V knihe Sudden Awakening rozpráva Eli Jaxon-Bear príbeh, ktorý mu rozprával jeho učiteľ Papaji – príbeh o dhobim (indický práč) a jeho stáde oslíkov:

Každý deň dhobi naložil svojich oslíkov špinavými šatami z celej dediny a pobral sa dole k rieke, kde tie šaty opral, vysušil na slnku, poskladal, naložil na oslíkov a vrátil sa s čistou bielizňou späť do dediny.

Jedného dňa narazil na poľovníka, ktorý sťahoval z kože ulovenú levicu. Tá mala porodiť mláďa a dhobimu sa podarilo zachrániť nenarodené levíča. Levíča prežilo a vyrastalo s dhobim a jeho oslami a dhobi nakladal špinavú bielizeň aj na levíča a brával ho spolu s oslíkmi k rieke.

Prešlo pár rokov. Celá skupina bola zasa na ceste k rieke, keď tu ich zazrel dospelý lev. Vo vidine ľahkého obeda skočil do stredu skupinky a ako sa oslíci rozbehli v panike na všetky strany, vyhliadal si lev vhodnú obeť. Odrazu zbadal čosi, čo ho okamžite zastavilo – mladého leva so špinavou bielizňou na chrbte, pobiehajúceho hore-dole a trasúceho sa od strachu.

Starý lev zahnal mladého leva do kúta. Ten ho poprosil, aby ho nechal žiť a vrátiť sa k svojim bratom oslíkom. Starý lev potriasol hlavou a povedal: “Ty predsa nie si oslík!” Ale mladý lev nástojil na tom, že je oslík a nenechal sa zviklať. Tak ho starý lev vzal k vode a ukázal mu jeho odraz na vodnej hladine: “Vidíš, že vyzeráš rovnako ako ja?” Mladý lev prikývol. Starý lev zareval: “Tak nech počujem tvoj rev!” Mladý lev zareval a odrazu si uvedomil, kto vlastne je.  

V tomto bode obvykle položil Papaji svojim poslucháčom tú istú otázku: “Koľko praxe potreboval, aby sa stal levom?”

• Porozmýšľajte o tomto príbehu a poslednej otázke. Ako by sa mohla vzťahovať na vás a váš doterajší život? To, kto v skutočnosti ste, to spokojné, naplnené a slobodné “ja” mohlo doteraz vo vás len driemať. Driemať a snívať sny o strachu, nedostatku a nevyhovovaniu. Ale vyhovujete. Vy ste už dokonalí, nepotrebujete sa o dokonalosť snažiť. Ak snívate, že by ste chceli byť niekým iným – už ním ste! Prebuďte sa do reality toho, kto vlastne ste. Sústreďte sa na toto “ja” a pochopte, že to je vaša pravá prirodzenosť. Zobuďte sa zo sna.
• Položte si otázku: “Čo by sa stalo, keby som sa náhle zobudil do reality toho, kto v skutočnosti som?”

Koho by sme našli, keby sme sa do tej reality zobudili?

Teraz sa pozrime na to, kto vlastne sme a ako sa „to, čo sme“ (=naša identita), v priebehu rokov poskladalo. Týmto procesom nás povedie hlavne Arjuna Ardagh, z ktorého audioknihy Let Yourself Go (Disc 1, The Nature of Belief) som vybrala niektoré časti, spracovala som ich a doplnila svojimi vlastnými postrehmi. Bolo to potrebné: Arjuna Ardagh je totiž budhista. Ja nie som budhista, ale niektoré veci z budhizmu som na sebe skúšala a viedli k vynikajúcim výsledkom. To neznamená, že zo mňa spravili budhistu… 😛 Tak by som žiť nevedela. Ale ak niekde existuje múdra myšlienka alebo dobrý návod, bola by hanba zavrhnúť ho len preto, že patrí k inému pohľadu na svet… a tak nezavrhávam a prinášam, čo som sa u Arjunu Ardagha dozvedela a čo ma aj celkom „nebudhisticky“ oslovilo:

Veríte v svoj nos?

Veríte na Mikuláša? Na život na iných planétach? Veríte v Boha? Veríte v svoj necht na pravom prostredníku? Veríte v dvere svojho bytu? Veríte v svoj nos?

