Po dlhom čase som zvládla znova šamanskú cestu.
V noci zo štvrtka na piatok som bola totálne uťahaná. Ako som si ľahla spať, ozval sa Gabriel, nech idem na svoje silové miesto. Len čo to povedal, už som ho mala pred očami – jasné a ostré, v plných farbách a v plnom živote. Ocitla som sa pod stromom vedľa Gabriela a ako som naňho pozrela, videla som ho jasne a ostro tak, ako kedysi.
„Tak vidíš, už si zozbierala dosť energie na to, aby si videla…“
Vtedy ma nejaká moja myšlienka rozptýlila a všetko vybledlo. Ozval sa, nech to skúsim znova.
„Som príliš unavená,“ zabedákala som.
„Raz si to už zvládla, zvládneš to zas.“
„Alebo zachrápem,“ zavrčala som jasnozrivo.
A mala som pravdu. Pri druhom pokuse už veci nemali svoje pevné tvary a farby, boli len sivá hmla na svetlejšom pozadí, z lúky sa vytratili život i farba, strom celkom zmizol a aj Gabriel bol už len nejasná kontúra.
Odrazu uprostred tej nejasnej lúky v strede vyhúklo čosi oblúkovité, temné, akoby vchod do jaskyne. Nemalo to pevné tvary, ale zvedavo som sa zdvihla a šla som k tomu. Gabriel ma nasledoval. Stála som vo vchode jaskyne a aj sa mi chcelo dovnútra, aj nie. Siahla som po Gabrielovi a chytila som ho za ruku. Počula som, ako sa potešene chechce: „Tak vidíš; potrebuješ ma. Sme súčasti tej istej energie.“
Vošli sme. Všade panovala tma a ja som nič nevidela a asi som to nejako komentovala, pretože veselo zahlásil:
„Som svetlo, tak čo by sme si neposvietili?“ A začal svetielkovať, aby sme videli aspoň to, kam stúpame.
Chvíľku bola jaskyňa hnedá a tmavá, akoby do hliny a kameňa vyhrabaná chodba, kde bolo treba dávať pozor pod nohy, no odrazu sa pred nami začalo rozjasnievať. A aj moje videnie sa zaostrilo a vrátili sa farby.
Vošli sme do nádhernej prepadnutej jaskyne, ktorá mi pripomenula vietnamskú jaskyňu Son Doong – odrazu sa pred nami otvorila akási ohromná kupola, ktorej chýbala časť stropu. Cez dieru v strope dovnútra svietilo slnko, na zemi rástli stromy a rastliny a mach, pred nami bolo neskutočne belasé jazero a hore-dole lietali vtáky a hmyz. Vzduch bol svieži a vlhký, vial nám do tváre a niesol so sebou žblnkanie vody. Pod kamenným stropom sa vznášali biele chumáče pary, akoby mračná.
„Tak vidíš, že to ide… Otvorila si novú realitu,“ povedal Gabriel.
„Nový začiatok?“ spýtala som sa. „Máš na mysli nový začiatok?“
„Mám na mysli, že dostávame novú šancu,“ odpovedal.
„Šancu na čo?“ spýtala som sa, ale odpoveď som už nepočula, pretože som zaspala.
No prvýkrát po jedenapol roku sa mi podarilo urobiť šamanskú cestu, niečo na nej aj vidieť a pohybovať sa v realite, v akej som doteraz nikdy nebola.
Hepi. 🙂
Pridaj komentár