Malé cvičenie, čo som našla u Jona Evansa:
„Viem, že som v bezpečí. Prečo teda neustále pociťujem úzkosť?“ Ak ste si už niekedy položili túto otázku, tu je odpoveď, ktorú vám nikto nehovorí.
Je to jedna z najfrustrujúcejších vecí na úzkosti.
Logicky viete, že ste v poriadku. V skutočnosti sa nič zlé nedeje. Dokážete vymenovať všetky dôvody, prečo ste v bezpečí. A predsa tomu vaše telo neverí, tiesnivý pocit pretrváva, rovnako ako neustále striehnutie na nebezpečenstvo či predtuchy niečoho zlého. Máte pocit, akoby vaša vlastná myseľ nedokázala pochopiť niečo evidentné.
Tu je vysvetlenie toho, čo sa v skutočnosti deje – a to mení úplne všetko.
Problém nie je v tom, že by vaša myseľ nedokázala chápať. Problém je, že na to idete nesprávnou časťou mozgu.
Tá časť, ktorá vie, že ste v bezpečí – váš „mysliaci“ mozog – je logická, racionálna a pohybuje sa v prítomnosti. No časť, ktorá pociťuje úzkosť a neustále vyhliada ohrozenia, sedí hlbšie pod ňou, oveľa staršia a rýchlejšia. A tu je aj ten háčik: táto hlbšia časť sa neriadi logikou. Neučí sa tým, že jej niečo povedia. Učí sa výlučne zo skúseností.
Ak sa teda váš systém už v ranom veku naučil, že svet nie je predvídateľný ani bezpečný, prepol sa do režimu „neustálej ostražitosti“ – a v tomto nastavení funguje dodnes. Môžete mu dookola opakovať, že ste v bezpečí, no on vás nepočuje – slová totiž nie sú jazykom, ktorému rozumie.
Nie je to chyba vo vás. Je to nervová sústava, ktorá svoju úlohu zvládla tak dobre, že sa k nej nikdy nedostala správa o tom, že už smie „zložiť zbrane“ a poľaviť v ostražitosti.
To značí, že cesta von nespočíva v tom, že sa s ňou budete ešte intenzívnejšie hádať. Spočíva v tom, že jej poskytnete presne to, na čo reaguje – opakované zážitky bezpečia.
Skúste toto – a robte to vtedy, keď ste pokojní, ale aj vtedy, keď pociťujete úzkosť:
Pomaly sa rozhliadnite a pomenujte päť vecí, ktoré vidíte. Nechajte svoj zrak spočinúť na každej z nich. Tým dávate svojmu telu najavo, že ste situáciu preverili a nič zlé sa nedeje.
Potom sa nadýchnite nosom na štyri doby a pomaly vydýchnite na šesť až osem dôb. Práve dlhý výdych vysiela signál pokoja.
Venujte tomu minútu alebo dve. Nebude sa to cítiť nijako mimoriadne – a o to presne ide. Nervová sústava sa učí práve vďaka drobným, opakovaným signálom bezpečia.
Pridaj komentár