Niektoré tieto otázky znejú celkom rozumne, iné znejú bláznivo – prečo by niekto mal veriť v svoj nos? Čím to je, že niektoré otázky, napr. či veríte v život na iných planétach alebo v Boha, znejú rozumne, kým otázky, či veríte v niečo, čo dokážete priamo ohmatať, znejú divne?

Pozrime sa na to, čo je viera… Prečo veríme? Je možné, že potrebujeme veriť len vtedy, keď nevieme; že potrebujeme veriť len vtedy, keď nie sme ochotní zmieriť sa s našou skúsenosťou?

Nakoľko vieme, zvieratá nemajú vieru. Viete si predstaviť fundamentalistického klokana? Prejavuje váš pes náklonnosť k nejakej politickej strane? „Ja som republikán, nebudem žrať tieto granule, pretože ich vyrábajú liberáli…“ Sedáva vaša mačka po večeroch v okne a rozmýšľa o tom, či existuje nejaká Univerzálna Mačka, ktorá na všetky mačky dáva pozor?

Nakoľko vieme, ani malé deti nemajú vieru. Neprejavujú hlbokú náklonnosť k spisom Jeana Paula Sartra, nemajú politickú príslušnosť, ba ani náboženskú príslušnosť… Ich rodičia možno, ale dvojročné dieťa nie. Na to treba istú štruktúru myslenia, než si vytvoríme tieto predstavy a vieru.

Čím to je, že len ľudské bytosti – a to až na istom stupni rozvoja – si vytvárajú vieru? Arjuna Ardagh hovorí, že si vieru vytvárame vtedy, keď sa cítime odtrhnutí od toho, kto v skutočnosti sme a čo v skutočnosti je samotný život. Moja interpretácia: keď nevieme, ako sa postaviť k svetu naokolo (lebo nemáme vysvetlenie, nevidíme súvislosti alebo vidíme, ale nevieme s nimi žiť), siahame po viere. A čo sa týka nás, tak „viera“ označuje náš sebaobraz, sebapresvedčenia a sebaklamy vo forme rôznych postojov a predstáv.

„Kŕče vedomia“

Naše predstavy o sebe a svete naokolo sú vlastne len jeden spôsob vnímania mnohorozmerného fenoménu. Arjuna Ardagh o predstavách a viere hovorí ako o „kŕčoch vedomia“ a mne sa to páčilo natoľko, že som to nekriticky prevzala 😛 …

Predstava (názor, postoj) je jednoducho isté predpojaté vnímanie, osobné skreslenie vnímania skutočnosti, ktorá je, aká je. Tieto osobné skreslenia sú odlišné človek od človeka a v podstate je to to jediné, čo skutočne odlišuje jedného človeka od druhého. Každý z nás má inú sadu skreslení vnímania, inú sadu „halucinácií“ (ďalší pekný výraz, ktorý som si „požičala“).

Predstava má mnoho rozmerov. Ak ju vnímame myslením, hovoríme o viere. Viera je mentálny fenomén. Napríklad „na svete panuje nedostatok peňazí“ je viera. Ak sa jej držíme v našom živote, zdá sa nám logická, zakladáme na nej naše závery a konanie a snažíme sa ju riešiť myslením.

Ale tú istú predstavu môžeme aj precítiť. To isté skreslenie vedomia môžeme vnímať buď ako mentálny alebo ako emocionálny fenomén. Ako emocionálny fenomén ho vnímame ako emóciu – a potom myšlienka na nedostatok peňazí u nás vyvoláva pocity ako napätie, ohrozenie či strach.

Myšlienka ako napr. „myslím, že ma veľmi nemajú radi“ môže byť viera. Môžeme ju vnímať, môžeme si ju podložiť dôkazmi (nepozreli na mňa, nehovorili so mnou, boli úseční v odpovediach a pod.), ale keď sa presunieme do roviny pocitov, stáva sa z nej pocit odmietania, pocit nepatričnosti, pocit, že chceme zaliezť do myšacej dierky… Veľa z psychoterapie sa zameriava na to, aby človeka dostalo z mentálnej úrovne do emocionálnej, pretože tu sa s problémami dá ľahšie vysporiadať.

