Čítať Lujana Matusa sú pre mňa galeje. Už po siedmykrát som vzala jeho knižku a práve som sa chystala ju po siemykrát odložiť (v živote som sa nedostala za stranu 11 😦 ), ale nakoniec som sa zaťala. A neľutovala som…

Najprv samotný Lujan Matus. Nenašla som jeho pôvodné meno ani nič bližšie o ňom. Má na webe stránky a diskusné fóra a vystupuje ako nagual, ale zdá sa, že spadol presne do toho, čo hrozí ľuďom s mimoriadnymi zážitkami – začína byť egomanický. Na diskusnom fóre, ktoré vedie, vraj ľudia zostávajú tak dlho, kým neprejavia názor trochu odlišný od jeho vlastného – a potom sú ním a jeho vernými “vypoklonkovaní”, v našom wordpressáckom žargóne by sa dalo povedať “zabanovaní” 🙂 … Podľa toho, čo som čítala, tak sa tam narába dosť so sociálnym nátlakom a hrozbou deprivácie (“tak vidíš, ako sa cítiš, teraz taká sama?“). Nech už je to hocijako, osoba Lujana Matusa ma nezaujíma, beriem ho s nedôverou a rezervou, ale ak má čo múdre povedať (a to nechám posúdiť ten tichý hlások v svojom vnútri 🙂 ), tak sa budem učiť!

(A všetkým, ktorí teraz pohoršene krútia hlavou nad mojimi rúhavými poznámkami na adresu ďalšieho z nagualov 🙂 , odporúčam pozrieť si aspoň tento článok, ktorý reprezentuje výcuc názorov ľudí, čo s ním boli v kontakte buď ako žiaci alebo čitatelia jeho fóra.)

30.8.2010: Predsa len mám doplnenie. Pýtala som sa naňho Gabriela. Podľa mňa je Matus snívač, a to veľmi dobrý. Hovorí si “nagual” a preto som sa pýtala Gabriela, či skutočne nagualom je. Je. Nagual ako dvojitá bytosť? Nie; nagual ako učiteľ. Podľa Gabriela nie je Matus dvojitá bytosť. To neznamená, že by nebol múdry, len že nemôže fungovať pre iných ako “kľúč” k prechodu na “druhú stranu”.

V tomto článku idem urobiť výťah z jeho prvej kapitoly z knihy The Art of Stalking Parallel Perception. Kapitola sa volá Šamanské snívanie, ale nie preto, že by sa ním zaoberala, ale Lujan Matus opisuje svoj prvý kontakt so svojimi spirituálnymi učiteľmi počas šamanskej cesty. Ešte než pôjdem ďalej: zatiaľ som prečítala len túto prvú kapitolu. Mám pocit, že ju písal človek s psychologickým biasom. Na mňa je v nej menej toltéctva, viac psychológie a celkom najviac mystiky, ale vybrala som tie pasáže, ktoré ma oslovili:

Jagür je strach

Už som spomenula, že počas sna či šamanskej cesty sa Lujan Matus dostáva do kontaktu s bytosťou, ktorá sa nasťahuje do jeho vnútorného dieťaťa. Táto bytosť vyzerá ako nejaký v koži odený čínsky či japonský bojovník a predstaví sa mu ako Lujan (číta sa Luchan a znamená “žiarivý”). Kontakt s Lujanom ho dostane do kontaktu s inou bytosťou, ktorá si hovorí Somai (znamená vraj “vnútorný svedok”). Somai mu hodne vysvetľuje. Hlavne hovorí, že ak chce niekto v sebe objaviť svoje vnútorné dieťa, musí sa ponoriť do hĺbok svojej duše a vo väčšine prípadov potrebuje poraziť svoj strach. Tento strach sa prejavuje ako Jagür (paralela s jaguárom v stalkovaní a u Lujana Matusa má ženský rod, kde vidím zas paralelu s kresťanstvom 🙂 ) a predstavuje energetické stopy socializácie a času, do ktorého sme sa narodili. V jazyku (“syntaxi“) Vigilovej by sme asi povedali, že predstavuje Parazita.

Z tohto pohľadu mi potom dáva veľký zmysel aj družina Jaguára, ktorá vlastne pracuje na vymanení sa spod kontroly strachu a energetického odtlačku prostredia – toho, čo poznáme ako “dohody“.

Somai vysvetlil, že Jagür nás obchádza a vrčí z tieňov. Ale len čo sa zavrčanie Jagür stane naším vlastným vrčaním, dosiahli sme vnútornú prázdnotu a vtedy sa k nám dostaví náš mecenáš (zrejme v castanedovskom zmysle, teda osoba, ktorá nám predvedie nagual).

