"Nerob predpoklady!" Ale ako?

Už sa chystá ďalší mesiac stalkovania a aj keď ešte ani zďaleka nie som bezchybná so svojím slovom, idem sa zamyslieť nad druhou Ruizovou dohodou: “nerob predpoklady!”

Dnes som dostala v Ruizovom newsletteri tento citát:

“Spôsob, ako sa zdržať robenia predpokladov, je klásť otázky. Zabezpeč, aby komunikácia bola jasná. Keď nerozumieš, pýtaj sa. Trúfni si klásť otázky, až kým nebudeš mať vo veci tak jasno, ako sa len dá. Len čo počuješ odpoveď, nemusíš sa domnievať, pretože budeš poznať pravdu.” — don Miguel Ruiz

(The way to keep yourself from making assumptions is to ask questions. Make sure the communication is clear. If you don’t understand, ask. Have the courage to ask questions until you are as clear as you can be. Once you hear the answer, you will not have to make assumptions because you will know the truth.)

A hneď, ako som si ho čítala, pochopila som, v čom asi spočíva problém.

To už nemôžem predpokladať nič?

Predpoklady sú naša základná reakcia na veci života. Je to spôsob, akým berieme naše prostredie na vedomie. Pomenovávame, kategorizujeme, porovnávame, usudzujeme. Keby sme to nerobili, mali by sme v našom vnímaní chaos – nevedeli by sme, čo je čo, pretože nič by nemalo pevnú formu a podobu. Nemali by sme hranicu, nevnímali by sme sa ako jedinec, pretože “byť jedincom” je tiež predpoklad.

Takže nech už sa nazývame bojovníci, osvietení ľudia alebo čokoládový Mikuláš, našou úlohou nie je odstrániť z nášho života všetky predpoklady, ale len začať ich brať ako to, čo sú – ako predpoklady, ako jedno z možných vysvetlení. Predpoklad nie je energetický fakt. Je to spôsob, akým si nejaký energetický fakt interpretujeme. A pretože ide o našu interpretáciu, hocikto iný má nárok interpretovať si ho po svojom.

Ak začneme naše interpretácie a predpoklady brať za bernú mincu, teda s nimi narábame ako s energetickým faktom, niekedy to ani nezistíme a inokedy urobíme úsudok, ktorý absolútne nezodpovedá realite. Potom zistíme, že konáme na základe niečoho, čo je v skutočnosti celkom inak…

Príklad? Ideme po stepi a natrafíme na svorku levov. Je to jediná svorka široko-ďaleko a my ju celý deň pozorujeme. Vidíme ich loviť. Vidíme ich, ako sa všetci nažrali do sýtosti. Už si balíme kameru a fotoaparát a stojan, keď tu sa jeden od nich oddelí a začína sa blížiť k nám. Nechytáme paniku. Vieme, že sa tesne predtým nažrali a tak nemajú záujem loviť. Sme v bezpečí.

Lenže… My sme si ich vlastne nikdy nespočítali. A kým ostatní žrali, tento jeden lev sa flákal niekde po kríkoch a je poriadne hladný. A práve zmerčil svoju večeru s fotoaparátom v ruke. Vie, že ten foťak mu chutiť nebude, ale ten zvyšok…

Predpokladali sme, že všetky levy budú nažraté, keďže sme videli levy žrať.  No a jeden z nich nebol.

Čo robí predpoklady nebezpečnými?

Každý predpoklad je sám o sebe nespoľahlivý. Je to proste len interpretácia situácie, nie situácia sama. Odráža len naše vnímanie situácie a následné pochopenie situácie, nič viac a nič menej.

Nebezpečnými sa stávajú predpoklady, keď ich neberieme ako predpoklady, ale ako fakty. Keď ich zmeníme na presvedčenia.

Z predpokladu sa stáva presvedčenie veľmi jednoducho a rýchlo. Urobíme si nejaký predpoklad o danej veci. Náhodou nám vyjde. Už ho ďalej netestujeme, neskúmame, ale ho premeníme na presvedčenie, že sme mali pravdu a daná vec je skutočne tak, ako predpokladáme. Stačí, ak nám to raz vyšlo. Odteraz s tým budeme už narábať ako s pravdou svätou.

A ďalší problém: je oveľa jednoduchšie vytvoriť si presvedčenie ako sa presvedčenia zbaviť.

Toto všetko boli zatiaľ predpoklady a presvedčenia, ktoré vznikli “náhodou”. Ale mnohé naše presvedčenia nevznikajú “náhodne”, lež si ich sami programujeme:

  • danú situáciu vnímame cez prizmu našich emócií: keď sme vytočení, popudzujú nás aj maličkosti, ktoré si inokedy nevšimneme; ak máme strach, každá prekážka je odrazu dvojnásobne vysoká, široká a nebezpečná a podobne (je v priamom protiklade s princípom osobnej moci, pretože tú sem práve odovzdali našim emóciám a seba sme postavili do roly nie ich tvorcu, ale ich Obete)
  • potrebujeme, aby situácia vyzerala istým spôsobom, a tak z nej vyberáme len tie časti, ktoré nám našu potrebu naplnia: stretneme sa s človekom, ktorý nám pripomína svojím prejavom nášho prísneho, trestajúceho otca, a tak doňho premietneme všetku tie vlastnosti, ktoré má náš otec a každý jeho pohyb a slovo interpretujeme tak, akoby to bol náš otec (tento spôsob vnímania je v priamom protiklade s princípom osobnej slobody, pretože nie sme slobodní, keď naša spokojnosť závisí od istého videnia veci)
  • od istého interpretovania situácie si sľubujeme nejaký benefit (buď niečo získame alebo niečo zlé nenastane): aby sme sa nemuseli vysporadúvať s našimi “neželateľnými” emóciami, potlačíme ich, tvárime sa, že ich nemáme a po čase si začneme prichodiť celkom kúúúl a rozčuľuje nás, prečo nám ostatní vyhadzujú na oči emotívne reakcie, keď my nič necítime (takisto je v protiklade s osobnou slobodou, pretože keď niečo nevnímame, nedokážeme s tým nič urobiť a zostávame otrokom obmedzeného vnímania).

Viac možností ma nenapadlo, ale to neznamená, že by ešte nejaké neboli. (Ono vlastne druhá a tretia odrážka sú o tom istom.)

Teda: keď sa pýtam, pýtam sa preto, aby som sa dozvedel pohľad toho druhého, nie aby som si potvrdil svoj vlastný pohľad.

Takže ak nemáme robiť predpoklady…

Ruiz hovorí “pýtajte sa”. Ovšem, to si vyžaduje tiež istú sebadisciplínu. Vyžaduje si to, aby sme svoje otázky používali bezchybným spôsobom – teda aby sme sa pýtali, lebo sa chceme dozvedieť, nie lebo očakávame istú odpoveď. A neviem techniku, ktorá by toto dokázala riadiť.

Navyše musíme zapojiť naše počúvanie. Položili sme otázku a ten druhý nám odpovedá. Zasa potrebujeme počúvať jeho vecnú odpoveď a nesnažiť sa do nej vinterpretovať niečo, čo zodpovedá nášmu očakávaniu. (Spomeňme si na tie štyri počúvajúce uši.)

Teda: keď kladiem otázku, nemám očakávania na to, čo sa dozviem.

Navyše keď mi niekto odpovie, nemusím si byť vedomý, že som mal na jeho odpoveď očakávania. Takže v rámci bezchybnosti s vlastným slovom potrebujeme prevziať zodpovednosť za našu vlastnú komunikáciu a overiť si, či to, čo sme pochopili, je skutočne aj to, čo daný človek povedal. Najjednoduchší spôsob je parafrázovanie: “takže ak to chápem správne, hovoríš, že… (a zopakovať pochopené svojimi vlastnými slovami)”.

Teda: keď som si vypočul, overím si, či som si povedané interpretoval v zmysle úmyslu hovoriaceho.

Niekedy sa môže stať, že nám v odpovedi zaznie aj niečo ako správa o ňom alebo správa o nás. Nie je to vylúčené. Ak máme tento pocit, nie je rozumné si ho zapamätať, nepýtať sa a len si robiť v hlave domnienky o tom, čo to asi tak malo byť… Naše vlastné myšlienky nám nie sú schopné dať pravdivú odpoveď, pretože keby sme pravdu poznali, nemusíme špekulovať nad vyjadrením toho druhého.

Jediná rozumná vec je… položiť otázku. “Ty, počuj, z tvojich slov mám pocit, že mi niečo zazlievaš. Nie som si ničoho vedomý a tak by mi pomohlo, keby sa to vysvetlilo. Čo presne je vo veci?”

Teda: ak cítime podtóny v odpovedi na našu otázku, pýtame sa aj na tieto podtóny.

Možno mi niečo uniklo, ale myslím, že ak sa budeme držať týchto zásad, tak z nášho sveta dokážeme vyzametať presvedčenia, ktoré sa zakladajú len na našej nedokonalej interpretácii minulých udalostí:

  1. Keď mám v styku s tým druhým nejaký pocit, nezažieram to do seba a neriešim to v hlave, ale si to s ním vyjasním.
  2. Nástroj na vyjasnenie nejasností sú otázky.
  3. Aby otázky fungovali, musia mať obe strany úprimný záujem o veci hovoriť.
  4. Ak ja nemám úprimný záujem vec riešiť, preberám za to plnú zodpovednosť a nepresúvam vinu na toho druhého. Skúsim inokedy, kedy už nebudem mať svoju vlastnú agendu. Ak ani vtedy nedôjde k vyjasneniu, tak možno aj ten druhý má svoju agendu.
  5. Ak mám podozrenie, že ten druhý má svoju agendu, spýtam sa ho na to a nepredpokladám odpoveď.
  6. Ak nemám možnosť si svoj predpoklad overiť, použijem bezchybnosť slova a budem ho v svojom vnímaní označovať len ako predpoklad, jednu z možností, nie ako fakt, a budem sa snažiť ho priebežne overiť inými dostupnými spôsobmi (ale zasa s bezchybnosťou slova, teda nie cez klebetenie).
Reklamy

One thought on “"Nerob predpoklady!" Ale ako?

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.