Ďalšia rovina, na ktorej môžeme tú istú vieru precítiť, je fyzické telo. Ak si napríklad pomyslíme, že je nedostatok peňazí, prejaví sa to ako kontrakcia svalov niekde v tele – v hrudi, v žalúdku či šiji. Myšlienka „nemajú ma radi“ sa môže prejaviť ako stuhnutie celého trupu.

Popri týchto bežných troch rovinách je tu ešte štvrtá. Nazvime si ju rovina čistej energie. Takto môžeme názor pocítiť ako „sťah/kŕč vedomia“. Takto ho však nie sme zvyknutí vnímať – vnímame ho mentálne, emocionálne alebo fyzicky, takže má nejaký svoj príbeh, „substanciu“, „hmotu“. Pocítiť názor na úrovni čistej energie si vyžaduje vysokú mieru vnútorného odstupu. Na druhej strane, ak dokážeme názor precítiť bez tých príbehov, ktoré sa naň viažu, dosiahneme takmer okamžité odstránenie obmedzujúceho presvedčenia.

Ako sa stane, že sa v našom živote nahromadí toľko všelijakých „kŕčov vedomia“? Prečo beháme po svete s toľkými vrstvami predstáv? S toľkými emocionálne zaťaženými situáciami? S toľkými prežitkami, pri ktorých nereagujeme spontánne?

Istý francúzsky psychológ menom Jean Piaget skúmal správanie malých detí vo veku, keď ešte nehovoria. Zistil, že keď dieťa zaujme nejaká hračka, dá si ju k tvári a je prekvapené, keď hračka udrie o tvár – dieťa neočakáva, že samo je pevnou hmotou, pretože zo skúseností si o sebe myslí, že je priestor. Takže malé dieťa vidí hračku, pritiahne si ju k niečomu, o čom si myslí, že je to priestor – a narazí do tela! Ako deti rastú, postupne si zvyknú, že sú v pevnom tele a že preto hračku musia zastaviť pár centimetrov od seba. Súčasne si začnú uvedomovať (alebo sú tak programované prostredím), že sú bytosť. Naučia sa slová ako „ja“ a naučia sa, že existujú veci, ktoré patria im a nie iným ľuďom. Deti, ktoré ešte nehovoria, toto nerozlišujú – nerozlišujú medzi sebou a predmetmi a nerozlišujú ani to, komu čo patrí. Piaget dokonca dokázal, že tieto malé deti ani nevidia presné a ostré obrysy; veci vnímajú ako masu rôznych farieb, ako „polievku“.

Ako sa „stávame“?

Ako rastieme, učíme sa hovoriť „ja“ a získavame pocit separácie. Neskôr začíname dopĺňať vyjadrenie „ja som … „ – a to, čo tam doplníme, závisí od prostredia, v ktorom vyrastáme. Ak sa v našej rodine vysoko cenila inteligencia a odmieňali nás za jej prejavy, povieme si „ja som inteligentný“ a stotožníme sa s tým. Súčasne začíname cítiť odstup od ľudí, ktorí sa nám nezdajú inteligentní. A ak nedosahujeme vysoké očakávania na inteligenciu, môžeme sa cítiť menejcenní alebo zahanbení, že nie sme takí, ako by sme mali byť.

Postupom času sa identifikujeme s novými a novými vecami: som Slovák, som dobrý človek, som katolík, som športovec, som bosorák. Tieto identifikácie vznikajú, ako dorastáme, a zakladajú sa na napodobňovaní, na odmeňovaní, niekedy na ponížení, na spolupatričnosti k nejakej skupine, na prostredí v krajine, kde sme sa narodili a podobne. Už vo veku 6-7 rokov máme neúrečný zoznam toho, čo „ja som …“, a ešte dlhší zoznam toho, čo „ja nie som …“. Stalo sa to, že pôvodný pocit celistvosti sme rozštiepili na množstvo individualít. A tak sa stávame. Miesto celistvosti sa stávame nekonečným súborom rozštiepení, rozdelení na toto-a-tamto. Okolo tejto sady rozštiepení je vykonštruovaná celá naša osobnosť. Od tohto okamihu sa ľudia začínajú líšiť len tým jedným jediným – svojou jedinečnou sadou rozštiepení. Cez túto sadu rozštiepení si potom tvoríme vzťahy (=porovnávame, ktoré rozštiepenia máme spoločné alebo odlišné od iných) a cez túto sadu skúmame celý zvyšok sveta.