Štyri vnímania človeka

Somai pokračuje tým, že práve sa Matusovo vnímanie rozdeľuje na štyri vnímania.

Prvé je vnímanie očami dieťaťa: čisté, neskreslené, vnímajúce s obrovskou jasnosťou a čistotou pohľadu.

Druhé je vnímanie dospelej osoby, doslova “dospelého svedka”: schopnosť nekompromisne a priamo poznávať a schopnosť komunikovať prostredníctvom jazyka.

Tretie vnímanie je “architekt pozorovania”, teda po slovensky asi “strojca pozorovania”, ale budem sa držať architekta – osoby, ktorá plánuje neskoršiu realizáciu. Architekt vie aj veci mimo oblasti poznateľného (pre angličtinárov medzi vami “to know beyond what is to be known” 🙂 , teraz už asi chápete moju nechuť čítať túto knihu 🙂 ) a kombinuje vnímanie dieťaťa a dospelého svedka a informáciami zo sveta Svetla.

Štvrtý typ vnímania sa viaže na naše mimofyzické a mimozemské skúsenosti, v prípade Lujana Matusa to bola napríklad tá časť naguala Lujana, ktorá sa nasťahovala do jeho vnútorného dieťaťa. Zatiaľ to nebolo vysvetlené podrobnejšie.

Najprv som sa pokúšala zladiť to s ôsmimi bodmi, ktoré tvoria úplného človeka, ale nevidím tam veľkú paralelu. Zato som pochopila jednu inú vec z mojich zážitkov s anjelmi. Kedysi dávno som sa Gabriela pýtala na moju pozíciu u nich. Povedal, že som “jediná”. Takmer dva roky zakaždým, keď som sa ho na to pýtala, prišla odpoveď “jediná”; až potom v nejakom záchvate pravdovravnosti to bolo odrazu “jedna z piatich”…

Dorazilo ma to. Brala som to ako ultimatívny dôkaz toho, že klame, a prerušila som komunikáciu s ním, nie však s Otcom a Messielom. Keď prvá emócia opadla, začal fungovať mozog a ten má jeden naučený program: hľadať v každom vyjadrení taký uhol pohľadu, z ktorého by dané vyjadrenie bolo predsa len pravdivé. Túto rutinu do mňa implantovala asi pred rokom Gaia a odvtedy mi pomohla už pri nejednom anjelskom “precitnutí”… 😕

Začala som hľadať uhol pohľadu, kde by “jediný” a “jeden z piatich” dávalo zmysel. Nakoniec mi to Otec vysvetlil: jediná v zmysle “stále tá istá identita” a jedna z piatich v zmysle “jedna z jej verzií, pričom ostatné sú v iných dimenziách a nehmotné”. To bolo v marci tohto roku.

A teraz, v auguste, ako toto píšem, mi niečo docvaklo: ak ja som hmotná reprezentácia seba, mám ešte nejaké štyri nehmotné reprezentácie. Počkať, štyri?! Nie je to počet tých vnímaní, čo spomína Matus?

Takže je možné, že ide o tú istú situáciu. Arkturiáni hovoria, že ako klesáme do hmoty, v iných dimenziách nechávame verzie seba samého. Doteraz som to brala ako toto. Ale odvčera si skôr začínam myslieť, že rôzne časti vo mne tvorili tie zvyšné štyri verzie mňa – a že to bol aj dôvod, prečo ich anjeli chceli zjednotiť do jedinej! Čiže fyzická reprezentácia tejto identity dostala do seba všetky svoje aspekty vnímania a stáva sa (snáď) kompletnou osobou. 🙂 Páčilo by sa mi, keby to bola pravda!

Doplnok 20.8.: Lenže Gabriel hovorí, že to tak nie je. Išlo vraj nie o rôzne vnímania, ale o rôzne kópie  mňa v iných dimenziách, čiastočne so spoločnými črtami a čiastočne s odlišnými. Takže zas raz jedna teória, ktorá padla… 😥

Podľa Somaia Jagür večne striehne v tieňoch a naše štyri vnímania nám pomáhajú rozpoznávať jej útoky a neutralizovať ich:

“Vedz, že čakajú vo všetkých možných kútoch a pri tomto vedomí buď posilnený predstavou, že tvoja integrita je hranica, ktorú nemôžu narušiť tí, čo fungujú z iných uhlov pohľadu svojho vlastného vnímania. Pretože len čo vylezú zo svojho kúta, aby ťa napadli, automaticky budeš vedieť, odkiaľ prišli.”

