Svetlo nenájdeme analyzovaním tmy: ako ľudia sabotujú sami seba

Tu je výťah z rozhovoru s Wayneom W. Dyerom. Moderátor si robil prieskum medzi poslucháčmi, čo je ich najväčší problém, a nejakých 60% uviedlo, že to, že sami sebe kladú polienka do cesty. Takže otázka na Waynea Dyera – ako zabrániť tomu, aby ľudia sabotovali seba samých?

Dyera najprv potešil obraz “zdržiavať sám seba”, prichodil mu taký… jogínsky, s chrbtom prehnutým dozadu. Hovorí, že to je pre človeka neprirodzené. Tak ako “chytiť býka za rohy” je parádna blbosť – to sa nerobí, pokiaľ zrovna nepáchate samovraždu 😉 . A tak isto zadržiavať seba (po anglicky “držať sa vzadu”) je nezmysel, pokiaľ “vzadu” nie je presne to miesto, kde chcete byť… a sme pri presvedčeniach a zvykoch. Čo je presvedčenie? Je to myšlienka, ktorú sme mysleli znova a znova a znova a znova. A čo je zvyk? Je to správanie, ktoré sme opakovali znova a znova a znova a znova.

“Nenájdeme pohyb a postup vpred tým, že sa budeme držať toho, čím sme boli.” — Wayne W. Dyer

Jeden z dôležitých vhľadov, ktoré potrebujeme pochopiť, je, že nenájdeme svetlo tým, že analyzujeme tmu. A takisto nenájdeme pohyb a postup vpred tým, že sa budeme držať toho, čím sme boli. Dyer tomu hovorí “vzdať sa osobnej histórie” a toto poznáme už aj od toltékov. Na ilustráciu si vzal príklad od Castanedu. Idete na motorovom člne po rieke alebo oceáne. Stojíte vzadu a pozeráte sa na brázdu, ktorú za sebou zanecháva vo vode. Pýtate sa: Čo ženie čln vpred? Je to sila jeho motora. Je to to jediné, čo ním hýbe. A teraz si položíte tú najdôležitejšiu otázku v tomto príbehu: Je možné, aby brázda poháňala čln? Aby to, čo zostalo za nami, hnalo čln vpred? Odpoveď je zrejmá – nie je to možné.

“Ak nemáš príbeh, nepotrebuješ ho napĺňať konaním.” — Carlos Castaneda

A to je presne taký prípad ako so zadržiavaním samého seba. Je to ilúzia, ktorá sa nás snaží presvedčiť, že to, čo sme doteraz zanechali za sebou, nám bráni pohnúť sa ďalej – rovnako nelogická ako tvrdenie, že čln vpred ženie brázda. Stopa, ktorá za nami zostáva, je len to a nič iné – proste stopa, ktorá zostáva za nami. Za nami. Toho sa nechceme predsa držať. Ak sa musíme niečoho držať, tak energie potrebnej na to, aby sme sa nedefinovali svojou osobnou históriou. Ako Castaneda často hovoril: “Ak nemáš príbeh, nepotrebuješ ho napĺňať konaním.”

Takže sa treba zbaviť nášho puta s naším príbehom, kašlať na históriu, využiť energiu okamihu a bláznivo sa zamilovať do toho, čo neexistuje a začať sa k sebe správať tak, ako by sme už boli to, čím sa chceme stať.

🙂 Takže som čakala šesť rokov, aby mi niekto povedal, že moji ochotní kritici sa predsa len mýlia a ja nakoniec nie som cvok, ale som to vzala za správny koniec. Ľudkovia, taký sebauveličený smajl ani neexistuje, ktorý by vyjadril môj momentálny pocit… 😀

Celý rozhovor v angličtine:

8 thoughts on “Svetlo nenájdeme analyzovaním tmy: ako ľudia sabotujú sami seba

  1. A ja predsa len analyzujem tmu. Aby som vedela, co nechcem, aby ma definovalo, zvazovalo, opakovalo sa. Problem je podla mna len vtedy, ak sa nevenujeme dostatocne analyze a konaniu svetla, ale oboje treba podla mna vyvazit. Mam trochu obavu s ludi, ktori nevenuju vobec cas analyze svojich stop, ktore zanechali, kedze sa z toho da vela naucit.

    Like

    • 🙂 Dôležitá je miera pozornosti, ktorú tej tme venujeme. 🙂 Už 50% je dosť veľký priekak. Energia nasleduje pozornosť. Niekedy, keď máme s niečím problém, musíme si to rozpitvať – ale raz stačí. Tak nejak to hovorí aj ujko Ruiz – stačí sa za blbosť potrestať raz a potom na to zabudnúť. Nie rozoberať to dookola znova a znova a znova a znova sa za to trestať, kedykoľvek si na to spomenieme… 🙂 To bola moja špecialita. Nikto nevedel premieľať nejaký faux pas tak dlho, tak dôkladne a tak extenzívne ako ja… 😕

      Like

      • niekto múdry tuším raz povedal niečo ako “neber býka za rohy” 😀 Takže ako Aprílový žart prírody si môžem dovoliť trochu dráždiť aj draka keďže mám rohy 😛
        tak sa toľko nečerti 😉 jednak ti to nepristane a ja som na druhej strane taký hravo súťaživý típek 😆

        Like

  2. Ano, netreba to prehnat, neviem, ci je 50% vela. Asi zavisi od cloveka.. Ja sa za niektore chyby trestam opakovane, vytrvalo a dlhsiu dobu. Uz len spomienka na ne mi vhana cerven do lic a hanbim sa 😦 ale mne to pomaha stale si zachovat aspon aku-taku pokoru. Takze predtym, ako by mi narastol hrebienok, si tak posparcham hrdzavym nozikom v rane, poviem si ‘kriste, to som snad ani nebola ja a nikdy to uz neurobim’ a idem dalej. Zase nejaky cas 🙂 A ta analyza jedneho aspektu tmy sa u mna casom aj meni.

    Like

  3. Ja som sa práve opakovane trestala a omieľala dokola tie priekaky, kým som sa nepustila do skutočnej analýzy. Predtým som sa zamerala na to, že sa mi stal priekak alebo akože nespravodlivá krivda a prehrávala som si ich, ale nabudúce som konala podľa podobného scenára. Až po analýze čo som si myslela a cítila, čo bola príčina vzniku udalosti, pri zistení že ide o typických ľudí a moje typické reakcie, som zistila že robím typické chyby pri podobných príležitostiach. Povedala by som, že som predtým nehybne čumela na brázdu, ale som si ani neuvedomila že to je brázda. Až analýzou som si všimla že vidím brázdu. Potom mi zišlo na um, že asi kormidlo bude na opačnej strane, a zrazu vidím kormidelník. No a potom som zistila, že by mal mať aj orientačnú mapu a cieľ kam sa chce dopraviť.

    Like

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.