Čím hlbšie a tvrdšie sa identifikujeme s našou sadou rozštiepení, tým fundamentalistickejší sa stávame – tým viac vnímame realitu ako bielu alebo čiernu. Toto, a nie tamto. Stávame sa netolerantní voči veciam, ktoré nezapadajú do definícií, aké sme si stanovili. Tieto definície na jednej strane predstavujú naše stotožnenie sa s istými kvalitami, ale rovnako – a ešte výraznejšie – predstavujú naše odmietanie iných kvalít.

Cvičenie 1: „Ja som …“

Na tento nápad ma priviedla Susan Thesenga. Vezmeme si hárok papiera a rozdelíme ho na dva stĺpce. Do jedného si budeme písať naše silné stránky, do druhého naše slabé stránky.

Začneme vyjadreniami „ja som“ a pokračujeme vyjadreniami „ja mám“ a „ja robím“. Príklady: „ja som ochotný vždy pomôcť“, „ja mám súcitné srdce“ a „keď vidím, že niekto potrebuje pomoc, nepýtam sa, ale idem hneď pomáhať“. Cieľom je vykresliť čo najúplnejší obraz o nás samých.

Možno čoskoro zistíme, že máme problém niektoré naše presvedčenia, vlastnosti a predstavy zaradiť jednoznačne medzi silné alebo slabé stránky. Nič si z toho nerobme – zaraďme ich do oboch stĺpcov a dopíšme k nim situáciu, kedy sa prejavujú ako silné alebo slabé.

Najprv si toto cvičenie urobíme sami. Potom požiadame 1-2 osoby, ktoré nás dobre poznajú, aby nám povedali, ako vidia naše silné a slabé stránky oni sami.

V tomto prvom kroku stačí, keď si porovnáme ich pohľad na nás s naším vlastným. Ak majú o nás názory, ktoré nám nesedia, nehnevajme sa na nich! Pamätajme, že na nás pozerajú cez svoju vlastnú sadu rozštiepení.

Ak nájdeme o sebe presvedčenia, ktoré máme my ale iní ich nemajú, možno sme práve narazili na našu vlastnú sadu rozštiepení. Výborne – už sme sa o sebe niečo dozvedeli!

Papier si odložíme, lebo ho budeme potrebovať v cvičení 3.

Identita zložená z presvedčení a postojov

Ak sa chceme pozornejšie pozrieť na našu identitu, budeme na to potrebovať hodne trpezlivosti a láskavosti k sebe samým. Väčšina dôležitých názorov, ktoré dnes máme, sa totiž v skutočnosti na nás nenalepila „tak nejako“, ale sa stala tým, s čím sa dnes stotožňujeme – čo si myslíme, že sme.

Keď ich začneme spochybňovať, tak vlastne začíname spochybňovať celú našu identitu. To v nás vyvolá pocit ohrozenia. Niekedy sa cítime, akoby sme zabíjali časť zo seba… Matky to poznajú: ak celý život strávili tým, že sa identifikovali s „potrebujú ma“ a „musím sa o nich postarať“ a potom im deti odrastú, manžel ide za svojimi vecami a im zostal už len ten prázdny byt, celá ich identita a život na nej založený sa zrútia ako domček z kariet. Už tam odrazu niet nikoho, kto by ich „potreboval“ a o koho by sa bolo treba „starať“… A navyše ak sa hlboko identifikujeme s niečím, tak aj vášnivo odmietame jeho protiklad – teda napr. že „mám právo na svoje vlastné záujmy“ a „žijem si svoj život pre seba“.

Napríklad ak sa ľudia vypracovali z biednych pomerov a príliš sa identifikovali s peniazmi, ktoré sa im podarilo zarobiť, keď v čase krízy o ne prídu, nepovažujú za únosné vrátiť sa späť do biedy a radšej spáchajú samovraždu. Strata majetku sa u nich spojí so stratou identity, stratou zmyslu života. A je jednoduchšie zomrieť ako pripustiť, že náš doterajší život bol o ničom…