(To len na margo, ak ste si mysleli, že Lujan Matus je ľahké čítanie; to som ešte zjednodušovala a písala len v priamych, nezahniezdených vetách. 😕 )

Plášť a jeho manipulácia

A pretože to bolo v sne, hodil Somai Matusa do novej situácie, v ktorej bolo úlohou Matusa sledovať s použitím všetkých prvkov vnímania. Sledoval akosi “zhora” nejakú komunikačnú situáciu a videl plášť, ktorý je omotaný okolo vnútorného dieťaťa a tlačí na ich vnímanie a skresľuje ho. Všimol si, že tí ľudia vnímali už potom len to skreslenie, nie skutočnú situáciu, a  že začali konať nezrelo a obmedzene. Videl, ako plášť vysiela vlákna k iným osobám. Osoby si ten plášť a tie vlákna vôbec neuvedomovali.

Somai mu vysvetlil, že sila plášťa spočíva v “dráme”, teda dramatizovaní každej situácie:

“Dráma je zahalený úmysel, ktorú zakrýva vnútorné ticho a vytvára bariéru voči porozumeniu.”

Ja to vnímam tak, že emócia v situácii preberie kontrolu a skreslí vnímanie situácie, čím do nej napremieta ale všetky naše najtajnejšie strachy a očakávania – teda, ak nejaké máme. A tam pokračuje aj Somai:

“Pochop, že  tí, čo sa nachádzajú na ceste sebazdokonalenia, sa potrebujú dostať do stavu vnútorného odstupu. … Pozri, ako sa plášť vrhá na iných cez to svoje vlákno a ovplyvňuje jedincov, ktorí sa snažia udržať si odstup a získať osvietenie. Tento aspekt vzájomného prepojenia si treba uvedomiť, aby človek dokázal jasne definovať svoje intuitívne, krištáľovojasné myšlienky, ktoré vznikajú z ticha a túto definíciu možno úplne zlúčiť s odrieknutím sa vnárania sa, ktoré je manipulatívnym nástrojom a základnou štruktúrou plášťa.”

Inými slovami a so znalosťou Castanedu: Vnáranie sa do vecí (vcítenie sa, zahĺbenie sa, identifikovanie sa s niečím, zaujatie stanoviska k veci) uvoľňuje cestu pre to, aby nás “plášť” mohol manipulovať – a to on robí cez vnútorné “drámy” (teda preháňanie istých prvkov situácie). Myslím, že v tomto bode by som mohla urobiť rovnítko plášť = vnútorný monológ. Najlepším protiliekom proti manipulácii plášťa je vnútorný odstup od veci, nereagovanie z pozície emócie, sebadôležitosti, vypnutie vnútorného monológu a nastolenie vnútorného ticha. Podľa castanedovcov je vnútorné ticho celkovo kľúčom k hocijakej mimoriadnej schopnosti. A preto ešte raz zopakujem:

“Krištáľovojasné myšlienky vznikajú z ticha.”

Intenzita

Tu nedokážem rozprávačsky vybrať zákrutu, pretože pri čítaní sa pohybujem na hranici svojej trpezlivosti (a tá nikdy nebola veľká 🙂 ), takže poďme k ďalšej myšlienke, čo ma zaujala. Už u Castanedu som sa stretla s pojmom “intenzita”. Vždy bol vysvetlený nejakým opisom a ja som si pod žiadnym tým opisom nedokázala predstaviť nič konkrétne.

Teraz sa mi začalo rozjasnievať. Matus tiež narába s intenzitou a má k nej nejaký lepší prístup ako ja – a cez jeho prístup som si konečne vytvorila predstavu o castanedovskej intenzite! (Hehe, Trocký: “Možno nájdem pravdu porovnávaním lží.” helar: “Možno pochopím realitu porovnávaním interpretácií.” 😀 )

“Keď krištáľovojasný človek putuje na svojej vlastnej intenzite, dokáže si uvedomiť vlákna, ktoré ten plášť, čo sme si sami obliekli, vypúšťa do priestoru. … Viď ten plášť ako to, čo skutočne je; je to náš vlastný výtvor a bol do nás uzamknutý od raného detstva.”

Neviem, čo v tomto citáte mi navodilo obraz, ale odrazu tu bol: všimli ste si niekedy, ako sa správa mačka? Mačka je vždy absolútne v danom okamihu, ale nikdy nie natoľko pohrúžená, že by nezareagovala na bočný stimul! Keď sa pozriete mačke do očí, vidíte jej intenzitu. Takže z toho mi vychádza, že celá tá “intenzita”, čo ma tak dlho omínala, je vlastne stav “žiť v tu a teraz”, stav absolútnej koncentrácie na daný okamih pri súčasnom udržaní si odstupu nestranného pozorovateľa. A to by sa mi zas krylo s Castanedovým opisom bezchybného bojovníka. 🙂 Hepi, že som aspoň niečo zas pochopila.

