O neznášanlivosti bosoráka

Nedávno som vo Felixovi Wolfovi našla pasáž, ktorá mi urobila nesmierne dobre na moju pochybujúcu dušičku… A tak ju venujem všetkým hľadajúcim, ktorí tak ako ja majú pocit, že vypadli z rytmu okolitého sveta:

V tejto pasáži sa Felix Wolf vracia domov, do Nemecka, a ide navštíviť svojich rodičov. Roky predtým žil na Srí Lanke a cestoval po Indii, objavil Castanedovo učenie a ako samouk sa začal pretvárať silou vôle na bosoráka. Po chaotických podmienkach a biede a úplne inom vzťahu k životu a smrti, ktorý zažil v Ázii, prichádza domov a zisťuje, že v Castanedových knihách nestojí nič o tom, ako sa má bezchybný bojovník správať voči rodine, z ktorej vyštartoval…

“Práve som začal žiť nový svetonázor podľa nových hodnôt. V ňom bolo obsiahnuté žiť v priamom kontakte s úmyslom, riadiť sa udičkami osudu a nie vnucovať mu svoje vlastné predstavy. /…/ Môj záujem a pozornosť sa sústreďovali na tiché poznanie, intuíciu, znamenia, udičky, synchronicity a iné prejavy ducha.”

Uvedomil si, že sa o tieto veci nemá ako podeliť so svojimi nemeckými rodičmi vychovanými v nemeckej precíznosti, ale napriek všetkým predsavzatiam im to okamžite začal rozprávať. Narazil na bariéru nepochopenia, zdvorilé úsmevy, ale atmosféra hustla a jeho rodičia zjavne nechápali a nepovažovali za dôležitú jeho novú cestu, ale ho tlačili do meštiackeho spôsobu života.

“Individuálny úmysel je sila vyvierajúca z našich najosobnejších hodnôt. Je to sila, ktorá formuje našu realitu a náš život v komplexnej súhre s úmyslami ľudí okolo nás, s kolektívnym úmyslom a s úmyslom Univerza. Individuálny úmysel sa pri povrchnom pohľade spája s chcením, ale v podstate sú tieto dva impulzy hodne odlišné a niekedy dokonca protichodné. Ak napríklad na nejakej hlbokej úrovni verím, že peniaze ničia moju dušu, budem ich úmyslom držať ďaleko od seba. Súčasne však na úrovni mysle si môžem priať materiálny úspech. Výsledkom bude nevyhnutne problém. /…/ Úmysel možno považovať za vôľu srdca a chcenie za vôľu mysle. V ideálnom prípade by mali byť zladené.

Zladenie je kľúčový princíp sily úmyslu. Aj v prípade, že medzi srdcom a mysľou neexistuje konflikt, čím zladenejší je môj úmysel s úmyslom okolitej kultúry, tým jasnejšie sa zhmotní. Intuitívne to vieme a preto chceme, aby každý veril v to, v čo veríme my. Prirodzeným výsledkom je ešte viac problémov. Kolidujúce úmysly sú ako protichodné energetické polia.”

Takto popisuje, ako naňho vplývalo neporozumenie jeho rodičov:

“Keby ich úmysel bol býval dostatočne silný, mohol významne ovplyvniť moju navigáciu. /…/ Ich úmysel kmásal mojím úmyslom ako magnetické pole. Toto kmásanie sa prejavovalo ako nesústredenosť a príležitostne spúšťalo neistotu a sebaspochybňovanie. /…/

Podľa mojich skúseností je márne snažiť sa zmeniť presvedčenia iných ľudí. Ak chceme odstrániť rušenie protichodného úmyslu niekoho iného, je oveľa efektívnejšie vzdialiť sa z jeho poľa vplyvu, alebo ešte lepšie, stať sa menej prístupným. Často to znamenalo len počúvať viac a menej hovoriť. Nakoniec som zistil, že nie je potrebné zlaďovať niečí úmysel s mojím. Jediná rozumná stratégia, ako sa dostať von z problémov, bola v zladení môjho úmyslu s univerzálnym úmyslom. A toto je vlastne jadro umenia navigácie.”

Ja som sa kedysi tiež dostala do pnutia medzi mojím príbehom a príbehmi tých druhých. Rodinu som ošetrila tým, že som  len okrajovo povedala, čo robím (“som bosorka, vieš?”) a hoci to mame naháňalo spočiatku hrôzu, pretože som sa odchyľovala od “obvyklej dcéry”, neskôr mala zopár zážitkov, ktorú ju naučili prijímať moju novú tvár, ale radšej sa nikdy nepýtala – a ja sama od seba som jej nič nerozprávala. Proste to bola moja súkromná vec.