To neznamená, že by títo ľudia boli hlúpi alebo že by niekde boli zlyhali. Stali sa jednoducho obeťou vlastnej sady rozštiepení… Musíme si uvedomiť, že akokoľvek obmedzujúce a neprirodzené naše presvedčenia a naša identifikácia s nimi sú, nevytvorili sme si ich náročky a preto, že sme blbci! Väčšinou sme si ich vôbec nevytvorili, ale sme ich nadobudli, pričom sme veľmi nemali na výber – často majú korene už v útlom detstve a vznikli, pretože od nich záviselo naše prežitie. Ak sme chceli prežiť v rodine, do ktorej sme sa narodili, potrebovali sme sa správať istým spôsobom. Podobne v škole, v spoločnosti, v cirkvi… Boli sme životne závislí na všetkých tých ľuďoch okolo nás a preto sme prispôsobovali svoje správanie tak, aby nás neodohnali a nevylúčili zo svojho stredu. Takže buďme k sebe láskaví a uznajme, že nie sme blbci, ale majstri prežitia, a že až teraz sa nám otvára možnosť začať cielene meniť to, s čím sa identifikujeme. Je to ako odložiť staré šaty, ktoré nám už nesedia, lebo sme z nich vyrástli.

Naše najhlbšie identifikácie si obvykle uvedomujeme najmenej. Sú nedeliteľnou súčasťou toho, kto sme. Presvedčenia typu „musím mať najnovší model mobilu“ sú ľahko odstrániteľné, lebo si ich uvedomujeme ako zmeniteľné postoje. Ale sú aj veci, ktoré sú v nás zakódované tak hlboko, že sú pre nás otázkou života a smrti a neuvedomujeme si ich ako „postoje“ – pre nás predstavujú fakt. Predstavujú pre nás to, čo skutočne sme, a neuvedomujeme si, že je to len „kabát“, ktorý môžeme hocikedy zložiť a pod ktorým sa skrýva náš pôvodný, „nahý“ stav.

Postoj a protipostoj

Presvedčenia vždy fungujú na základe polarity: to a nie to druhé. O pôvode našich presvedčení sa dozvieme viac, ak sa sami seba spýtame, prečo by mal niekto takýto názor potrebovať. Prečo by niekto potreboval mať názor, že „dostávam kopu peňazí“? Ako vyzerá vtedy jeho realita, ktorú týmto názorom „opravuje“? Ak sa nad tým zamyslíme, jasne vidíme (hlavne preto, že nejde o našu obľúbenú predstavu 😛 ), že človek s týmto názorom vychádza z pocitu nedostatku. A ak niekto operuje z predstavy „ja som láskavá osoba“, naznačuje to, že má niekde ukrytého nejakého kostlivca, ktorého sa týmto snaží prekryť – pretože predstavy takto fungujú: takmer vždy sa snažia kompenzovať nejaký svoj protipól. Často tento protipól dokonca obsahuje vyšší energetický náboj ako samotná predstava! Inými slovami: tá predstava je pre nás natoľko neznesiteľná, že sme si na obranu vytvorili identitu „ja som pravý protiklad“.

Keďže medzi týmito protipólmi je dynamické napätie, ak žijeme náš život založený na presvedčeniach, takmer vždy sa nachádzame medzi dvoma pólmi a máme problém rozhodnúť sa.

Už len jednoduché rozhodnutie „kam pôjdeme na večeru?“ sa môže zmeniť na komplexný chaos. Odrazu nás napadne „mám nadváhu“, „niektoré potraviny mi nerobia dobre“, „partner si rád uhne a možno vypije pol baru“, „neviem stráviť každý typ jedla“, „táto reštaurácia je príliš drahá a ja mám teraz hlboko do kapsy“ alebo „ak ma uvidia jesť v bufete, povedia, že si viac nemôžem dovoliť“… Len čo si tieto vnútorné monológy začneme uvedomovať, zistíme, že aj celkom jednoduché každodenné rozhodnutia dokážu vytvoriť mnoho vzájomne konfliktných názorov. A tak síce interne vyvíjame strašné množstvo činností (=rozmýšľanie 😛 ), ale externe sme „zamrzli“ a nie sme schopní pohybu, pretože si nevieme odmodelovať všetky možné dopady našich rozhodnutí. Nedokážeme jednoducho a plynule reagovať na podnety z prostredia, pretože sme vnútorne zachytení v sieti protichodných názorov.