Plášť a jazyk, ktorým hovoríme

Tu sa dostávam do inej oblasti mojich “anjelskych” spomienok (teda, ešte aj spätne nemôžem odškriepiť, že to bolo často skôr peklo… 🙂 )

Najničivejší, najjedovatejší prvok našich interakcií je jedom naplnený jazyk klebiet, ktorý postupne degeneruje vedomé vnímanie – a o ktorom ľudstvo dobre vie. Ak u niekoho prevláda tento jedovatý jazyk, destabilizuje sa tým jeho osobná sila a vzniká nejednoznačnosť, strach a ovzdušie nepriateľstva, ktoré zahalí a obmedzí vedomie; vedomie prestane vidieť do vecí a preto to treba odstrániť, lebo inak sa vedomie stráca v neudržateľných a neproduktívnych pozíciách/postojoch, maskovaní straty orientácie a povýšení socializácie (teda združovania sa do skupín podobne orientovaných jedincov) nad hľadanie pravdy. V takomto stave napĺňame vedľajšie potreby a tie hlavné zostávajú nenaplnené. Všetky tieto pasce sa k nám dostávajú a udržiavajú si svoju silu cez opakovanie. Opakovaním nad nami plášť získava moc.

To, čo Matus nazýva “jazyk klebiet”, by som ja nazvala skôr jazykom naznačovaní. Vyjadreniami zakladajúcimi sa na nejednoznačnosti, na tom, že ak s týmto vyjadrením narazím, budem sa z toho môcť “vykecať” tak, že ma ten dotyčný nesprávne pochopil… Keby som bol jednoznačný, bolo by to slovo proti slovu a mohol by ma poraziť – a tak mu nedám príležitosť, aby sa mohol chytiť niečoho konkrétneho, ale “medzi riadkami” mu to dobre okorením… Sú to vyjadrenia ako “veď všetci vieme, kto to je” alebo “veď všetci vieme, ako to bolo” – vyjadrenia obsahujúce jednoznačný jed, ale také nekonkrétne, že sa v nich môže nájsť hocikto a že sa môžu použiť na odpísanie hocikoho.

Mňa anjeli tiež hodne cepovali na jazyku, aký používam. Najprv to boli len tie menej slušné vyjadrenia; Gabriel ma upozorňoval, že keď ich hovorím, dodávam im silu a automaticky tým robím svet okolo mňa škaredším. Ale neskôr sa začali zaoberať aj spôsobom, akým pozerám na ľudí a akým hovorím o ľuďoch. Nedovolili mi robiť skryté naznačovanie – buď povedz priamo alebo čuš! Bola to nesmierne výchovná lekcia, pretože keď vás nútia prestať naznačovať, všeličo vám akosi nejde cez pery a odrazu prestávate byť až takí sebadôležití, posudzovační a majúci svoj špecifický (a málo priaznivý) názor na kdekoho… 😕

Teraz ešte tri citáty, ktoré sa mi zdali dôležité, ale nemám pre ne nijaké vlastné postrehy:

O snoch

“My ako ľudské bytosti sme poprepájaní s Univerzom, aj keď sa nám toto Univerzum zdá byť konkrétnym útvarom. Naša mágia ľudských bytostí spočíva v tom, že sa dokážeme prepínať medzi dvoma oblasťami: jednou hmotnou a druhou energetickou, ktorá sa nám však v snoch zdá byť hmotná. Za týmito snami je čistá energia.”

Fluidita

“Musíš sa vzdať toho hierarchického systému merania, ktorý nám bol vnútený… Musíš byť ako voda. Potom padneš celkom automaticky do najnižšej pozície, ktorá však v skutočnosti nie je ani nižšia ani vyššia a len napodobňuje istú formu, a cez toto prispôsobenie sa budeš schopný odhaliť skutočnú podstatu za vecami. Tvoje vedomie nebude nikdy skreslené vďaka tomuto fluidnému prispôsobeniu sa.”

Koncentrácia

“Ak tvoj osobný život nie je jasný alebo mocný, potom všelijaké záujmy (rozptýlenia) ti ukradnú tú silu, ktorú sme ako ľudské bytosti podedili. Rozptýlenia zapchajú vedomie nesúrodými obrazmi a emóciami.”

No a na záver ešte malú ochutnávku štýlu, v ktorom je kniha písaná (trochu mi pripomína Maresove knihy), aby ste pochopili moje sebazapretie a obeť, ktorú vám týmto prinášam 😆 :

“Vtedy som vedel, že sami seba musíme vsnívať vpred s fluidným prispôsobovaním sa, ktoré zodpovedá Architektovi pozorovania a stáva sa multidimenzionálnym v rámci svojej lateralizácie.”

Ak niekto viete, čo tým Lujan Matus hovorí, nenechajte nás ostatných “zomrieť blbých”! 😛