Párkrát som sa pokúsila otvoriť v prostredí iných ľudí na ezoterickej ceste, ale aj tak to nedopadlo dobre. Proste môj príbeh, postavený na mojom úmysle, kolidoval s ich príbehmi, a tak sa mi snažili neveriť alebo pretextovať moje výpovede ako niečo iné, čo by zapadalo do ich príbehu (napríklad že mi šibe 😉 ). Alebo sa pokúsili nasťahovať do môjho príbehu, pretože im prichodil taký výnimočný. 😦

Oba prípady mi ukázali jedno: môj príbeh si musím nechať pre seba a žiť si ho tak, ako ho dokážem najlepšie žiť. A navonok mlčať. 🙂 Je to hodne osamelý život… Ovšem keby som bola chcela kontakt, idem do kaviarne a nie na bosorácke chodníčky.

Wolf sa opäť vrátil k svojej niekdajšej práci turistického sprievodcu, ktorý sprevádzal prevažne nemeckých turistov na cyklotrasách popri Loire vo Francúzsku. Čoskoro však zistil, že práca, ktorú kedysi miloval, ho už nenapĺňala. Predtým sa dokázal ľahko zžiť so skupinou a práca ho bavila. Teraz však začal veľmi citlivo a ostro vnímať ne-bojovnícke správanie ľudí v skupine.

“Osciloval som medzi počestnosťou a pokušením a zúfalo mi chýbala múdrosť.”

Problémom jeho existencie sa stala sociálna súčasť jeho života a práce. Ľudia a ich prístupy ho rozčuľovali a mal tendenciu “upratovať” ich do správnych medzí, dokazovať im, ako veľmi sa mýlia…

“Môj život dostal zmysel a nemohol som si pomôcť, musel som posudzovať všetko, čo som robil, vzhľadom na tento účel. Časť zo mňa sústavne monitorovala, nakoľko mi to ide na ceste bojovníka, a časť zo mňa sa stále búrila a snažila sa vykrútiť. Ako celok som sa dostal do stavu bezvládia, v ktorom som zostal po mnoho rokov. Bol som vzdialenejší sociálnemu poriadku viac než kedykoľvek predtým, nebol som schopný akceptovať jeho ciele a hodnoty. Na druhej strane som sa cítil na míle vzdialený od bezchybného bojovníka, nieto ešte od muža poznania! V tých dňoch sa na mňa zo zrkadla pozeral zmätený a  osamelý šašo s maskou, ktorý sníval o tom, že je iný a mimoriadny. Ale obvykle som sa rozhodol nezaoberať sa touto časťou môjho zrkadlového obrazu a len som si upravil účes.”

Tak neviem, ako vy, ale ja si už odteraz neprichodím až taká “mimo”. 🙂 Múdrejší ľudia odo mňa prechádzali tou istou etapou. Takže jedno je, aká som – som na správnej ceste… 🙂

Reklamy

4 thoughts on “O neznášanlivosti bosoráka

  1. S tým môžem iba súhlasiť. Nie vždy sa dá odísť z protichodného prostredia a tak sa človek uzavrie a nerozpráva, aj keď často má sto chutí vykričať svoje presvedčenie do celého sveta. Ja som zrazu zistila, že nikam nezapadám. Rozkolísalo to moju nadobudnutú stabilitu a posúvalo stred, stále mám čo robiť, aby som sa doňho vracala. A tak som sa rozhodla, že nie slovami a presviedčaním, ale svojim životom a postojom budem vyvolávať otázky a pochybnosti. Proste o sebe nerozprávam (je to ťažké pri mojej merkúrovskej povahe 🙂 )

    Like

  2. Pripomenulo mi to minulotýždňové sedenie so šéfom. Rozprával o jednom chlapovi, že je divný a nemôžeme ho zamestnať, lebo “predstav si, on verí na sprostosti ako sú čakry a podobne”. Tak som sa snažila chvíľu vysvetľovať, že to nie je psychická vada a niečo na tom môže byť, ale potom som už len nehrdinsky mlčala, keď na druhej strane bol úplný stav nepochopenia. Ups