Arjuna Ardagh to ilustruje na príbehu o svojom priateľovi, ktorý sa na konferencii zoznámil s príťažlivou Kanaďankou. Porozumeli si a nakoniec si vymenili telefónne čísla a prísľub, že si zavolajú. Chlapec sa vrátil domov, do roboty, a dennodenne na ňu myslel – ale nezavolal… Bál sa, že „príliš na ňu tlačím“, „považovala by ma za dotieravého“, „a čo ak má niekoho“, „nedávno som sa rozviedol, ešte je príliš skoro na nový vzťah“, „neslobodno miešať robotu so záujmami“, „a ako by to bolo“, „medzi Kanadou a Kaliforniou je taká vzdialenosť“, „čo ak už na mňa zabudla“, „to nevyjde; mne nikdy nič nevyjde“, „ľudia ma nemajú radi, niečo na mne je divné“, ale aj „rýchlo, ponáhľaj sa, než ti unikne“ a „lepšie je teraz žiť než neskôr ľutovať“… A vnútorný monológ veselo pokračoval: „som fajn chlapík, ľudia ma majú radi“ – „nie, nemajú“ – „ale áno, majú“ – „nie, veď sa na seba pozri, všetci od teba utekajú, pozri si len svoje posledné manželstvo“ – „áno, ale… to nebola moja vina“ – „nehádž vinu vždy na niekoho iného“ a takto donekonečna ďalej. Dodnes nezavolal: interná horúčkovitá činnosť – externe zamrznutá…

Možno vidíte paralely k svojmu vlastnému životu. Je to dobrá ilustrácia toho, ako nám naša sada presvedčení znemožňuje ísť s prúdom života, vychutnávať si každý malý okamih a dosiahnuť stav blaženej spokojnosti. Miesto toho ideme životom zmietaní veľkými poryvmi šťastia a nešťastia, pretože sme nezistili, že šťastie i nešťastie sú len dva protipóly na škále, ktorá sa volá „spokojnosť“!

Cvičenie 2: „Čo mám robiť?“

Toto je cvičenie priamo od Arjunu Ardagha. Pomyslite si na niečo v svojom živote dnes, niečo, čo potrebujete rozhodnúť. Nemusí to byť nič veľké – nemusí, ale môže. Vžite sa do toho rozhodnutia. Precíťte tlak nutnosti rozhodnúť: Čo mám robiť? Ako sa zachovať?

A teraz si uvedomte nejaké presvedčenie alebo predstavu, ktorú o tejto situácii máte.

Výborne – a teraz si predstavte, že presný opak tohto názoru je pravda… Precíťte to. Vidíte nejakú poznanie?

Teraz sa vráťte späť k vášmu rozhodnutiu a otázke „čo mám robiť?“ Venujte pozornosť svojmu telu. Keď si kladiete otázku „čo mám robiť?“, čo sa deje vo vašom tele?

Potom si predstavte iný názor/presvedčenie, ktoré máte ohľadne tohto rozhodnutia. Precíťte ho telom, ako myšlienku i ako emóciu a ak dokážete, tak aj ako „sťah“ vedomia. Nato si predstavte protiklad tejto predstavy a precíťte aj tento. Možno zistíte, že protiklad predstavy vo vás vytvára žiadostivosť, závisť, odpor, frustráciu, pocit nemožnosti… Len si všimnite, s čím sa vám protipól vašej predstavy spája.

Používajte otázku „čo mám robiť?“ ako katalyzátor, ktorý vám ukáže vaše hlboko zakorenené predstavy. Precíťte vždy jednu stranu mince a potom aj tú protichodnú.

Toto cvičenie nie je na to, aby ste sa vzali a išli hneď konať. Je výborné ako sebapoznávacia meditácia.

Cvičenie 3: „Kto som?“

Podobne ako v predchádzajúcom cvičení ideme skúmať dva protichodné póly – naše presvedčenie o sebe a jeho protiklad.

Postupujeme podobne ako v cvičení „Čo mám robiť?“, ibaže ako základ použijeme zoznam z cvičenia „Ja som …“. Vyberieme si vždy jedno vyjadrenie v čase a skúmame ho, preciťujeme ho. A potom rovnakým spôsobom skúmame jeho protipól.

Pokračovanie: Kto je “ja”? O tom, s čím sa identifikujeme