Šamanská cesta za húsenkou

Kurz Šamanské putovanie utešene pokračuje a už sme si vytvorili celú plejádu silových miest a postretávali sme sa so sprievodcami a silovými zvieratami, dokonca sme si zabudovali cestu za toltéckym “emisárom” a pravidelne zdieľame pri šamanských cestách aspoň jednu spoločnú energiu. Pomaly sa blížime k téme šamanskej cesty ako odrazu našej reality (vlastne to bude dnes večer 😉 ) a ako úpravami v šamanskej realite dosiahnuť zmeny u seba v živote. Tu mi došla celkom vhod moja šamanská cesta z minulého týždňa:

Večer som si urobila šamanskú cestu, aby som sa porozprávala s Gabrielom. Už dlhšiu chvíľu ma tá časť mojej šamanskej reality, ktorá mi predtým prinášala vnútorný pokoj, dosť otravuje. Aj sa fyzicky zmenila – kedysi to bola pokojná morská hladina, široký záliv takmer bez brehov, a slnko svietilo na bezoblačnom nebi (niekedy deň, inokedy ráno alebo večer). Bol to takmer nehybný obraz. No a minulý mesiac sa to celé zmenilo: nebo je blatové, voda je blatová a slnko, ak svieti, tak je tiež blatové. Už som aj mala chuť vymazať to odtiaľ celé, ako to je, ale neviem, čím by som to nahradila – ako som vymýšľala možnosti, každá z nich ma odpudzovala.

Gabriel ma tiež od vymazávania odhováral. Nahováral ma vojsť do vody a pozrieť sa pod hladinu, či to tam nevyzerá lepšie, ale mne sa bridila predstava vliezť do vody. Tak tam tá voda drepí aj naďalej a mne je z pohľadu na ňu zle. Kedysi som si tam chodila oddýchnuť: vyvalila som sa do piesku a čerpala energiu. Dnes sa skydnem na sivom brehu do sivého piesku, zmotám sa do fetálnej pozície a tíško trpím a prajem si umrieť.

Gabrielovi táto moja nálada už zrejme trvá pridlho, tak sa ma včera pokúsil z toho dostať. Začal mi rozprávať, ako energie zomrelých s nami zostávajú… ako keby som to nevedela! A že netreba žialiť, pretože sú tu s nami. Vyletela som naňho, že keďže on nemá hmotu a vníma energiu, možno má pocit, že tu sú, ale ja ich nevidím, nepočujem a nedokážem si na nich siahnuť… a oni sa ku mne nepritúlia… tak aké “sú tu?!” Začal to naprávať, ale už bolo neskoro – chytila som obrátky a vyslala som ho do horúcich pekiel. Vrátane celého zvyšku Univerza. A aj vrátane tých horúcich pekiel, kam mal ísť. Už som na nich nebola zvedavá. Princíp “bozaaaaj!”.

Zdrhla som zo šamanskej cesty. Ráno som sa znova niekam pobrala, ale rozhodne nie na obvyklé miesta, kde sa mi vedia bez problémov nakýbliť. Už včera, než som sa premiestnila na breh svojho zálivu, tak som sa len tak túlala lesíkom, zbadala som vážku a šla som za ňou, hoci sme sa nerozprávali. No a vážka mi ukázala v mojej šamanskej realite nové miesto – lesné jazierko obrastené šáchorom (alebo nejakou vysokou trávou, ja to nerozoznávam).

Ráno som sa teda pobrala vyskúmať, či jazierko znova nájdem. Deň predtým mi prišlo také veselé, zaliate slnkom a príjemné, život okolo bzučal a všetko bolo akési ľahké. Sadla som si na breh a odrazu naľavo od seba na tej vysokej tráve som na liste zbadala malú zelenú húsenku. Nebola by som ju spozorovala, ale práve sa presúvala a tak vytvorila sinusoidu a to ma upútalo.

Oslovila som ju a spýtala som sa jej, aký motýľ z nej bude. Povedala, že belások. Špekulovala som, že ako z nej bude belások, ale vtedy ma spražila, že ona vôbec nevie, čo z nej bude. Že toho beláska povedala len preto, aby som dala pokoj. A že je prekvapená, že som si ju vôbec všimla.

Prvý ma dohrial ten škriepny tón. Spýtala som sa, že čo za energiu je, keď vo mne vyvoláva zlý pocit. Odvetila, že to nemá ako inak povedať, ale že je prekvapená, že oči, ktoré zjavne prijímajú len hmotu a tvary, zbadali potenciál, do ktorého sa rozvinie. Okamžite som vedela, na čo naráža… Zahanbila som sa ako pes.

Pýtala som sa jej veľa vecí. Už si nespomínam, ako sa rozhovor odvíjal, len viem, že som sa jej pýtala, ako si žije bez toho, aby vedela, čo z nej raz bude. Odpovedala mi, že tak, že tomu nevenuje žiadnu pozornosť – je húsenka a robí to, čo je jej práve príjemné a teší ju. A ju teší žrať a žrať. Že ja s mojím ľudským rozumom, ktorý večne jedným okom pozerá do minulosti a druhým do budúcnosti, toto neviem pochopiť – a pritom je to také jednoduché… Rob, čo ti robí dobre. Ten zvyšok sa poskladá sám.

Namietla som, že ale keď sa budem venovať len žraniu, tak ma niečo dokáže zobnúť a je po mne. Pozrela na mňa ako na teľco a spýtala sa: “Ale dovtedy ti bolo dobre, nie? Tak aký je rozdiel oproti tebe, ktorá sa večne niečoho bojíš a aj tak ťa niečo nakoniec zobne? Kto má zo života väčší pôžitok?” Klesla mi sánka, pretože mala pravdu.

Potom mi už začalo hrať rádio, začala som sa prepínať medzi normálnou a šamanskou realitou, párkrát som sa k nej ešte vrátila, ale už to nestačilo na poriadny rozhovor.

Tak som to vzdala a šla som na breh zálivu a ospravedlnila sa Gabrielovi. A ako sme tam stáli na brehu, nebo bolo ešte stále blatové, slnko bolo ešte stále blatové a voda bola ešte stále bahno, ale vlnky, čo sa hnali po hladine, boli prvýkrát po dlhej dobe jasné, ostré, ligotavé a hrali všetkými farbami.

A dnes nadránom som na chvíľku vykĺzla do svojej šamanskej reality a pozrela sa na záliv. Farby boli ešte tlmené, akoby cez opar, ale boli späť. 🙂

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s