Našla som v jednom z článkov Shanley Hurtovej… Rozpráva, ako pri prechádzke v lese s otcom našli zraneného salamandra.
To je jedna z najnepríjemnejších právd o živote uprostred iných bytostí. Nie sme vždy zodpovední za spôsobenie zranenia, s ktorým sa stretneme, ale to, že necítime vinu, neznamená, že tá zranená bytosť nás potrebuje menej. Len čo do nášho zorného poľa vstúpi utrpenie, otázka sa mení. Už nejde len o to, čo sa stalo predtým, ako sme prišli, ale aj o to, čo urobíme teraz, keď už sme tu.
Každý rodič vie, ako rýchlo deti pochopia obranu typu „ja som to neurobil!“ … To nie my sme napísali zákon, otrávili rieku, oslabili inštitúciu, znížili financovanie, rozhasili systém … ani nevytvorili podmienky, ktoré spôsobili škody. Neboli sme nažive, keď sa to začalo, volili sme niekoho iného, alebo možno máme dokumentáciu potvrdzujúcu, že neporiadok už bol prítomný, keď sme vošli do miestnosti.
Ďalej som sa nedostala, lebo to odo mňa očakávalo, že si stiahnem substackovú appku do svojho smartfónu, ktorý nemám, ale trúfam si dokončiť myšlienkový sled:
Od istého bodu prestáva byť dôležité, kto veci zapríčinil, pretože sú zlé pre všetkých a treba s nimi niečo urobiť – treba zjednať nápravu miesto označenia vinníka.
Pretože ak sa pokazí náš svet, zhorší sa tým náš život. Je jedno, kto dnes najviac popiera prehrievanie zemegule – žiť s dopadmi musíme všetci a preto ich musíme začať všetci ošetrovať.
Nečakať, až s tým začne niekto iný.
Kedysi (80. roky) u nás vo výskumáku kolovali na počítačových listingoch vytlačené Murphyho zákony. (Niekde ich ešte mám.) Jeden z nich hovoril: Staraj sa o krtince, hory sa pretlčú samy.
Ak sa začneme starať o naše krtince – to, čo dokážeme ošetriť – a urobíme to všetci (alebo aspoň mnohí), situácia sa začne meniť.
Kým budeme čakať, aby sa prvý pohol ten, čo to spôsobil, to sa načakáme… a situácia sa medzitým bude zhoršovať.
To som sa naučila v krízovom manažmente: musíš od prvého okamihu ísť dvojkoľajovo – ošetrovať bezprostredný problém a hľadať popri tom chybu/vinníka, čo ho spôsobili.
Ale frfľať… nuž, frfľať nie je zrovna „ošetrovanie problému“. Dokonca ani nadávať. A už vonkoncom nie ukazovať prstom.
Ak ťa bolí, ošetruj bez ohľadu na to, kto to spôsobil. Cieľom nie je potrestať vinníka, ale zbaviť sa bolesti.
A vo vzťahu k iným poraneným? Vytvor im podmienky, v ktorých sa dokážu vyhojiť sami. Nezodpovedáš za ich poranenie, ale keď už o ňom vieš, urob pre nich to najlepšie, čo dokážeš.
Možno raz aj ty budeš potrebovať, aby to iní urobili pre teba.
Pridaj komentár