    Like

  3. Melchizedek spomína 1 Japonca, ktorý od mala vedel čudný jazyk s čudnou abecedou, ktorý nikto z jeho okolia neovládal a abeceda nezapadala vôbec povedzme do pozemského rámca. Tým jazykom sa mohol rozprávať iba sám so sebou, resp. so svojím vyšším Ja a anjelmi a robil si v ňom zápisky. Raz mu jeho vyššie Ja dalo úlohu, že si má kúpiť letenku do New Yorku a má tam ísť na nejakú križovatku a že tam už ďalej uvidí. Keďže ho VJ nikdy neklamalo, tak aj napriek tomu, že to bolo čudné a v USA nikdy nebol a aj po anglicky hovoril len lámano, letenku si kúpil a išiel v danom čase na danú križovatku. V tom čase bol Drunvalo v nejakej “organizácii” v NY, kde sa proste učil nové vec a jeho “majster” ho len poslal na nejakú adresu, aby tam vyzdvihol nejakého Japonca a doviedol ho. Nedal mu ani meno a ani popis ako vyzerá 😀 No a tak Drunvalo a Japonec išli každý v slepej dôvere na danú križovatku a tam sa stretli. Drunvalo oslovil Japonca a ten jednoducho išiel za ním. Keď prišli do “hlavného stanu”, Drunvalov “majster” mu povedal, že nech počká v 1 miestnosti. Bola malá a bol tam len zakrytý flipchart. Potom tam priviedli Japonca. Chvíľu čakali a potom do miestnosti priviedli ešte ďalších 3 mužov. Nikto zdanlivo netušil, čo tam robí a všetci len mlčali a klikali očami na seba na vzájom, až kým niekto neodkryl zahalenú tabuľu. Drunvalo tomu nerozumel, lebo na tabuli boli len nezrozumiteľné kliky-haky. Tí 4 muži ale čumeli na tabuľu úplne zmeravený vrátane Japonca, ktorý okamžite spoznal svoj “tajný jazyk”. Na to vošiel do miestnosti tuším ten “majster” a oslovil Japonca v tej neznámej reči. Ten so slzami v očiach padol na kolená a nechápal čo sa deje. Pradoxne aj ostatní 3 muži reagovali podobne a pochopili, že toto majú spoločné a začali spolu komunikovať a vášnivo rozoberať text napísaný na tabuli. Potom Drunvalo odišiel, lebo im aj tak nerozumel ani slovo, alebo ho majster poslal preč? už neviem…možno som to aj celé mierne prifarbil 😉

    Like

  4. Helar opäť ďakujem za tvoj blog. Pri mnohých článkoch si uvedomím, ako sú šité presne na mňa. Keď som prišla na tvoj blog začala som prvé riešiť seba a “ale čo ostatní (hlavne tí najbližší)”. Znovu som si prečítala 4 dohody, zistila som prečo som pred pár rokmi nezostala pri aplikáií 4 dohôd do života v najväčšej možnej miere ale len veľmi okrajovo…lebo ostatní…myslím, že dozrel čas vrátiť sa späť a začať znovu. Samotný Ruiz píše, že to nie je ľahká cesta. Dnes je môj prvý deň, kedy si snažím 4 dohody v každej situácii uvedomovať a hneď z rána som sa povadila v aute s mojou tetou. Je ťažké byť občas jednoducho ticho, pretože ludia čakajú, že budete na ich sťažnosti a hodnotenie iných reagovať. Ak reagujem, väčšinou som opačného názoru a automaticky sa na mňa osopia. Dnes som sa jej kludne snažila vysvetliť (nehreš slovom, takto to chápem ja), že môj opačný názor na situáciu neznamená, že mám niečo proti nej a že by som bola na ňu nabrúsená, len mám jednoducho iný názor a nemusí sa za to urážať a brať to osobne. Potom sa to relatívne napravilo, sama povedala, že to asi ona je nabrúsená 😀 Po celý čas som sa snažila uveomovať si tie dohody a ono to v podstate zabralo…
    Veciam okolo duchovna sa venujem už niekoľko rokov s veľmi dlhými prestávkami občas 😀 a hoci sa to nemusí zdať, aspoň trošku som duchovne podrástla, aspoň to tak cítim. Voľakedy som bola neuveriteľne spoločenská, žiadna akcia sa bezo mňa nezaobišla, záležalo mi na tom, aby som bola obľúbená, pekná a ludia ma mali radi. Bohužial to nie vždy ide adnes občas cítim, že mi akokeby nikto nerozumie, zrazu ma takýto život prestal napĺňať…

    Myslím, že riešením nie je od ludí, ktorí majú opačný názor, zdrhnúť, ale nenásilne s nimi ďalej zotrvávať a ukázať im iný pohľad na vec (ak nám na tých luďoch záleží). Takto sa to snažím robiť ja, občas sa darí viac inokedy menej a je mi plne jasné, že ešte kopu vecí neviem, ale človek dozrieva každým dňom.

    Like

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.