Uvedomenie si nestálosti vecí a používanie smrti ako poradcu sú ústredné stavebné kamene v učení dona Juana a v práci Castanedu. V žiadnom prípade nejde o intelektuálne či filozofické cvičenie. Nestálosť (po česky by to bolo lepšie: “pomíjivost”) treba chápať a cítiť na úrovni buniek. Musí byť skutočne hmatateľná a skutočne prítomná, aby ovplyvnila naše prežívanie. Tým, že potláčame realitu a konečnosť smrti, sami seba programujeme na sen, na virtuálnu realitu, v ktorej nič nie je konečné, kde sa správame, ako keby sme mali žiť naveky, kde slová a skutky v sebe nenesú hrozbu toho, že by mohli byť prípadne naše posledné.
V našich moderných kultúrach sa virtuálna realita bez smrti stala štandardom. Skutočná smrť sa skrýva; telá zosnulých sa upravujú a mejkapujú, aby vyzerali ako živí alebo prinajhoršom ako spiaci. Na druhej strane, nepravá smrť, virtuálna smrť sa sústavne ukazuje a oslavuje. Kiná a televízia sú plné smrti, a to najmä tej násilnej. /…/
A ak toto všetko nestačí na to, aby to zbavilo našu smrť reálnosti a definitívnosti, všade sa potkýname o náboženské špekulácie o nejakej forme znovuzrodenia a osobného života po smrti, ktorým celkom uniká pointa. Vďaka radikálnemu neporozumeniu posvätných textov a spirituálnej múdrosti starých čias sa večný život vysvetľuje ako život po smrti, nie ako prebudenie sa do života v tu a teraz, kde prestáva čas existovať. Toto neporozumenie je ľahké, pretože naša predstava o večnosti je nedokonalá. Väčšinu života som “večnosť” považoval za nekonečne dlhú dobu. Nanešťastie to vo mne vypestovalo celkom nesprávnu predstavu. Pretože som si nevedel predstaviť nekonečne dlhú dobu, tak som večnosť začal považovať za extrémne dlhý časový úsek a nie za totálnu absenciu času. A kvôli tomuto musela byť večnosť za horizontom našej svetskej existencie. Musela prichádzať po živote. Len čo som si uvedomil, že večnosť musí v skutočnosti značiť absenciu času, večný život nadobudol tiež celkom nový význam: život mimo zažívania času, život v tu a teraz, život ako zažívanie prítomného okamihu.
Keď som si do života vpustil plnú realitu a konečnosť smrti, paradoxne mi to ukázalo jedinú cestu, ako ju prekročiť: držať sa tu a teraz, vylúčiť čas zo svojho vnímania života.
Dala som to sem celé ako preklad. Nič, čo by som k tomu dodávala, by nebolo lepšie ako to, čo píše Wolf. Takto nejako to cítim aj ja.
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Fu. Riadny clanok. Jedina vec, ktora mi nesedi je to TU a TERAZ. Su to pojmy ktore oznacuju priestor a cas. Neexistencia casu sa podla mna neda vyjadrit slovom TERAZ. Neni to len rozumova uvaha, mam jeden zazitok ked som pocitila absenciu casu, skoro mi z toho preplo, nijake TERAZ mi tam nepasovalo, skor TAKTO. Tazko sa to popisuje, ale normalne sa mi srdce rozbuchalo pri tej spomienke
Páči sa miPáči sa mi
Vieš, brala by som to tak, že pocit je asi ten istý, len ho dávame do odlišných slov… Slovník je v tomto prípade nedokonalý, ochudobňujúci, pretože ty si so slovami “tu” a “teraz” môžeš spájať úplne odlišné pocity ako ja. 🙂
Ja som “tu a teraz” prebrala z ezoteriky, pretože takto väčšina ľudí aspoň chápe, o akej koncepcii hovorím, ale pre mňa je najvhodnejšie opisné slovo “existovať”. S tým tvojím “takto” nemám problém; cítim, čo v ňom asi cítiš ty. 🙂 Anjeli mi na to dali iné slovo, ktoré používam najradšej – “eloi”, všetko je presne tak, ako má byť. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
jo. Eloi je fakt najlepsie. Pri nom mi ani srdce nebucha ale usmievam sa 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Ja zas používam slovo Yesss 😀
Páči sa miPáči sa mi
eloi … doteraz som to slovo asi nepocula, ale je mi nejake velmi zname a usmievam sa pri nom ako blazon od ucha k uchu. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Eloi, tu a teraz sa som mnou snažia vybabrať… 😆 do pošty som nedostala správy o nových pridaných príspevkoch na Eprakone a Pini. Ale poviem vám, to, čo je tu napísané platí aj dnes 😀 Takže – Eloi!
Páči sa miPáči sa mi