy

6 thoughts on “Čo so sebou v procese trasformácie?

  1. “Cesta nie je vopred nalinkovaná a v každom jej bode sa otvára vejár nekonečných možností.”
    Tu som mala úplne presné videnie – vodnú hladinu rozčerenú kvapkami dažďa. Každá kvapka spôsobuje kruhové vlnenie do každej strany, to je ako s našimi cestami, podmienenými rozhodnutím v danom okamihu “dopadu kvapky”. Predstavujem si ako sa tie kruhy prelínajú, prepájajú a vytvárajú nové obrazce stále na tej istej hladine…

    Like

  2. U mna padlo na urodnu podu prave toto: Ku každému okamihu máme pristupovať tak, ako keby to mal byť náš posledný. Asi by som aj dnes, vcera reagovala inak keby som myslela na tuto mudru vetu. Ale nic to treba pozerat co je teraz a tu:) Mam pocit, ze kazdy den zacinam od znova a niekedy aj ten, ze spravim jeden krok do predu a dva vzad. 🙂

    Like

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.